UKRADNUTÝ SEN
Sýriu sme si už dávnejšie chceli podrobnejšie pozrieť. Chceli sme sa túlať po Damašku, údajne najdlhšie trvale osídlenom hlavnom meste na Zemi. Chceli sme si vychutnať Palmýru-kráľovnú púšte a chceli sme nazrieť aspoň do dvoch-troch križiackych hradov. Vyčlenili sme si teda na Sýriu pár dní voľna. Situácia v tejto krajine sa však prudko zmenila a urobila nám škrt cez naše plány. Jeden dlhší pobyt sme zmenili na dva „šteky“. Jeden 50 km taxíkom z Turecka do Halabu /Aleppa/ a druhý letecky do Damašku a Palmýry. Aj takéto veci prináša cestovanie po dnešnom tektonickom svete.
Sýria /185 180 km2, 17,1 mil.obyvateľov/ je jedna z krajín, ktorá sa v 60-70-tych rokoch pokúšala o arabský socializmus pod vedením Háfiza Asada a jeho strany BAAS. Assad bol z generácie arabských prvorevolucionárov, pobratim egyptských a irackých vodcov, koketujúcich s podobnými proto-socialistickými ideami. Otec Assad postupne strácal ilúzie o arabskom socializme a keď zomrel, jeho syn-lekár Baššár Asad už zdôrazňoval skôr sýrske nacionálne záujmy, než nejaký arabský socialistický internacionalizmus. Baššár Asad prevzal údel vodcu Sýrie v ťažkých časoch po rozpade ZSSR. Zdroje zahraničnej pomoci sa stenčili, Izrael posilnil a v Sýrii tak ako v celom arabskom svete sa revitalizoval islamský náboženský fundamentalizmus. Ľudia v Sýrii si opäť začali spomínať na svoj sunnitský, šiítsky, alavitský či kresťanský pôvod. Ženy sa začali prezliekať z moderných európskych šiat do tradičných arabských odevov a za sociálnymi nerovnosťami videli hriechy proti pravej islamskej vierouke.
Pomery vo svete sa menili a pre Sýriu, bohužiaľ, ďalej zhoršovali. V krajinách socializmu znovu reštaurovali kapitalizmus. Do duší sklamaných Arabov začali imámovia zasievať čoraz radikálnejší islam. Tlak po náhrade arabsko-socialistického režimu ortodoxným islamským režimom pochádzal najmä zo Saudskej Arábie. Tá mala dosť zdrojov, aby radikálnejších islamistov trénovala a financovala, aby na to využívala aj radikalizujúce sa arabské i západné médiá. Sýrsky pokus o arabský socializmus bol svojho času smrteľným nebezpečenstvom pre stredoveký saudský režim, Teraz Saudi vycítili šancu na revanš a rozhodli sa ju využiť na úplnú likvidáciu sýrskeho sekulárno-socialistického nebezpečenstva.
Médiá financované Saudmi začali posúvať obraz o sýrskom režime z ideologickej do religióznej podoby. Zo sekularistov a socialistov, bojujúcich za chudobné ľudové masy bez rozdielu náboženského presvedčenia sa stali menšinoví šiítski alaviti /lebo ich zastúpenie v strane BAAS bolo silnejšie, než by im podľa % alavitov v Sýrii patrilo/, utláčajúci sunnitskú sýrsku väčšinu. Zo sekulárneho socialistického vodcu Baššára Asada sa stal šiítsko-alavitský diktátor. Saudom tu pomáhali americkí špecialisti na masmediálne pôsobenie a na tzv. radikalizačný marketing.
V Sýrii však bol napriek týmto posunom stále relatívny pokoj. V stabilnom, na ropu chudobnom ale usporiadanom a na arabské pomery modernom sýrskom štáte bolo treba odpáliť rozbušku, zapáliť oheň masovejších nepokojov. Ke´d sa to nedalo urobiť zvnútra, muselo to prísť zvonku. A hľa,- vonku, v iných arabských krajinách: Tunisku, Egypte, Líbyi začala „z ničoho nič“ tzv. „arabská jar“. Z odstupom času vidieť lepšie „anatómiu“ tejto akože jari. V Tunisku a Egypte, kde začala, je už všetko v starých koľajach. Akoby sa ani nič neudialo. Nepokoje v týchto dvoch pro-západných krajinách boli skôr riadeným chaosom, krycím manévrom, rozbuškou, ktorá nezničila tieto režimy, ale zničila resp. mala zničiť proti-západné režimy v susedných krajinách: v Líbyi a Sýrii. Hlavným cieľom revolučného kraválu arabskej jari bola teda aj Sýria.
Ke´d sme si pred návštevami Sýrie v začiatkoch nepokojov išli do Záhorskej Bystrice pre víza honorárnemu konzulovi Sýrie v SR /Sýrčanovi, čo u nás vyštudoval a dlhé roky žil, no mal výborné vzťahy so sýrskou vládou/, na našu otázku, čo sa to v jeho starej vlasti deje iba zavzdychal: „Preboha, čo od nás tí Američania chcú ? Veď od nikoho nič nechceme, nikoho nenapádame. PREČO NÁM NEDAJÚ POKOJ ?“
Nuž USA a Západ Sýrii pokoj nedali. Sýriu na pokoji nenechali. Prečo ? Lebo práve onen „pokoj“ západným mocipánom a ich saudským spolupracovníkom „rezal uši“. Bol to príliš svätý pokoj. Bolo ho treba nahradiť pekelným kolotočom vzájomného zabíjania, drancovania, vyháňania. Západ totiž potreboval a potrebuje na Zemi humbug, chaos, zmätky, vojny-aby tam potom mohol poslať humanitárne bombardéry, tomahawky a „mierové spojenecké vojská“. Aby tam tí, čo vojnu rozpútali, mohli na konci dňa nastoliť „americký mier“.
Naši nešťastní novinári a z kadejakých fondov, nadácií a MVO platení experti, politológovia a iní demešovia a dulebovia hľadali dlhé týždne po začiatku nepokojov v juhosýrskom Daráa- medzi Slovákmi, vracajúcimi sa zo Sýrie- nejakých „svedkov tých strašných udalostí“; ľudí, čo by potvrdili „hrozné zverstvá Bašára Assada, spáchané na pokojných sýrskych demonštrantoch“. Naši turisti, naši archeológovia, lekári, misionári, obchodníci im však nemali čím poslúžiť. Všetci unisono hlásili, že v tých častiach Sýrie, kde pôsobili, je pokoj a ľudia sú skôr naštvaní na tých, čo tento pokoj v Dará a neskôr v Aleppe narúšajú.
Využili sme naše dva krátke pobyty v Sýrii a pozreli sme si aspoň zvonku Citadelu v Aleppe. Mohutný hrad z 13.storočia, jeden z najväčších na svete, pomerne dobre rekonštruovaný a sprístupnený turistickej verejnosti.
– V akom stave je dnes,-za to nesú zodpovednosť pro-západné „demokratické“ sily a nimi odbrzdení islamskí teroristi a fanatici. Bohužiaľ, my sme ešte pred touto hrôzou stihli len krátky výlet taxíkom z Turecka. Letecky, bez nocľahu sme prišli aj do Palmýry. Tiež tam bol vtedy ešte pokoj, no v Iraku sa už mobilizoval Islamský štát. Videli sme tú nádheru, tie úžasné stĺpy a altánkom podobné stavby, tie pekne rekonštruované antické sochy. Stihli sme to skôr, než prišli „allahovi bojovníci“ a rozfaklili to tam dynamitom.
No a samotný pobyt v Damašku – to boli dva nocľahy a jeden celý deň, prechodený po uliciach tohto európsky vyzerajúceho večného mesta. Viac sme už nestihli.
Stratégovia vo Washingtone a fanatickí Saudi nás okradli o náš sýrsky sen. Asi už definitívne, pretože najbližšie desaťročie sa do Palmýry či križiackych hradov normálnejšie turistické cesty konať nebudú. Nahradí ich nanajvýš pár výjazdov vyberaných akožeturistov s vládnym krytím a fotožurnalistov-manipulátorov /typu pána Bána/, pachtiacich po hrôzostrašných, ešte krvavých záberoch z Rakky.
Čo nastalo v Sýrii po našich krátkych návštevách ? Nuž apokalypsa, vraždenie. Vojna všetkých proti všetkým. Stačilo, aby islamisti zistili, že ten či onen Sýrčan slúžil režimu ako úradník na radnici či ako poštár na pošte,-a už ho šikovali aj s celou jeho rodinou na strechu výškovej budovy a odtiaľ ho aj s rodičmi, manželkou a deťmi hodili dolu. A potom, ke´d mal niekto preživší z jeho rodiny príležitosť, vystrieľal na revanš zase islamistu s jeho rodinou. A tak dookola. Zabíjanie by pokračovalo azda aj dodnes, keby sa do toho rázne neobulo Rusko a neobnovilo na veľkej väčšine Sýrie aký-taký poriadok.
Nastala druhá etapa strašnej sýrskej tragédie-pomaly sa meniaca na hrôzostrašnú frašku. Kýmsi organizované miliónové masy Západom a Saudmi osprostených povstalcov sa začali zo Sýrie valiť do zahraničia. Cez Turecko do Grécka alebo cez Líbyu do Talianska. Všetci utekali jedným smerom “ Džermany, Džermany, Džermany…“- Prečo západný svet nenechal Sýriu na pokoji ? Prečo v zápale pochybného vypudzovania Rusov z ich poslednej stredomorskej základne museli umrieť státisíce Sýrčanov. Prečo museli o svoju domovinu prísť milióny moslimov i kresťanov ? Prečo Západ nenechal Sýriu na pokoji ?
A pritom na pokoji necháva tureckých okupantov, pľundrujúcich značnú časť Sýrie už od čias 1.svetovej vojny. Podľa zmluvy zo Sévres i tzv. Sykes-Picotovej zmluvy je to súčasť Sýrie. /A to nehovoríme o historickom Levante, akejsi naozaj Veľkej Sýrii, do ktorej patrila turecká provincia Hatay, Libanon, Jordánsko a historická Palestína, vrátane Izraela/. Boli sme tam, vieme o čom hovoríme. Máme na mysli oblasti okolo dnešného Mersinu a Iskanderinu, krajinu, kde sa kedysi rozprestierala úžasná antická Antiochia. Tu kázal v začiatkoch svojej misie svätý Peter, tu chodieval s Pannou Máriou jej osobný ochranca svätý Ján. Hory okolo Antiochie sú plné jaskýň, kde sa skrývali, zhromažďovali a modlili prví kresťania. V jednom z takýchto chrámov sme boli svedkami historickej rekonštrukcie takéhoto starokresťanského obradu. Počúvali sme vystúpenie katolíckemu speváckemu zboru z Bavorska . Neveľká jaskyňa sa rozozvučala nádhernými náboženskými spevmi v gréčtine a latinčine. To bol zážitok !
Milí Slováci,-ak sa vám aj v najbližšom čase nepodarí vycestovať do „Veľkej Sýrie“, navštívte aspoň tú „malú“, okupovanú Tureckom na najjužnejšom cípe tureckého stredomorského pobrežia. Nebu´dte prekvapení, že tam budete počuť najmú sýrsku arabčinu. Okrem tureckých vojakov a úradníkov a ich rodín tam totiž žijú iba sýrski Arabi. A čakajú, kedy si svet spomenie aj na nich a na ich utrpenie. – Nebojte sa, nebudete tam /zatiaľ/ cítiť pach krvi. Stretnete sa tam iba s nespravodlivo zabudnutou históriou.
Na záver niečo „optimistické“: tento svet sa nevyvíja tak, ako by sa mal a mohol; jeho „srdce“ chorľavie, fibriluje. Zrejme už pomôže iba transplantácia. Nájde sa obetavý darca ?
/Autorom fotiek je autor textu/.