Založ si blog

Uzbekistan

TURISTICKÝ GIGANT

Uzbekistan má potenciál byť TURISTICKÁ VEĽMOC ÁZIE. Má obdobnú trhovú silu, ako Peru na juhoamerickom či Etiopia a Mali na africkom kontinente. Tak ako má Peru svoje esá v podobe Machu Picchu, Cusca a Titicaca, má ich aj Uzbekistan v podobe Samarkandu, Buchary a Chivy. Má svoje umreté Aralské jazero, má bájne rieky Amudarja a Syrdarja. Má šťavnaté podhoria Ťanšanu, časť úrodného Ferganského údolia, má nekonečné bavlníkové polia, má svoje strašné púšte /Kyzyl Kum/ a má svoj takmer európsky Taškent.

Taškent bol za Veľkej vlasteneckej vojny útočiskom evakuovanej a pre potreby frontu nie príliš použiteľnej humanitnej inteligencie. Bol skladiskom cenností z laboratórií a múzeí z území, obsadených Nemcami. Získal si tak v sovietskej verejnosti istý rešpekt, ktorý mu zostal aj po vojne a trvá prakticky aj do dnešných čias. Taškent má však nielen dobrý imidž ale aj mnoho prekrásnych pamätihodností. Mnohé z nich boli poškodené zemetrasením, no dnes sú už obnovené. Nám sa najviac páčilo taškentské metro. Je po moskovskom metre podľa nás druhým najkrajším na svete. To nie je dopravné zariadenie, to je umelecká galéria. V Taškente žije početná ruská menšina, ktorá v niektorých intelektových druhoch činnosti predstavuje v tomto meste väčšinu. Umelci v nej majú nemalý podiel.

Imidž veľkomesta, akejsi metropoly Strednej Ázie mal Taškent už za čias ZSSR. Preto sa po osamostatnení Uzbekistanu ani veľmi nezmenil. Nemusel.-Na rozdiel od Ašchabadu či Alma-Aty resp. Nursultanu. Aj v Taškente pribudli nové výškové budovy zo skla a hliníka, no nie je ich toľko a nie sú také honosné, ako mrakodrapy a nové reprezentačné budovy v Ašchabade či Nursultane. Taškent má popri metre, na ktorom sa vyšantili socialistickorealistickí sovietski umelci aj rozložité námestia a reprezentačné priestranstvá v centre. Na nich sa snúbi sovietsky realizmus s modernou a postmodernou. Nosným motívom výzdoby mesta sú tzv. „vtáky šťastia“ /žeriavy či bociany/.

Na hlavnom námestí je esteticky primerane postavená aj veľká mestská mešita. Na reálny počet veriacich moslimov je zjavne predimenzovaná, ale vyzerá dobre. Uzbekistan je oficiálne prevažne moslimská krajina, ale de facto je to krajina ateistov. Taškent má veľa sovietskych i postsovietskych sídlisk ale aj po zemetrasení zreparovanú nízku zástavbu rodinných domov a nízkopodlažných činžiakov. Sú obložené pohľadovými tehlami. Vytvárajú zaujímavé všelijako pokrútené uličky. Nečudo, že sme v nich pri našej návšteve Taškentu -pri polnočnej ceste z reštaurácie do butik-hotela /v jednej z takýchto starších budov/ , – trochu poblúdili.

Uzbekistan je pomerne veľká krajina /má 448 978 km2 a 33 mil. obyvateľov/. Turisti ho navštevujú predovšetkým kvôli trojuholníku stredoázijských historických miest Samarkand-Buchara-Chiva. Bohužiaľ, Chivu sme nevideli. Je trochu bokom a preto ju turisti občas vynechávajú. Naši priatelia tam ale boli a vraveli, že pri návšteve Chivy prešli akoby strojom času: do úplne iného, orientálneho sveta. Do čias Hodvábnej cesty, emírov, ich háremov a dvorných intríg. Chiva má vraj úžasnú atmosféru najmä pri západe slnka. Chceli by sme sa o tom ešte presvedčiť, ak nám život dá ešte šancu.

Samarkand, -to nie je iba hajlajt Uzbekistanu či Ázie. Samarkand, to je hajlajt zemegule ! Jeho mešity a medresy, jeho historické námestie Registan,- to je čosi čo by muselo byť na bankovkách „celosvetového štátu“ /ak by sa splnila prognóza futuristického básnika V.Chlebnikova/.

Preboha, kde sa len vzala toľká modravo-tyrkysová nádhera na kupolách a stenách islamských svätostánkov ?! Niečo také nie je nikde inde na svete.

Niektoré mozaiky sú trochu neislamské, až rúhavé. Ale tu v Uzbekistane sa to môže, toto je pohodová Stredná Ázia, nie ortodoxná wahhabistická Saudská Arábia. Medresy, minarety, točité schodiská v nich až na vrchol, na fantastickú vyhliadku. Klenby átrií a nádvorí. Klenuté brány do nich. Stáročná kamenná dlažba chodníkov…Vo vnútri niektorých budov, ktoré sú ešte v rekonštrukcii dnes žijú kŕdle holubov ale aj ľudkovia, vyzerajúci ako bezdomovci. Sú zjavne chudobní ale priateľskí-a nežobrajúci do krvi o almužnu !

Výstup na minaret je zakázaný. Za bakšiš policajtovi ale možný. Vyjsť až hore je fuška, Ale výhľad zodpovedá námahe. Super. Na jednom z nádvorí bývajú vystúpenia rôznych uzbeckých ľudových umelcov na starobylých hudobných nástrojoch. Nástroje sa dali aj kúpiť. Uskromnili sme sa, kúpili sme si iba drubľu.

V Samarkande i Buchare sú obľúbené aj návštevy miestnych hradov. Sú obohnané masívnymi hradbami.

Interiér nie je až taký dokonalý, mobiliár je chudobnejší. Turista si však môže posedieť na tróne vládcu hradu, vidieť všelijaké zbrojnice, väznice a mučiarne.

Orient bol /a je/ dosť krutý. O tom sa mohli presvedčiť mnohí anglickí špióni, ktorí sem prichádzali sliediť a intrigovať. Chceli vytvoriť podmienky na prienik Veľkej Británie do Strednej Ázie. – A potom na prienik ešte ďalej: až na bohatú, tajomnú Sibír. Ruský vplyv u samarkandských vládcov bol však silnejší a Briti skončili v hrôzostrašnej tzv. „červíčej diere“. Bola to hladomorná jama, plná mäsožravých červíkov. Tam trpeli-až dotrpeli. Alebo kým ich odtiaľ nevzali na ich vlastnú popravu. Uhorsko-židovský cestovateľ Ármin /Hermann/ Vámberi / narodený vo Svätom Jure, ktorý v strednej Ázii neúspešne hľadal pravlasť Maďarov a požadoval Maďarov za turkický národ/ o týchto technikách mučenia podal pútavé svedectvá. Samarkand je turisticky prítulné mesto. Vie sa o svojich hostí postarať. V mnohých historických budovách má zaujímavo zrekonštruované butik-hotely. Na solídnej úrovni a čisté.

Mnohým návštevníkom Uzbekistanu sa najviac z trojice historických miest páči Buchara. Možno preto, že historické pamiatky sa v tomto meste neobmedzujú iba na tzv. starú štvrť, ale CELÁ BUCHARA je jedno historicky unikátne no pritom normálne fungujúce mesto.

Turisti zväčša spia v bývalých karavanserajoch, prerobených na butik-hotely. Spali sme v jednom z nich. Izba bola dôvtipne pseudohistoricky zariadená, posteľ pohodlná. Len nám chýbalo viac svetla a steny, napriek náterom, akoby páchli po kozách a ťavách…Bývalé sídla bucharských patricijov zase slúžia ako štýlové reštaurácie. Večerali sme v jednej z nich pri vodnej nádrži-jazere, rozlievajúcom sa v strede Buchary. Jazier je tu viac, pretože mesto leží na nadzemných i podzemných jazerách a močiaroch. Jedlo v reštaurácii bolo fajn. Škoda, že sme prišli o vizuálny pôžitok z neho. Len čo nám priniesli plné taniere, v reštaurácii zahaslo /vraj ako pravidelne o takomto čase/ svetlo. Dodávky elektriny sú dosť poruchové. Nevadí, dojedli sme pri akýchsi petrolejových lampášoch. Pozerali sme sa pritom na kačice, plávajúce okolo nás a žobrajúce o kúsok z nášho sústa.

Dokŕmili sme seba i kačice a zašli ešte na malú prechádzku okolo jazera. Cestou sme uvideli sochu miestneho figliara, Nasreddina Hodžu Afandiho akéhosi orientálneho Tilla Eulenspiegela. Sedel na malom oslíkovi a šibalsky nám mával. Potom nás sprievodca zobral do miestnej synagógy. Keď sme sa ho spýtali, že prečo, veď nie sme židia, odvetil, že to robí s každou skupinou turistov „z Európy“ alebo z USA. Bola to zrejme pravda, lebo rabín bol už na nás nachystaný. Pospomínal dlhú históriu maličkej židovskej náboženskej obce v Buchare, siahajúcej až do čias príchodu prvých islamských vierozvestcov. A na záver sa pochválil spoločnou fotografiou s Allbrightovou a Clintonovou. Tieto dámy vedia vysnoriť synagógu azda aj na Mesiaci. A vedia sa postarať o finančné prostriedky na jej fungovanie na najbližších minimálne 50 rokov.

Na druhý deň sme toho pochodili, že sme si nohy necítili. Krivolaké uličky a dlhé klenuté brány. Pestré a hlučné súky. Rozvoniavajúce čajovne. Turecké kúpele, kde vás nielen okúpu a vypotia, ale aj namydlia a namasírujú a ponaťahujú natlstlí maséri, vyzerajúci ako háremoví eunuchovia. No predovšetkým mešity a paláce, tvoriace súčasť bucharského hradu. Tie sa stále rekonštruujú a ešte dlho budú.

Citadela sa nie a nie sa spamätať z ťažkého dobýjania Buchary Červenou gardou Trockého a Frunzeho. Frunze tu vraj uspel až potom, čo do útoku masovo nasadil bombardovacie lietadlá. Boli primitívne, ale ich fyzický i psychologický účinok bol ohromujúci. Ničivý. Mesto a hrad následne kapitulovali. Železné ruské vtáky, metajúce na zem hromy a blesky, oheň a výbušniny nakoniec zvíťazili. Zanechali po sebe riadnu spúšť. Keď vystúpite na mestské hradby, dodnes sa môžete prechádzať po miliónoch črepov zo škridiel, úlomkoch z architektonických prvkov a zvyškoch keramiky, ktoré tam stále sú. A môžete si z tých stredovekých črepov vziať na pamiatku čo len chcete.

Večer sme mali šťastie. Na jednej z ulíc sme stretli miestnych svadobčanov. Ke´d zistili, že sme cudzinci a že vieme rusky, neváhali a pozvali nás ku svadobnému stolu. V rámci svadobných zvykov tu najdôležitejšiu úlohu hrá oheň. Oheň ako vatra, oheň v podobe fakieľ , v podobe sviečok, v podobe prskaviek. Cez vatry chlapi na nádvorí veselo preskakovali a samozrejme, najväčšie skoky sa očakávali od ženícha. Nesklamal. – Uzbeci sa v týchto zvykoch zrejme vracajú k pred-islamským tradíciám. Azda ku zoroastriánstvu. Ktovie. Bohužiaľ, nedopátrali sme sa pri tomto zvyku ku žiadnym etnografickým prameňom.

V Buchare sme náhodou naďabili aj na inú atrakciu. Zúčastnili sme sa módnej prehliadky, na ktorej manekýnky prezentovali všelijaké večerné róby, vychádzajúce z motívov tradičného ženského moslimského odevu. Abáje na manekýnkach hrali všetkými farbami a tvarmi. Veruže boli dosť sexy. Na súku sme sa dali do reči s ruskou lekárkou na dôchodku. Predávala tam rôzne suveníry a starožitnosti, vrátane militárií. Sťažovala sa na nízku penziu a na nutnosť ešte si k nej dačo aspoň takto privyrobiť. Kúpili sme od nej čosi a chceli jej zaplatiť viac, než od nás zapýtala. Odmietla to prijať. -Ruská hrdosť až po hrob…

S tými militáriami, najmä rôznymi vyznamenaniami je to aj v Uzbekistane, tak ako v ostatných krajinách bývalého ZSSR zaujímavé. Chlapi ich hrdo nosia na sviatočnom odeve, kdekoľvek idú. Je piatok, pár ľudí vychádza po modlitbách z mešity. medzi nimi aj starčekovia. A na hrudi je každý z nich riadne obťažkaný kopou metálov z Veľkej vlasteneckej vojny.

Uzbeckí komunisti uzavreli s históriou svojej vlasti riadne veľké kompromisy. Príkladom je hrobka uzbeckého národného hrdinu – Timura v Samarkande. Tú Uzbeci udržiavajú a už v časoch ZSSR, dokonca za Stalina, udržiavali v perfektnom stave. Možno kvôli povere. Hovorilo sa totiž, že ak sa pozostatkom veľkého Timura niečo stane, ZSSR vojnu s Nemcami prehrá. Aj Nemci o tejto povere vedeli a údajne vyslali na zničenie hrobky špeciálne komando. Neuspeli no na osobný Stalinov príkaz strážil potom Timurovu hrobku osobitý oddiel NKVD. Povery sú povery no zicher je zicher.

Á propos, Timur. Vo svojom rodisku Šahrísabze má postavený obrovský pamätník. Umrel v kazašskom Šimkente, no pochovaný je v Samarkande, v monumentálnom komplexe Amir Temur Mausoleum Gur-i Amir. Dnes k jeho sochám, najmä v Šahrísabze- chodia novomanželia hne´d po úradnom obrade, aby si tu potvrdili svoj manželský záväzok pred zrakom veľkého uzbeckého vodcu. Pýtajú si dokonca od neho, ako od otca všetkých Uzbekov aj špeciálne otcovské požehnanie. Timur nebol len vojvodca, ale aj racionálny vládca a podporovateľ vedy, umenia a astronómie. Výsledky jeho bitiek mu pomáhali predvídať astrológovia a astronómovia z danej konštelácie hviezd. Ak astronóm dokázal predpovedať úspešný výsledok bitky, zaručilo mu to povesť neomylného mudrca a dobré zaopatrenie do konca života. Koniec života však mohol prísť onedlho,-s neúspešným proroctvom pri najbližšej Timurovej bitke. Timurove sochy vás budú sprevádzať pri návštevách takmer všetkých väčších uzbeckých miest. Timur všade bol, všade dačo vykonal, všade vyhral nejakú tú bitku. Takže solídny dôvod na odhalenie jeho sochy všade v Uzbekistane existuje.

Západní turisti sa do Uzbekistanu hrnú, no západní politici Uzbekistan často kritizujú. Istý čas tomu tak nebolo /práve vtedy tu synagógy navštevovala Mrs. Allbrightová/. Americká kritika stíchla. USA tu mali vtedy prenajatú jednu vojenskú základňu. Potom ju USA museli opustiť a nahradili ich Rusi. A kritika Západu na konto pro-ruskej uzbeckej vlády sa naplno rozbehla. Dôvody sa vždy nájdu. Raz sú to netransparentné parlamentné voľby, inokedy uväznenie nejakého opozičného politika alebo novinára, emancipácia žien a boj LGBTI osôb za svoje akože práva…Evergrínom kritiky Západu voči Uzbekistanu je však ekológia. Vody Amudarje a Syrdarje sa od sovietskych čias začali využívať na zavlažovanie bavlníkových polí. Vďaka tomu sa z Uzbekistanu stala surovinová základňa textilného priemyslu celého ZSSR. Uzbecká populácia, trpiaca dovtedy periodickým hladomorom bola konečne zachránená. Zavlažovanie bavlníka doslova dalo život okolo 20 miliónom Uzbekov. Problém bol, že z Amudarje a Syrdarje sa kvôli zavlažovaniu znížil prítok vody do Aralského jazera. Jazero začalo vysychať a postupne sa jeho plocha zmenšila o 80%. Z jedného veľkého jazera vzniklo zopár menších jazier. Vysychanie jazera spôsobilo, že o živobytie prišlo niekoľko tisíc miestnych rybárov. No zavlažovanie DE FACTO „aralskou“ vodou zachránilo život 20 miliónom ľudí po celom Uzbekistane. Okrem ľudí z Ferganského údolia /tvoriaceho necelých 4% územia krajiny, ktoré je navyše príčinou svárov s Kyrgizskom a Tadžikistanom/ by ostatní boli takmer každoročne vystavení riziku hladomoru.

Aral bol prírodne zaujímavý, ale vody z neho nikam ďalej neodchádzali. Vyparovali sa z jeho plochy a menili na oblaky. Aj dnes sa vyparujú, no skôr ako sa zmenia na oblaky, zmenia sa na životodarný mok pre bavlník a milióny ľudí, čo z neho žijú. Produkciou bavlníka je dnes Uzbekistan na poprednom /najčastejšie prvom/ mieste vo svete. Vďaka tomu a vďaka obetovaniu Arala, dnes žije na slušnej úrovni vlastne celá populácia Uzbekistanu. Áno, Stalin a jeho nasledovníci sa niekedy snažili násilne diktovať vetru a dažďu. Tieto živly ich občas poslúchli, občas im to vrátili riadnym „kopancom do zadku“. Veľké environmentálne projekty v ZSSR mnohokrát zlyhali. V mnohom však aj pomohli. Na rozdiel od podobných projektov /napr. ťažby ropy na Aljaške alebo frakovania uhľovodíkov zo štrkov a žulových podloží v Amerike i Európe/ však cieľom sovietskych projektov nebolo množenie ziskov pre ropných a plynových magnátov ale zabezpečenie základnej obživy pre mili´´ony ľudí.

Plač USA a Západu nad ekologickými zločinmi ZSSR a post-sovietskych krajín je v mnohom falošný. USA škrie, že jeho južným štátom zobral Uzbekistan prvenstvo v svetovej produkcii bavlny. Predstavte si,-všemocné USA prekonal akýsi stredoázijský Uzbekistan. Preto treba Uzbekistan a jeho bavlnu očierňovať, kde sa len dá. Vraj Uzbeci pestujú bavlník na úkor Aralu, vraj používajú veľa hnojív, vraj pri zbere bavlny využívajú detskú prácu…No hrôza nad hrôzu. A preto treba, aby svetové textilné monopoly a obchodné reťazce uzbecký bavlník nekupovali, aby ho embargovali. Kvôli tomu USA pripravili niekoľko ekofór, legitimizujúcich ich zbabelé sankcie.

Nám, čo sme zažili zlaté časy školských brigád pri zbere zemiakov, tabaku, chmeľu a pod. a videli podobné školské brigády aj v Uzbekistane na vlastné oči, čo sme sa rozprávali so študentmi na takýchto brigádach sú všetky tieto útoky akože ekológov a ochrancov práv detí NA SMIECH. Tak ako my v časoch socializmu, aj uzbecká mládež sa pri zbere bavlníka viac blázni, ako robí. Dievčatá a chlapci medzi sebou viac šantia, ako si derú ruky do krvi na bavlníkových poliach. Na každom takomto zbere vznikajú nové priateľstvá, nové historky, nové frajerky…

Správajme sa voči Uzbekistanu spravodlivo. V zmysle „fair trade“. Súďme túto nádhernú a skromnú krajinu na základe toho, čo v Uzbekistane naozaj vidíme a nie toho, čo sa na nás sype z manipulatívnych západných médií. Uzbecký národ si to zaslúži.

/Autorom fotiek je autor textu/.

Správa o stave prezidentkinej mysle

29.11.2022

Onedlho sa dozvieme, ako to s našou prezidentkou je. V akom stave má myseľ, čo sa odohráva v jej duši, v akom vnútornom svete žije. Sme zvedaví. Na verejnosť zatiaľ prenikol iba chýr, že pani prezidentka bude veľmi veľmi kritická. A to by vlastne malo znamenať, že bude veľmi veľmi sebakritická. Nuž pri klesajúcich percentách jej dôveryhodnosti sa tomu ani niet čo [...]

Strana PS je postavená na pravicovoliberál. lžiach a maskovaní za ľavicu

28.11.2022

Strana Progresívne Slovensko sa od začiatku vymedzovala ako moderná a ľavicová strana. Je to lož. Strana PS nie je moderná a pokroková, ale staromódna liberálna či skôr libertariánska strana. Je to strana, ktorá sa ideologicky orientuje na spráchnivené idey divého kapitalizmu 19.storočia. Jediné, čo je v nej „moderné“ a pokrokové, že miesto prudérnej [...]

Reklama plná černochov

26.11.2022

Na Slovensku žije už dosť veľa černochov. Viem o niektorých, ktorí tu roba v šoubiznise čiernych bačov, hrajú futbal alebo basketbal či nebodaj študujú. No viac ako na športoviskách je černochov v reklamách slovenských televízií. Černosi, žijúci na Slovensku musia byť extrémne solventní, keď sa vyskytujú v reklamách na predovšetkým drahšie, luxusnejšie výrobky. [...]

Robert Fico

Fico je formálne čistý. Pomôže mu to k navráteniu dôvery?

29.11.2022 22:00

Čo zrušenie obvinenia v kauze Súmrak znamená pre dôveru v spravodlivosť? A ako ovplyvní politické dianie v krajine?

káčer

Káčer: Aliancii sa zbrane nemíňajú, Ukrajinu musí ďalej všestranne podporovať

29.11.2022 20:11

Potvrdil, že na schôdzke sa bude rokovať aj o možnom prijatí Ukrajiny do NATO.

Armáda / Vojak / Ruskí vojaci /

Do Kazachstanu ušli pred mobilizáciou nielen státisíce Rusov, ale aj miliardy rubľov

29.11.2022 18:34

Väčšina Rusov, ktorí prišli do Kazachstanu po vyhlásení mobilizácie, krajinu už aj opustila.

irán

Pri protestoch v Iráne zabili vojaci už 448 ľudí vrátane 60 detí

29.11.2022 18:19

Údaj nezahŕňa členov bezpečnostných síl, dodala organizácia Iran Human Rights.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 413
Celková čítanosť: 1075929x
Priemerná čítanosť článkov: 2605x

Autor blogu

Kategórie