V ROZVÁŽNEJ KRAJINE
Fínsko je bohatá, priestranná ale na náš vkus dosť tmavá a chladná krajina. V rebríčku zostavenom podľa indexu ľudského rozvoja a blahobytu sa umiestňuje spravidla v prvej trojke krajín. Neveríme týmto rebríčkom a validite týchto indexov. Ak by sme mali polovicu života prežiť v šere či tme, blahobytne a tobôž šťastne by sme sa necítili. A nevykompenzovalo by to ani polnočné slnko počas krátkeho nepríliš horúceho leta, plného komárov. Pocity blahobytu, pohody, šťastia sú podľa nás kulturálne špecifické a na iné kultúry, na populácie žijúce v iných prírodných a spoločensko-historických podmienkach sú podľa nás neprenosné. Tak ako fínsky národný epos Kalevala nikdy neulahodí duši Slováka.
Niektoré skvostné prvky z fínskej krajiny by sa nám však na Slovensku určite zišli a Slovensko by citeľne obohatili. Napríklad rozsiahle a PRIRODZENÉ ihličnaté lesy. Čo lesy, – moria ihličnanov. Často idúce až po obzor bez toho, aby ich narušil čo len náznak ľudskej urbanizácie. Rovnako tak čisté a tiché jazerá, pod hladinou ktorých sú nespočetné húfy rýb a nad hladinou kŕdle divých husí, kačíc, čajok, kormoránov, volaviek, potápok a pod. No a samozrejme, do diaľky svietiace čarokruhy červených kozákov a ďalších hríbov, preberajúcich bez narušenia ľuďmi aspoň na pár týždňov vládu nad touto močaristou, rozľahlou krajinou.
Iné „skvosty“ fínskej prírody by sme u nás na Slovensku nechceli, ani keby nám za ne platili. Predovšetkým máme na mysli komáre. Miliardy komárov, čo bzíkajú vo fínskych lesoch, v tundre ale aj na pasienkoch hne´d po úsvite a s krátkym prerušením cez obed sa znovu ujímajú moci pred zotmením. Nechceli by sme ani tie kilometre jazdy po zasnežených cestách bez asfaltu, neraz pokrytých riadnou poľadovicou. Nechceli by sme ani tie účty za energie a málila by sa nám aj fínska kvetena. Disciplinovane kvitnúca vo väčšom počte prakticky iba počas pár teplejších mesiacov.
Fíni sú protestantský štát s akože liberálnym cítením. Zahranično-politicky sa priaznivo vyjadrujú k možnostiam imigračných kvót a pokiaľ ide o športovcov,-radi migračné počty napĺňajú aj v praxi. Kam sa však s tými ich pár tisícmi afro-ázijských prisťahovalcov hrabú na nás Slovákov. U nás už stáročia tolerujeme takmer 10% etnickú menšinu, pôvodom z Indie. Pokusy príslušníkov tohto etnika preniknúť do Fínska zo susedného Ruska však fínske úrady nie tak dávno rázne zhatili. A diskriminácia Sámov v minulosti,-to je na samostatnú kapitolu.
Fíni sú húževnatí ľudia. Držia sa svojho cieľa ako kliešte, či skôr ako semiačko smreku, ktorý sa napriek nepriazni osudu uchytí aj na skoro holej žulovej skale a pomaly do nej zapúšťa svoje tuhé korienky. Táto ich vlastnosť sa prejavila v historických osudoch národa, v jeho odpore voči protivníkom, v športe, v duchovnej oblasti či v reálnej politike. Fínsky odpor však nie je fanatický, vedia ho skombinovať s dobrými kompromismi. Takto sa vedeli zmieriť s mierou autonómie pod nadvládou Švédov a neskôr Rusov. Takto postupovali aj počas 2.svetovej vojny, -keď veľmi rýchlo pochopili svoje možnosti a miesto dobyvačných dobrodružstiev pristúpili so ZSSR na čestný mier. Pragmatizmus si Fíni zachovávali v časoch veľkého Urho Kekkonena, ba už skôr,-v časoch maršala Mannerheima. Pragmatizmus ich zdobí aj dnes, keď sa Západ, vrátane susedného Švédska, chystá na kataklizmatickú konfrontáciu s Východom. Fínske vládne elity boli až na výnimku z rokov 1938-1944 geopoliticky veľmi vyspelé a preto i schopné prijímať realistické štátnické rozhodnutia. Dúfajme, že to Fínom takto vydrží aj v najbližšej budúcnosti.
Fínsko sme dvakrát prešli od Helsínk po Nórsko a naopak. Máme ho teda celkom slušne zjazdené autom a čiastočne aj loďou. Spomíname si na ROVANIEMI, metropolu Laponska, pamätník prechodu cez severný polárny kruh. Dnes patrí toto mesto s populáciou trochu väčšou ako Trenčín ku metropolám celosvetového zimného turizmu, -lebo je v ňom santaclausovská „dedinka“, plná jarmočných atrakcií. Návštevníci z celého sveta /prekvapivo veľa ich prichádza z Ázie/ tu v pochmúrnom zimnom období prinášajú do fínskej zimnej samoty aspoň trochu veselosti, detského smiechu a radosti. Rovaniemi je riadne do šírky rozťahané mesto. Jeho intravilán je údajne najväčší v Európe.
Najsevernejším bodom Fínska, ktorý sme dosiahli, bolo mestečko Karigasniemi, cez ktoré sme potom prešli hranicu do Nórska /a navštívili centrum Laponcov-Samov v Nórsku- mesto a sámsky skanzen v Karasjoku/. Nám sa však v spomienkach skôr vynára iné mestečko – SIRKKA. V jeho blízkosti je centrum fínskeho alpského lyžovania – Levi. Neuveriteľné, koľko je tu zjazdoviek a vlekov a koľko hotelov a penziónov. A pritom kopec, ktorý tu tomu dodáva alpský šmrnc, má iba niečo vyše 500 metrov nad morom. Toto stredisko, kde sa konajú medzinárodné súťaže FIS, ba Svetový pohár v slalome /najbližšie v novembri 2021/ leží iba v nadmorskej výške našej pezinskej Baby ! Samozrejme, svoje tu zohráva fakt, že je to 200 km nad severným polárnym kruhom, v drsnejšej klíme a lepších snehových podmienkach,-ale aj tak…Hlavnou príčinou medzinárodného úspechu Levi resp. Sirkky sú skvelé diplomatické a marketingové spôsobilosti Fínov. Vďaka nim Fíni pletú „z …ovna bič“- jeden za druhým…
V Sirkke sme spali v jednom lacnejších športových hotelov. Spomíname si na to, že sme večerali v jedálni, akú má u nás v Nižnej či Vyšnej Boci každý chalupár. Malej, nenáročnej, tmavej ale vcelku útulnej a voňajúcej po živici a smrekovom dreve. Podobne tmavo, mierne chladno ale voňavo bolo aj na izbe. Po večeri a po raňajkách sme sa chceli prejsť po okolí. Okrem zbierky snežných skútrov a zariadenia vleku tu však bol na výber iba chodník po smrekovom lese. Tak sme sa tam trochu prešli a stíšili na duši. V Sirkke, Rovaniemi resp. vlastne už v Tampere sme na hotelových izbách obdivovali skrine s vnútorným vyhrievaním a odsávaním vlhkosti-sušičky mokrého šatstva. Už ich máme aj v našich zimných strediskách -no vo Fínsku sme ich videli prvý raz. Zaujali nás azda viac než sauny, ktoré boli tiež v každom hoteli či penzióne. Párkrát sme ich využili, no sauny vo Švédsku sa nám zdali pohodlnejšie.
HELSINKI sa nám najviac páčili, keď sme do nich priplávali loďou. Podobne ako Štokholm, aj Helsinki sa môžu pri plavbe do prístavu pochváliť nádhernými žulovými ostrovčekmi, porastenými smrekmi a kosodrevinou.
Plavba do prístavu v lete je vždy aj prehliadkou miest, kde piknikujú, opaľujú sa a dokonca aj občas v mori čľapocú otužilí mladí Fíni. Neveľký ale útulný je aj helsinský prístav.
Spoločnosť pri prehliadke mesta nám robila dvojica našich baletných umelcov. Jeden z nich v Helsinkách istý čas pôsobil a tak nám okrem obligátnych pamätihodností /parlament, katedrála, Sibeliov pamätník, múzeá, hlavné obchodné triedy, podzemný luteránsky kostol Tempelliakio, ktorému nad úroveň terénu trčala iba nazelenalá medená strecha, park pri mori s mólom, kde si-ako v Indii-mohli občania voľne vo vode vytrepať koberce,-no psíčkári si museli so sebou nosiť handričky, aby po svojich psíkoch utreli ocikané stromy…/ ukázal aj miestnu botanickú záhradu. Botanickú záhradu v nórskom Tromsjo sme vtedy ešte neabsolvovali. A tak táto helsinská záhrada bola svojou nordickou kvetenou pre nás čímsi nepoznaným. A dodnes si na ňu radi spomíname.
Staršia architektúra Helsínk je prekvapujúco ruská. Cítili sme sa tam občas ako v niektorej z historických štvrtí ruského mesta niekde pri Volge.
Veľké dopravné tepny a bulváre sa však skôr podobali na Malmo alebo Štokholm. Chceli sme vidieť aj realizácie projektov mesta v lese od slávnych fínskych architektov, najmä Alvara Aalta. – Trochu baťovské domce z dreva, červenej tehly alebo na bielo omietnuté a zo skla, obrastené zo všetkých možných strán brezami a smrekmi náš nesklamali-ale potom, čo sme ich veľakrát videli v architektonických katalógoch, ani nejako dramaticky neprekvapili. Rovnako skromný bol aj dojem z lesnej štvrte Tapiola. Naozaj pekný Aaltov projekt sme videli iba v Jivaskyla /budova malej miestnej univerzity/.
Zdalo sa nám, že organicky vychádzajú z božej architektúry tunajšej prírody. Inde by sa tiež dali postaviť /a aj sa stavali/ no tu vo Fínsku im to najlepšie pasuje.
Fínsko je krajina, ktorej osud doprial dosť veľa priestoru / 338 424 km2 a 5,53 mil.obyvateľov/. Keby aj ostatné krajiny sveta mali na rozlet svojej populácie aspoň také parametre hustoty obývania ako Fínsko, bolo by v ľudských dejinách asi menej vojen. Vnútorný život krajín by bol možno rovnako pokojný, ako ten vo Fínsku. /Aj tu sú však výnimky-napríklad vyvraždenie fínskych komunistov a zajatých červenoarmejcov pri pokuse o vyhlásenie Fínskej sovietskej republiky/.
Ako sme už spomenuli, neveríme, že Fíni žijú šťastnejší život ako ľudia v iných krajinách. Tento dojem nám potvrdilo i zopár Fínov, ktorých sme sa na to pýtali. Rušivo na obraz „šťastného Fínska“ pôsobia aj prípady masovej streľby na fínskych školách a na verejnosti. Áno, Fíni si nežijú zle, ale o svojom živote, o svojej krajine a svojej vláde vedia aj Fíni svoje…Fíni si jednoducho žijú, ako vedia- po svojom a na svojom. Nerozťahujú sa, nechcú viac, než na čo majú a nepechoria za métami, ktoré sú nereálne.
Žijú s rozvahou. V rozvážnej krajine.
/Autorom fotiek je autor textu/.