AFRICKÁ NAIVITA
Ďalšou krajinou, ktorú sme na ceste po pobreží Západnej Afriky navštívili, je Guinea. Spomedzi troch afrických Guineí / Guinea, Rovníková Guinea a Guinea-Bissau/ je táto Guinea najväčšia. A teda najguinovatejšia.
Guinea, o ktorej budeme hovoriť, má 245 836 km2 a 12,5 milióna obyvateľov. Je to teda celkom veľká a mala by byť aj silná krajina. Jej hlavné mesto Konakry má 1,7 milióna obyvateľov. Tak ako Senegal je aj Guinea dosť frankofónna.
Guinea patrila medzi prvé krajiny, ktoré sa v ére de-kolonializácie osamostatnili. Ahmed Sekou Touré, prvý guinejský prezident, bol prvých päť rokov vzorom pre vodcov anti-kolonializácie v iných krajinách. Guinea bola zázemím pre iné národno-oslobodzovacie zápasy v Afrike. Opieral sa pri tom o pomoc a podporu ZSSR a socialistických krajín. V polovici 60-tych rokov Sekou-Touré prudko obrátil /povráva sa, že kvôli hrozbám CIA/ a s Guiney sa stal nástroj amerického a francúzskeho neokolonializmu. Orientácia týmto smerom trvá v Guinei viac-menej dodnes.
Strkanie sa do zadku Západu zo strany guinejskej vlády sme zažili na vlastnej koži. Našu „západoeurópsku“ výletnú loď vítala v prístave v Konakry vládna delegácia na čele s ministerkou turistiky /údajne jej túto funkciu vo vláde vytvorili až keď sa dozvedeli, že k nim do Guinei zavíta loď so západoeurópskymi turistami/.
Na prístavnom móle pri lodi bola tribúna pre nášho kapitána a domácich papalášov. Bolo tam aj pódium, na ktorom vyše hodiny vystupovali domorodí umelci. Ešte pred ich vystúpeniami sa však pred rečníckym pultom vystriedali asi piati šiesti domáci politici. Prejav nášho kapitána bol stručný: „Ďakujeme vám za veľkolepé privítanie a odovzdáme našu pozitívnu skúsenosť s Guineou u nás doma“.
Vládni predstavitelia Guinei boli spokojní. Druhá časť vety prednesenej kapitánom bolo presne to, čo chceli počuť a prečo všetky tie okázalé ceremónie s nami robili. Naivní Afričania si totiž mysleli, že plavba výletnej lode Maxim Gorkij bude začiatok mohutnej vlny príjazdov ďalších takýchto lodí. Že onedlho sem budú prichádzať tisíce solventných belochov s tučnými peňaženkami. -Bohužiaľ, nič také sa nekonalo a nekoná. Do týchto končín pripláva loď so západnými turistami iba sporadicky-raz za jeden-dva roky. Do niektorých prístavov, ktoré sme navštívili dokonca po nás už nepriplávala žiadna ďalšia loď.
Pobyt v Guiney sa obmedzil iba na hlavné mesto Konakry a jeho okolie. Obsahoval takmer samé oficiality,-vrátane kladenia venca ku pomníku prvého prezidenta krajiny, Ahmada Sekou Tourého a trojhodinového vystúpenia guinejských spevákov, hudobníkov a tanečníkov v Paláci kultúry, postavenom ešte v ére úzkych vzťahov krajiny so socialistickými štátmi. Vzhľad paláca bol ako vystrihnutý z fotografie kultúrnych domov v našich krajských či okresných mestách. Umelecké vystúpenie bolo fajn, no príliš dlhé a monotónne. Pozerať sa na štíhle sporo oblečené čierne tanečnice s vystrčenými zadkami je zaujímavé 30-40 minút, no potom pozornosť človeka ochabne a nepomohla by mu asi ani modrá tabletka či iný doping.
Po umeleckom vystúpení nasledovala okružná jazda mestom. Videli sme prezidentský palác, štvrť zahraničných ambasád a rezidencií, budovy ministerstiev a pod.
Na našu prosbu nám ukázal i budovu, kde mala ambasádu a rezidenciu ČSSR. Dnes je budova prázdna /ktovie, komu dnes patrí/. Zastúpenie pre celú oblasť krajín západnej Afriky má SR až v Nigérii /hlavnom meste Abuja/. Vilky s ambasádami sa utápajú v zeleni tropických stromov, najčastejšie figovníkov.
Neďaleko nich plieskajú o breh vlny Atlantiku. Nábrežie je pusté, bez nejakej úpravy. Ani len poriadny chodník tade nevedie.
Oveľa viac života je v miestnej „obchodnej štvrti“. Tvorí ju zopár ulíc s malými a ešte menšími obchodmi a množstvom drevených trhovníckych búd na každom čo len trochu voľnom priestranstve. Ulicami sa dá v davoch ľudí, káričiek, vozíkov, bicyklov, motoriek a pod. prechádzať aj autom, no vyžaduje si to veľa času a nervov. Tovar, ktorý sa tu ponúka je skutočne širokospektrálny -od petržlenovej vňate, cez žochy múky, elektroniku až po rožný dobytok a motorové člny. Na vozovke je asfalt, no ulica nemá žiadnu kanalizáciu a tak sú na ceste mláky špinavej vody po daždi, ktorý tu ktovie kedy naposledy pršal.
Po návšteve prostredia „biznismenov“ sme zamierili do prostredia viac intelektuálneho a kultúrneho. Prehliadli sme si Guinejské národné múzeum a Galériu výtvarného umenia.
Obe ustanovizne boli v tej istej budove. Na zbierkach tejto kultúrnej inštitúcie bolo pozoruhodné, že sa v nich nerobil rozdiel medzi historickými a súčasnými umeleckými artefaktami. Historické a umelecké objekty boli v neklimatizovaných halách a na chodbách premiešané systémom, ktorému asi rozumeli len domáci kurátori, rodení Guinejčania. V múzeu-galérii bola i možnosť kúpy niektorých objektov. Kúpili sme si dve historicky vyzerajúce masky. To sme totiž ešte nevedeli, aké veci nám budú ponúkať v Togu a najmä Benine…
Poslednou zastávkou okruhu po Konakry a okolí bola návšteva miestnej katolíckej katedrály resp. kostola panny Márie. Kresťania katolíci tvoria v Guinei menšinu /8%/, v Konakry ich je však pomerne dosť a v koloniálnych časoch, keď bol kostol postavený, ich počty posilňovali aj francúzski koloniálni úradníci, vojaci a podnikatelia s rodinami. V interiéri božieho chrámu nás nič mimoriadne neohúrilo, no už len fakt, že sa v kresťanskom kostole stretnete aj v tropickej Afrike s niečím dôverne známym /sošky, obrazy, symboly, mobiliár/ na vás -tisíce kilometrov od domova, pôsobí milo a upokojujúco.
Guinea je na rozdiel od sahelského Senegalu už vážne nahliadnutie do sveta skutočnej ČIERNEJ Afriky. Senegal je prechod zo sveta arabsko-berberskej Afriky do sveta ozajstných Afričanov – černochov. Senegalské Konakry nebolo bohviečo. Ale ako predjedlo postačovalo. Naznačilo, čo bude ďalej nasledovať.
/Autorom foto je autor textu/.