POBREŽIE VOLOVINY
Pobrežie Slonoviny / 322 463 km2, cca 27 mil.obyvateľov/ je pokus o spojenie južnej prevažne kresťanskej a frankofónnej časti krajiny so severnou, prevažne moslimskou a animistickou. Štatistiky o religióznej štruktúre štátu sa rôznia. Podľa jedných je kresťanov 12% , moslimov 25%, podľa iných je kresťanov 34% a moslimov 42%. Pravdivý však asi bude údaj, podľa ktorého vyznáva vyše 60% občanov animizmus -bez ohľadu na to, aké náboženstvo oficiálne priznávajú.
V severnej časti si moslimovia postavili za peniaze zo Saudskej Arábie, Emirátov ale aj z Líbye gigantické mešity. Na juhu, v hlavnom meste Yamoussoukro /250 tis.obyvateľov/ si kresťania za peniaze kresťanských sponzorov a nadácií postavili vylepšenú kópiu rímskeho Chrámu svätého Petra, počtom miest údajne najväčší katolícky kostol na svete.
V krajine sa nebijú medzi sebou iba investori a stavitelia svätostánkov, ale aj bežní ľudia, a to len preto, že inak hovoria a inak sa modlia. Keby na Pobreží Slonoviny nebola dislokovaná jedna z najpočetnejších francúzskych vojenských posádok mimo Francúzska, už dávno by bola krajina rozdelená na dvoje. Cudzinecká légia a francúzski výsadkári mier nenastolili, konflikt však aspoň trochu utíšili. Miesto ohňa totálnej občianskej vojny dnes už iba tlie a tu a tam sa hlási v podobe menších no neraz riadnej krvavých zrážok, útokov a protiútokov.
V časoch, keď v afrických krajinách vybuchovali proti-kolonialistické ľavicové revolúcie /s podporou ZSSR, Kuby a ostatných socialistických štátov/, rozhodlo sa Francúzsko, že na Pobreží Slonoviny uskutoční vzorovú riadenú nezávislosť s orientáciou na Západ a na kapitalizmus. Najväčšie mesto krajiny – Abidjan /3,7 mil.obyvateľov/, zmenilo vďaka tomu vzhľad. V nevzhľadnom koloniálnom pobrežnom mestečku vybudovala akýsi africký „manhattan“. Panorámu mesta zdobia mrakodrapy.
Výkladná skriňa francúzskeho neokolonualizmu sa v ekonomike prispôsobila tomu, čo od nej materské Francúzsko aj po získaní nezávislosti očakávalo-byť na svetovom trhu jednotkou v produkcii kakaa a jedným z popredných hráčov v produkcii kávy. Francúzsky kapitál podporoval rizikové monokulturálne hospodárenie dovtedy , dokedy vynášalo. Po poklese svetových cien kakaa sa veci zmenili. Pobrežie Slonoviny nemalo kde a za čo diverzifikovať. Jednostranná orientácia na plantáže zopár monokultúr sa ukázala ako hrozba a táto hrozba sa na začiatku 21.storočia totálne naplnila. Pobrežie Slonoviny sa dostalo do krízy, začalo krachovať a tento smutný vývoj trvá doposiaľ.
Keď sme sa loďou priblížili k Abidjanu, boli tie jeho sklobetónové veže skutočne impozantné. Keď sme ale zakotvili a videli mechanizmus fungovania tohto veľkomesta zblízka, boli sme sklamaní. Na uliciach medzi mrakodrapmi bola špina, bordel, dopravný chaos a hmýrenie nie príliš civilizovane a bezpečne vyzerajúcich davov. Možno to však bol iba náš haló-efekt, omyl z prvého nie príliš dobrého dojmu. Keď sme totiž prichádzali naspäť na našu výletnú loď Maxim Gorkij autokarom z akejsi exkurzie, videli sme jednu hendikepovanú paniu z lode, ako sa na elektrickom invalidnom vozíku práve vracala sama z centra Abidjanu – živá a nezranená ! A ako sme sa neskôr od nej dozvedeli-aj neokradnutá a celkom spokojná s tým, čo v meste videla.
Najzaujímavejší z výletov smeroval do starého koloniálneho, dnes už len riedko obývaného pobrežného mesta GRAND BASSAM /85 tis.obyvateľov/. Mesto bol na konci 19.storočia tri roky hlavným mestom celej francúzskej kolónie. Epidémia žltej zimnice však prevažne bielymi Francúzmi obývané tzv. staré mesto takmer úplne vyhladila. Tzv. „nové mesto“, ktorý obývalo čierne služobníctvo a bolo so starým mestom belochov spojené len úzkym železným mostom, epidémia takmer obišla. Stavitelia starého Grand Bassamu predpokladali, že pre bielych koloniálnych pánov bude bezpečnejšie, keď ich mesto bude od pevniny a od černochmi obývaného nového Grand Bassamu oddelené dosť širokou lagúnou a spojené len ľahko likvidovateľným mostom. Táto prísna separácia Francúzom nepomohla, naopak. Pomohla však ich domorodým čiernym sluhom. Zachránila im životy. V Grand Bassame je okrem množstva pozoruhodných koloniálnych budov aj zaujímavé súsošie s dominantnou sochou jednej francúzskej ženy. Táto dáma údajne odišla v priebehu epidémie do hôr a tu na odporúčanie domorodcov nazbierala liečivé rastliny, účinné proti žltej zimnici. Keď sa s nimi vrátila naspäť do mesta, bolo pre drvivú väčšinu obyvateľov už neskoro. Nakoniec umrela aj obetavá žena samotná-na útrapy z cesty za záchranou spoluobčanov.
V spolupráci s UNESCO vláda Pobrežia Slonoviny začala v 70-tych rokoch minulého storočia obnovu koloniálneho Grand Bassamu a jeho prestavbu na centrum turizmu a umeleckých remesiel. Pri našej návšteve o 40 rokov neskôr už bola väčšina koloniálnych sídiel obnovená. Miestni umelci ich premenili na umelecké dielne, ateliéry, výstavné siene. Prostredie bývalého mesta duchov pôsobilo veľmi pestro a inšpiratívne.
Na pobrežnej pláži starého Grand Bassamu stáli pri našej návšteve moderné butikové hotely a solídne plážové vybavenie. Rezort bol plný reštaurácií a barov.
Na pobreží Pobrežia Slonoviny sme nenašli žiadnu slonovinu, iba palmy a pomerne veľké-pre Atlantik typické- vlny. Miesto slonov s klami sme na pobreží videli jazdiť štíhlu peknú černošku na koni. Pripadala nám tam na tej pláži a na tom urastenom koňovi ako mýtická bytosť. Ako Amazonka. Bolo to veľmi pôsobivé.
Menej pôsobivá bola udalosť, ktorá sa stala po našej návšteve Grand Bassamu. V 2016 napadlo rezort ozbrojené komando Al-Káidy islamského Maghrebu. Zničilo hotely a obnovené umelecké ateliéry a zavraždilo 16 turistov. Odvtedy sú aktivity UNESCO a turistických agentúr v Grand Bassame utlmené. -Aj takto končia africké sny o transformácii krajiny na civilizované, kultivované lákadlo pre turistický ruch.
Cestou zo starého Grand Bassamu do Abidjanu sme sa zastavili aj v novom /černošskom / Grand Bassame. Cesta popri pobreží bola lemovaná stovkami a stovkami stánkov so všelijakými drevenými sloníkmi, slonmi, sloniskami, s šamanskými animistickými maskami, bubnami, píšťalami, tričkami, klobúkmi, opaskami, peňaženkami, kabelkami, popolníkmi, kadejakými pseudo-umeleckými haraburdami. Bolo utrpenie prežiť tu hodinku voľna. Trhovníci boli pri ponúkaní tovaru riadne agresívni a väčšina turistov zutekala po pár minútach späť do výletných autobusov. Bŕŕŕ…
Pobrežie Slonoviny je podľa našich skúseností Pobrežím voloviny- pobrežím vhodným iba pre nákup hocijakej gýčovej voloviny. Mrzí nás to, no nemali sme z tejto krajiny najlepší dojem. To však neznamená, že vám návštevu tejto krajiny neodporúčame. Naopak. Choďte si to tam vyskúšať aj Vy. Držíme vám palce, -aby ste mali pri love na príjemné zážitky a skúsenosti viac šťastia ako my.
/Autorom foto je autor textu/.