ODDYCHOVKA
Malé Burundi sme navštívili v malej turistickej skupine. Autokarová expedícia mala ako hlavný cieľ horské gorily /vyskytujúce sa v Rwande a Kongu / resp. safari v Ugande. Expedícia s nahusteným programom, no s pomerne kvalitným ubytovaním a vcelku aj s dopravou.
Do Burundi sme prišli lietadlom z Južnej Afriky / Johannesburgu /. Burundi je horský štát s viac-menej solídnou životnou úrovňou. Je to husto osídlená krajina. Má 27 834 km2 /niečo viac ako polovica SR/ no až 10,5-11 mil.obyvateľov. Hlavné mesto je BUJUMBURA /cca 0,5-0,75 mil.obyv./ a leží v nadmorskej výške 775 m.n.m.
Po prílete do Bujumbury sme absolvovali okružnú jazdu mestom a ubytovali sa v komfortnom hoteli. Bujumbura nie je architektonicky či historicky žiadna „bomba“. Je tu však relatívny poriadok, ulice v centre majú chodníky, parky sú bez plastového odpadu. Moderné budovy nie sú žiadne mrakodrapy. Vládne budovy sú skôr účelne než nejako prehnane reprezentatívne koncipované.
Po obede sme opustili Bujumburu a dali sa po výpadovke ku jazeru Tanganika. Za Bujumburou sme však nakrátko zastavili. Napravo od cesty je v tráve väčší balvan a na ňom vyrytý nápis, že sa tu /už nevieme v ktorom roku 19.storočia/ stretli dvaja slávni britskí cestovatelia: LIVINGSTONE a STANLEY.
Urobili sme pri skale fotku nemeckej cestovateľskej skupiny, pomotali sa trochu po okolí /bufet, parčík s riedkou trávou, staršia lavička a zopár ženičiek, ponúkajúcich kadejaké šeplety ako „suveníry“. Po pár minútach sme nasadli a ˇťahali ďalej ku jazeru Tanganika.
Kraj okolo nás bol husto osídlený. Prakticky všade sme desiatky a desiatky kilometrov videli nejaké domčeky, poľnohospodárske usadlosti či dedinky. Medzi nimi sa každá piaď pôdy využívala na pestovanie nejakých plodín.
Najčastejšie hľuzovín, ale aj tropických obilnín a stromov s tropickým ovocím /citrusy, banány/. Po pár hodinách sme zastali v akomsi mestečku ktoré akoby nemalo konca-kraja lebo domy jednej obce plynule nadväzovali na domy druhej obce/ asi ako na Horehroní-medzi Michalovou a Pohronskou Polhorou/. Vo vyblýskanej koloniálnej budove luxusného hotela sme trochu posedeli a pojedli. A odpočinuli si v príjemnej záhrade s altánkami a perfektne vykoseným trávnikom.
Burundi nie je veľké, ale zajazdiť na ňom do sýtosti sa napriek tomu dá. Podvečer sme konečne dosiahli plážový rezort pri jazere Tanganika – „Hotel Club du Lac Tanganyika“. Prevzali sme si izby a využili posledné lúče slnka na prechádzku po jazernej pláži. Do vôd jazera nám ísť neodporúčali, vraj kvôli nedostatočnej imunite voči miestnym infekciám. Pozorovali sme teda chvíľu vodné vtáky pri večernom love rýb a potom sa osviežili vo veľkom hotelovom bazéne.
Na druhý deň nás čakala rovnako dlhá cesta ako v predchádzajúci deň – no podstatnú časť už nie po asfalte. Hradskú s vozovkou spevňovanou iba valcami, plnú výmoľov a skál volajú miestni sprievodcovia „AFRICAN MASSAGE“. Cesta nás na niektorých miestach poriadne „vymasírovala“ a do pľúc nám nahnala pár dekagramov červeno-žltého prachu.
Krajina smerom ku hraniciam s Rwandou bola trochu viac zalesnená, dediny boli od seba ďalej. Typicky africké pešie korzovanie po cestách sa v Burundi dopĺňa o „sofistikovanejší“ pohyb bicyklami. Pred väčšími kopcami, keď to bolo len trochu možné, sa bicyklisti chytali za zadné bočnice nákladných aut a dávali nimi vyťahovať až na kopec. Za nákladiakmi visel občas poriadny strapec bicyklistov.
Prešli sme hranicu do Rwandy. Ráz krajiny sa veľmi nezmenil. Ale o tom v ďalšej kapitole.
Celkový dojem z Burundi ? Zdalo sa nám, že hoci je krajina husto osídlená, je akási usporiadanejšia. Zažili sme tu menej zhonu a chaosu, než napríklad v Nigérii alebo na kenskom vidieku /o sodome-gomore v Mombase ani nehovoriac/. Oddychové Burundi sa nám zišlo. Veď nás čakal náročný trekking za horskými gorilami v Rwande a chaotické veľkomesto Goma v konžskej Katange.
/Autorom foto je autor textu/.