Jednoduchá odpoveď. Áno. Napísať to, čo človek vidí a počuje sa nesmie, keď ide o banderovcov. Keď ide o potomkov tých, čo iba v Kolbasove okr.Snina po vojne zavraždili 12 našich občanov, -tak to sa nepatrí. Ukázať u banderovských hrdinov na ich dakedy až komickú zbabelosť – to sa zmaže, to sa nesmie. A čo sa teda môže ?
Skúsme to teda z iného konca. Napíšme o potomkoch tých, čo nad banderovcami a ostatnými fašistami v 1945 zvíťazili. Ich vnuci sú dnes v Rusku všelijakí. Aj takí, čo dnes v praxi bojujú proti neonacizmu – ale aj takí, – najmä kadejakí pseudointelektuáli, pseudoumelci, aktivisti zahraničím financovaných mimovládok, čo ušli pred vojnou tam, odkiaľ vojnu vlastne iniciovali. Na Západ. Boh s nimi. Ušli z Rusi-nie sú Rusi.
A potom sú v Rusku dosť početné masy mladých ľudí, odchovaných konzumizmom hrnúcim sa aj do Ruska už 30 rokov. Tak ako k nám- aj sem odkiaľže odinakiaľ , ak nie zo Západu. Konzumizmom presiaknutých ľudí je v Rusku menej ako na Slovensku, ale sú aj tam. Je ich v Rusku okolo 8-10%. Mnohí z nich, keby mali peniaze a šancu uchytiť sa na Západe, tiež by tam ušli. No nemajú -a tak musia zostať v Rusku a skučať. Musia nariekať, lebo prišli o to, na čo boli zvyknutí. Musia trpieť na abstinenčný syndróm z nedostatku hamburgerov či hranolčekov z Mc Donaldu, či pochúťok z Pizza Hutu alebo z nemožnosti navštíviť Ikeu alebo Chanel.
Nedávno som vďaka satelitu videl na jednej nemenovanej televízii anketu medzi mladými Rusmi, ktorí plačú, kvília, zúfajú, že im ruské orgány znemožnili prístup na facebook. Prečo ? Lebo ruské orgány zakročili proti FB potom, čo facebook umožnil psychopatom vyhrážať sa smrťou vláde Ruska ale aj radovým občanom RF. Mladým facebookovým závislákom je to vyhrážanie jedno-oni kašlú na vyhrážky. Oni chcú svoje malé videoprodukcie a slovné kreácie, aby potom pod nimi počítali smajlíky a „priateľov“. Príležitosť byť na facebooku tu už mesiac nie je. A oni na ňu reagujú rovnako, ako na smrť svojich najbližších. Zúfalým srdcetrhajúcim plačom. – Dačo hrozné…
Kde sa už aj v Rusoch zjavila takáto duševná choroba, takáto chorobná závislosť ? Nuž kde, – kdesi v začiatkoch 90-rokov. Keď ešte za Jeľcyna začali aj v Rusku vznikať kadejaké zahraničné školy, často vlastnené rôznymi mimovládkami a protestantskými cirkvami zo Západu. Ktoré pod rúškom rozšírenej výučby anglického jazyka do detí už od 6-7 roku začali pchať nákazu prozápadnej konzumnej ale aj politickej orientácie.
Jedna z absolventiek takejto školy z menšieho ruského provinčného mesta popísala, ako sa tam vyučovanie začínalo pod VEĽKOU AMERICKOU ZÁSTAVOU- každé ráno zborovým kolektívnym sľubom vernosti AMERICKEJ ZÁSTAVE ! – Predstavte si to – dialo sa to v srdci Ruska a s vedomím vtedajšej ruskej administratívy. – Vtedajšej ako vtedajšej: aj dnes je na verejnoprávnych ruských televíznych staniciach reklama cirkevných a mimovládkových materských škôl, v ktorých celý vyučovací proces prebieha v angličtine. Toto s prepáčením svinstvo sa deje aj na Slovensku. – Ale že aj v Rusku a dnes ? Tak to je teda silná káva. – Nuž putinovská diktatúra ako vyšitá. Príslovečná slovanská zmierlivosť a tolerancia ako vyšperkovaná.
Známy izraelský analytik, bývalý šéf izraelskej tajnej služby J. Kedmi to komentuje stručne: Nikto nemáš šancu Slovanov poraziť, iba ich vlastná nedôslednosť a zmierlivosť. Iba ich ústretovosť k tým, ktorí s nimi majú celkom iné plány ako je rozvíjanie bratskej lásky a vzájomne výhodnej spolupráce.