Za dve hodiny vyše dvetisíc čitateľov. Taká bola čítanosť článku, v ktorom som dnes jednej osobe odporučil, aby sa venovala po rusky čítaným apelom na česť tých vojakov, ktorí za 8 rokov zabili vyše 200 detí. Na počesť týchto detí je dnes v Donecku rozsiahla Aleja anjelov. /Čo zabité ruské dieťa, to jeden strom…/. A aby nemíňala čas na spochybňovanie cti tých vojakov, ktorí bojujú za prežitie svojho národa, bránia si vlasť proti 40 krajinám NATO a ich spojencom.
Slováci napriek ťažkým časom vedia, kto sú ich bratia a kto sú tí, čo sa tu rozťahujú svojim mumľavým jazykom /akoby v ústach mali stále horúci zemiak/ a ktorí z nich chcú urobiť poslušné pracujúce stádo otrokov. Bez jazyka, bez kultúry, bez tradícií, bez pamäti.
Kedysi, v ťažkých časoch núteného združstevňovania Stredného Slovenska som vo výklade kníhkupectva nášho mestečka pozeral na karikatúry mojich susedov, nakreslené jedným prehnane uvedomelým učiteľom kreslenia. Figúrky mali zosmiešńovať tých „kulakov“, čo napriek 15 hodinám nepretržitého „prehovárania“ na MsNV nepopustili a nepodpísali. Jediné, čo tieto nepodarené obrázky s pracovitými a čestnými chlapmi a báčikmi z lazov spájalo, boli ich mená. Karikatúry z pera boľševického humoristu boli tak preexponované, že predstavovali skôr výsmech celej idey združstevňovania a boli karikatúrou hlúposti karikaturistu samotného. Boli karikatúrou malosti propagandy, ktorá útočila na čestných a pracovitých a chránila neschopných, servilných sluhov tých pánov, čo vtedy na Slovensku vládli.
Nemôžem si pomôcť, ale vždy keď na tomto portáli uvidím obrázky dvoch upachtených servilných babrákov, čo tu do omrzenia akože karikujú vodcu opozície, vždy si spomeniem na tupé kresbičky kariéristického karikaturistu z 50-tych rokov. Na produkcie nekonečne uvedomelého a večne opitého učiteľa kreslenia z nášho malého podhorského mestečka.
Škoda, že k týmto bezduchým propagandistickým obrázkom nie je diskusia. Aspoň diskutéri by to tu okorenili vtipom a humorom, ktorý napr. pánovi D. tak veľmi chýba. A poradili by mu možno aj s jedným veľmi vďačným námetom na pekný obrázok. Ten námet žije v Pezinku a svoje múdrosti vie prečítať aj v ruštine.
PS: Tí, čo ste dnešný blog o tom, akú hanbu robí Slovensku pani Z.Č. nestihli, máte smolu. Už to stiahli aj z archívu. Budete si musieť počkať na knižnú publikáciu „Vymazané blogy“.