Možno je to iba falošný prejav solidarity novinárov so svojimi neschopnými a neslušnými kolegami. Možno je to iba pokus zmyť z predstaviteľov tohto čoraz rozporuplnejšieho povolania biľag zlyhania. Možno ide o snahu zakryť nedostatočnú vzdelanostnú, informačnú a áno aj morálnu pripravenosť novinárov viesť dialóg s dvoma veľkými slovenskými a českými štátnikmi, ktorí v 1990-1993 zachránili pre Slovákov a Čechov mier, zabránili bratovražednej vojne a prispeli ku splneniu tisícročného sna Slovákov a Čechov po vlastnej nezávislej štátnosti.
A možno je všetko inak. A za aroganciou dvoch novinárikov, čo sa usilovali očierniť dvoch velikánov slovenskej a českej politiky a za ešte väčšou aroganciou novinárskych niktošov, čo ich dnes obhajujú,- je aj čosi viac. Možno je to zámerná kampaň zo strany majiteľov médií resp. vplyvných medzinárodných síl. Možno ide o tlak mocenských kruhov, ktoré sa usilujú o prepísanie, o zmenu histórie ex post. Možno ide o nepeknú hru štruktúr, ktorým sa nepáči obdobie 1993-1998 v ktorom boli Slovensko a Česko na sladkých 5 rokov skutočne suverénnymi a na veľmociach nezávislými krajinami. Lebo Klaus nielenže v 1993 založil a Mečiar v 1993 nielenže znovu obnovil samostatnú českú a slovenskú štátnosť – mierovou cestou a s perspektívou budúcich priateľských medzištátnych vzťahov, ale obaja túto štátnosť budovali vo vtedajšom blahodarnom veľmocenskom geopolitickom vákuu a zabezpečili pre oba štáty úplnú nezávislosť, suverénnosť, neutralitu a rovnoprávnosť vo vzťahu ku veľmociam ako boli USA, Rusko či /de facto/ Nemecko.
Áno, Klaus /vcelku úspešne/ a Mečiar /menej úspešne/ rokovali aj o postupnom začlenení ČR a SR do medzinárodných hospodárskych a bezpečnostných štruktúr. Obaja pripravovali vstup svojich štátov do EU a NATO. Áno, robili to. Ibaže to robili ako predstavitelia plne svojprávnych štátov, nie pod otvoreným a arogantným mocenským nátlakom. A robili to preto, lebo EU bola vtedy ešte tým, čím mala byť: ZOSKUPENÍM SUVERÉNNYCH ŠTÁTOV, ktoré spájali vzájomne výhodné ekonomické a sociálne záujmy. Žiadne „spoločné hodnoty“ liberálnej demokracie /teda USA a Bruselom nadiktované normy politického a duchovného fungovania reality na báze anglosaského videnia sveta/. Žiadne príkazy, obmedzenia a sankcie, aké sa v EU zjavili po schválení neoimperialistickej lisabonskej zmluvy. Dnes je EU nástrojom USA na neokolonizáciu Európy. Členstvo ČR a SR v EU dnes vháňa oba štáty do súkolia tylového zabezpečenia anglosaských vojen proti Rusku a Číne. Dnešná EU je na míle vzdialená od projektu, do ktorého chceli kedysi Klaus a Mečiar vstúpiť ako rovní k rovným. Nečudo preto, že z voľakedajších stúpencov EU sa Klaus a Mečiar stali jej tvrdými kritikmi. A nečudo preto, že silné politické kruhy, ktoré riadia naše médiá, dnes na Klausa a Mečiara tak arogantne a špinavo útočia.
Klaus a Mečiar urobili kroky aj ku vstupu ČR a SR do NATO. Ibaže aj NATO bola vtedy úplne iná, navonok vtedy ešte skutočne pro-mierová organizácia. Zdalo sa, že bude garantovať samostatnej ČR pokoj vo vzťahu k odvekým germánskym túžbam na Západ od Šumavy a že rovnaký pokoj zagarantuje aj SR vo vzťahu na revizionistické hrozby spoza Dunaja. NATO, do ktorého Klaus a Mečiar zvažovali vstúpiť – to bola organizácia, ktorá mala písomné a ústne garancie mieru medzi Západom a Východom, ktorá rešpektovala právo Ruska na jeho bezpečnosť a nepodnikala kroky, vedúce k jeho vojenskému ohrozeniu. Neposúvala ani rakety, ani vojenské základne takmer až pod Moskvu a neorganizovala proti-ruské majdany a oranžové revolúcie. Klaus a Mečiar sondovali možnosť vstúpiť do toho NATO, do ktorého zvažovali vstup dokonca aj Rusi – nielen naivný mäkký Jeľcin ale aj novonastupujúci dnes tak démonizovaný Putin. Dnešné NATO sa z aspoň navonok mierovo sa tváriacej organizácie z čias vlády V.Mečiara a V.Klausa transformovalo do agresívnej zlovoľnej organizácie, bombardujúcej civilov v Belehrade, likvidujúcej suverenitu Iraku, Afganistanu, Líbye…narúšajúcej územnú celistvosť Srbska a bojujúcej proti právu na sebaurčenie národov Bosny a Hercegoviny ale napr. aj Katalánska a Škótska. Dnešné NATO balansuje na hrane tretej svetovej-termonukleárnej vojny. Dnešné NATO buduje základne vo Východnej Európe a de facto chystá na jej území atómové bojisko, na ktorom by sa odohral boj, ktorý by vysoko pravdepodobne ukončil dejiny ľudskej civilizácie na planéte Zem. – Do takéhoto NATO Klaus a Mečiar nevstupovali a takéto NATO Klaus a Mečiar tvrdo odsudzujú. – Nečudo preto, že svorky vycvičených mediálnych vlčiakov do nich-aj keď už len bezmocných starcov, tak útočia. tak ceria zuby, tak cvakajú tesákmi.
Mečiar a Klaus sú symbolmi nádejí a túžob po pokojnej a prosperujúcej Európe, po mierovom súžití národov sveta. Sveta, v ktorom by neboli vojenské bloky, v ktorom by vládla tolerancia, garancia obojstrannej bezpečnosti krajín a vzájomne výhodná obchodná a výrobná spolupráca ich ekonomík. Mečiar a Klaus sú symbolmi idealistického sna po nádhernom svete budúcnosti. Mečiar a Klaus sú symbolmi toho, čo mohlo byť v súčasnosti /no nie je/ ale vlastne aj symbolmi toho, čo BY NAPOKON PREDSA LEN EŠTE AJ MOHLO BYŤ V BUDÚCNOSTI /a možno aj bude/.
Mečiar a Klaus sú ideovou hrozbou pred dnešné USA, dnešné NATO, dnešnú EU a dnešný Západ. Sú symbolom mierovej spolupráce Západu a Východu. Preto sa ich Washigton, Londýn, Brusel tak boja. A preto do nich -múdrych starcov- svojich mediálnych vlčiakov tak huckajú. Brechot niktošov však pánom zo Západu nepomôže. Naopak. Zobudí zdravé sily dnešnej slovenskej a českej mladej generácie a inšpiruje ich pokračovať v spravodlivom zápase Mečiara a Klausa v náročných podmienkach súčasnosti.