Nie nebude to o problémoch školstva. Nebudeme riešiť učiteľské platy, ani štrajky a ani pána ministra-polyhistora /okrem obuvníckej kvalifikácie má aj kadernícku a podnikateľskú kvalifikáciu/. Školského vzdelávania sa dotkneme iba okrajovo.
V centre tohto blogu bude skôr neinštitucionalizovaná výchova- výchova v rodine a spoločnosti. Letné dovolenky a letné prázdniny poskytujú solídny rámec pre pozorovanie tohto procesu v medzigeneračnej interakcii členov našich rodín. Poskytujú priestor pre pozorovanie posunov a účinkov širších spoločenských vplyvov na výchovu v rodine. – Ale dosť už mudrovania, poďme na vec.
Prvé čo človeku pri pozorovaní dnešných slovenských rodičov a detí padne do oka je, že dnešné deti nechcú a nevedia tak pomáhať svojim otcom a najmä mamám, ako vedela generácia pred nimi-o staršej generácii ani nehovoriac. Deti dnes vyzerajú ako leniví ignoranti, ktorým je jedno, že aj mama je na dovolenke a že v provizórnych podmienkach motela, chaty či campingu má sťaženú situáciu na zabezpečenie takého domáceho komfortu, na aký boli deti doma zvyknuté. Matky ale paradoxne miesto toho, aby deti a manžela zapriahli do pomoci, nechávajú „chúďatá“ nech len odpočívajú, nech dlho spinkajú, nech dlho papinkajú, nech sa popri tom ako matky robia, pekne na iphonoch bavinkajú – spolu s ich oteckami. A oni lietajú, aby to či ono stihli. Len nikomu nič neprikazovať, nenanucovať. To by sa predsa priečilo všetkým časopiseckým a internetovým odporúčaniam slniečkárskych motivátorov, liberárno-edukačných inovátorov. Mamičky chcú predsa pre svoje deti šťastné, bezstarostné detstvo, mysliac si, že ich rodina je tvorivá dielňa pre tie najkreatívnejšie a najliberálnejšie edukačné experimenty. – Mamičky si myslia, že sa momentom pôrodu a po prečítaní motivačného článku stali novými Madam Montessori alebo špecialistkami na non-direktívnu výchovu. A že práve vychovávjú géniov. Ibaže možno vychovajú iba arogantných bezcitných ignorantov.
Inou zaujímavou vecou je úcta k starším v rodine. Tá už prestala existovať. Vraj s deti úcte k autoritám, ktorá je potrebná pre normálny občiansky život, naučia neskôr. Držím palce, ale nenaučia.
Osobitou kapitolou je úloha otca v rodinnej výchove. Mnohí otcovia si myslia, že majú deti vychovávať ako matky. Že sa majú zmeniť na láskyplných sladkých macíkov, po ktorých detí lezú, skáču, štípajú a buchnátujú ich a robia im kadejaké pestvá-ako svojim kamošom zo škôlky. Niektorí otcovia sa ani v prírode , v prostredí, ktoré priam volá po činorodosti a aktivite nedokážu spolu so svojimi deťmi venovať spoločným remeselným prácam, príp. aspoň píleniu a štiepaniu dreva, čisteniu studničky či potôčika, rezbárčeniu či športovaniu. Oteckovia nám zo Slovenska pomaly miznú. Pribúdajú eunuchoidní ženomuži. Ešteže sú po ruke autá, ktorými sa dá zájsť do akvaparku, na prehliadku zámku, do jaskyne-a tam odovzdať výchovné povinnosti animátorom. Aké pohodlné.
A ešte pár slov o vzdelávaní. – Kedysi bola zdrojom informácií kniha, mnoho kníh a ich časovo náročné štúdium. Poznatky z kníh od rôznych autorov boli rôzne, často protichodné. Nútili premýšľať, hodnotiť, rozhodovať sa, Štúdium odborných kníh viedlo k názorovej pluralite a kritickej tolerancii.
Dnes je to inak. Už učitelia na školách učia deti hľadať si hotové poznatky ľahko a rýchlo – na webe. Najčastejšie vo wikipédii, ktorej redigovanie je v konečnom dôsledku v americkej normatívnej kompetencii. Miesto predstavy o množstve rôznych názorov na istú vec a pracného porovnávania a cibrenia vlastného názoru je tu ponúknutá hotová, normatívna pravda. Ako konzerovaná, vákuovaná hotová večera zo supermarketu. Len prihriať v mikrovlnke a konzumovať ! Aké jednoduché-aj pre učiteľov a aj pre rodičov, ktorí miesto učenia sa s deťmi .spolu s nimi sliedia po wikipédii a s deťmi resp. miesto nich tvoria rôzne projekty.
Na projekte vyzerá, že dieťa všetko chápe. Ke´d má po ruke iphone, všetko vie. Ke´d však nie, potom beda. Z mudrca je zrazu hlúpy analfabet. Po zákaze memorovania nemá nádejný mudrlant v hlave nič, ani mená, ani dátumy, ani názory, ani kvalifikované odhady, získané poctivým štúdiom. Človek, pripravovaný wikipedicky verí jednému práve pretláčanému názoru. Ten je pre neho svetlo v temnotách neistoty a pluralitnej reality. Pri strete s inými názormi sa odvoláva na internet, na linky a vlákna. A za tento svoj wikipedicky introdukovaný názor je pripravený sa škriepiť do krvi. Lebo škriepenie dnešným deťom a mladým ľďom ide. Rétoriku, asertivitu, sebapresadzovanie, arogantné trvanie na svojich praxou a poznatkami nepodložených názoroch -aj v strete s poctivo univerzitne vzdelanými ľuďmi , špecialistami v danom odbore používajú wikipedicky „vzdelaní“ mudrci zdatne ako profesionálni šermiari.
V o svete liberálnej demokracie platí rovnocennosť kvalifikovaných vyjadrení odborníkov a názorov wikipedických niktošov pardon wikipedických geniov. Názor ako názor – no nie ? Napríklad názor špecialistu lekára na ochorenie xy a názor pacienta, osvojený z wikipédie. To isté platí v prípade historických tém, jazykovedy, architektúry, psychológie, pedagogiky, jadrovej fyziky. Názor odborníka a názor laika sú v demokratickej spoločnosti predsa rovnako hodnotné. Žiadne odvolávky na vedecké autority. Názor ako názor. Zvíťazí názor s najvyšším počtom lajkov alebo názor väčšiny, alebo názor zakričaný najhlasnejšie, v prime time televízie a pod.
„Education first“ -je pekný názov pre JEDEN PROFESIONÁLNY CYKLISTICKÝ TIM. Výchova bez autoritatívnosti a vzdelávanie bez autorít. Demokratické hlasovanie más o tom, čo je pravda. – Education first. Diaľnica, ktorá nás vedie priamo do pekla. Ale aspoň nám nebude zima. Lucifer má s diabolskými Rusmi dodávky plynu zabezpečené na čas neurčitý.