Je leto, je teplo. sú dovolenky. Nazdám sa, že nie je čas na nejaké rozsiahle úvahy o svetodejinných problémoch. Treba sa sústrediť na dovolenkové ničnerobenie na lôžku pod tienistým stromom – a ak čítať, tak iba niečo ľahšie. Napríklad aj tento miniblog o pimprlíkovi resp.pimprlíkoch.
Neďaleko Račkovej doliny je chránená prírodovedná lokalita zvaná Pod Suchým Hrádkom . Čiastočne je pokrytá lesíkmi /kde by v normálnom roku, nie v takomto ako je tento/ rástli parádne hríby smrekové. Lesíky sa striedajú s mierne zvlnenými lúkami, v normálnom roku-nie ako je tento,- porastenými šťavnatou voňavou trávou. Kedysi bolo na týchto lúkach kráľovstvo oviec a baču Blcháča. Neskôr sa tu pásli čisté a šľachovité jalovice, -ktoré sa, ktovie prečo zvykli na mňa pozerať ako kravy. Pásla ich dvojica trochu jednoduchších ale dobráckych pastierov s kopou blchatých psov, medzi ktorými vynikal nepríliš čistokrvný „vlčiak“ Vlado. Tohto roku som ich tu ešte nezahliadol. Už aj podľa toho poznať, že nie je normálny rok.
Zaujímavosťou, ktorá akoby nezapadala do obvyklých tunajších scenérií sú husté kroviny, obkolesujúce početné potôčky. Tie tu kdekade pramenia vo svahoch, navŕšených štrkmi a skalami, čo sem zhora pred tisíckami rokov prihrnuli Bystriansky, Račkovský a Jamnický ľadovec. Nad týmito terénnymi zlomami je dosť sucho /odtiaľ i názov lokality/. Dažďová voda pomerne rýchlo vsakuje do štrkovo-kamenistého podložia a vyteká na povrch v prameňoch na úpätí svahov. Na prekvapujúco rovnej rovine potom potôčiky meandrujú a zarastajú krovinami, vytvárajúcimi tu aj na letné poludnie príjemné šero a na počudovanie aj v tento nenormálny rok – močiare, trasoviská, rašeliniská.
V prostredí podtatranského mokraďového „buša“ sa dajú v noci stretnúť medvede, rodinné vlčie svorky a ak máte šťastie, aj rysy. Neďaleké, geniálne zasiate pšeničné pole láka však okrem medveďov aj diviaky a vysokú zver. -Ja sem chodievam okrem hríbov najmä na kľukvu. Toto lesné ovocie mi pripomína Sibír. Plodmi sa podobá brusniciam. Nerastie však na kríčkoch, skôr sa plazí po močaristej zemi a vytvára po dozretí nádherné červené kolesá na zelenom machovitom podklade. Kľukva sa dá jesť surová, ale veľmi to neodporúčam. Treba ju zavariť ako kompót. Potom jej kyslo-slaná chuť nie je až taká výrazná, ako za surova. Výborné k mäsu na prírodný spôsob.
Najväčšou atrakciou je tu však pre mňa ľahnúť si vedľa močarinky či zátočinky v potoku a pozorovať jedny z najmenších tvorov, aké u nás na Slovensku žijú. Chvíľu mi dá robotu, aby som ich našiel. No sú tu. Sú to PIMPRLÍKY. Konrétne pimprlíky močiarne. Ako sa na správnych pimprlíkov patrí, dorastajú max. do dĺžky necelé 2 mm /presnejšie 1,8 mm/ a na šírku majú sotva 1 mm. Sú to malé slimáčiky s miniatúrnymi hnedými ulitami, stočenými tak, že pod priblížením fotoaparátu pripomínajú malé, maličké „hovienka“. Sú to teda maličké pimprlíkaté hovienočká. Také sa samozrejme zdajú byť iba mne. Sami osebe si pimprlíky iste myslia, že sú veľmi dôležité, možno až vesmírne dôležité. – No pre mňa a bezpochyby aj pre ostatných občanov Slovenskej republiky sú to iba nepatrné, smiešne pimprlíkaté hovienka.
Pred chvíľou som v televízii videl dvoch dôležito sa tváriacich slovenských politikov. Pána predsedu H. a pána ministra K. Pri pohľade na nich som si nevdojak spomenul na pimprlíkov močiarnych. Samozrejme, dojem je nesprávny. Realita je iná. Páni H. a K. nie sú žiadne močiarne ulitníky. Mohli by to byť -v najhoršom prípade- naši endemickí pimprlíci vládni. – Ale ani to nie sú. Páni H. a K. chodia predsa do Bruselu. A tam sa správajú sebavedome, štátnicky. Páni H. a K. veru nie sú žiadni pimprlíci. Sú to štátnici. Sme radi, že ich máme.