Strávil som pár dní v chujave, chodiac po stopách Jonáša Záborského. Zúrivého národovca a zúrivého nepriateľa všetkých nešvárov, čo sa na Slovensku vyskytujú. Štúrovca, medzi ostatnými štúrovcami nepríliš obľúbeného. Lebo kritického i sebakritického.
Chodil som po poliach a lúkach. hájoch a lesíkoch a hľa čom som tam v tej našej chujave uvidel:
Deň pekný:
Deň škaredý:
Deň pekný:
Deň škaredý:
Deň pekný:
Deň škaredý:
Deń pekný:
Deň škaredý:
Deň pekný:
Deň škaredý:
Deň pekný:
A ako odmenu -ešte jeden pekný deň:
Nuž takto si my tu v chujave pekne i škaredo žijeme. Deň sa strieda za dňom, a je iba na nás, čo si na tých dňoch všimneme. Aj keď. v poslednom čase, je tých škaredších dní o poznanie viac: Pandémia-Vojna-Sucho- Ďalšia pandémia- Horúčavy- Zima, na ktorú nie sme pripravení-Vláda-hrôzovláda- Tanec na hrane termonukleárnej katastrofy- Agresivita ľudí…Rany egyptské. Ale to tu už bolo. A asi zase bude. Ibaže nás už po nich nebude…
Napriek tomu, pekný letný a aspoň trochu a svieži večer, priatelia.