Môj obľúbený klasik, konvertita z evanjelictva na katolicizmus, Jonáš Záborský napísal okrem diela „Dva dni v Chujave“ aj iné milé dielko. Pôvodne sa volalo „Chruňo“, neskôr ho Záborský rozšíril na „Chruňo a Mandragora“. Asi ten chruňo bol aj vtedajšie pomery dosť silná káva.
V tejto alegórii sa Záborský na pozadí vzťahu naivného Chruňa k bezcitnej Mandragore venuje charakteristike povahových čŕt mnohých Slovákov. Chruňa ako typíckého Slováka opisuje ako človeka na prvý pohľad hlúpeho, no v skutočnosti iba naivného, plachého, nevýbojného. Ako človeka, ktorý sa dá zlákať pozlátkom peknej ženy, zamiluje sa do nej a myslí si, že jeho cit je opätovaný. Opak je pravda, Mandragora je pragmatická, bezcitná. Dá prednosť falošnému rytierovi pred poctivým Chruňom. Chruňo trpí, no ani poníženie ho lásky k pozlátku nezbaví. Aj po 10 rokoch chce prijať Mandragoru za svoju. Až jej opätovná zrada a bezcitnosť ho prinúti definitívne sa od nej odpútať.
Moderný Slovák si myslí, že už dávno nie je taký chruňo, ako bol jeho otec či starý otec. Myslí si o sebe, že je všetko iba hlúpy nie je. Veď má školy, tituly, má PC, má smartfón, má rýchle a lesklé auto, pekne pokosený trávnik a tuje pri novom dome…Má všetky atribúty bystroumnosti a úspechu. ´´Ano. Má ich ale iba do momentu, pokým sa nestretne s pozlátkom Mandragory,- so slečnou menom Politika. Táto bezcitná kráska je pravidelne každé 4 roky objektom jeho romantickej lásky. Vždy a vždy sa do nejakej správne marketingovo vyčačkanej „mandragory“ dá zlákať na „vzťah“ – a následne po voľbách oklamať a ponížiť. Prejde pár mesiacov od volieb a Slovák si sám pre seba musí zanadávať a skonštatovať, že bol zase CHRUŇO.
Prečo o tom píšem ? Lebo sa onedlho Slovákom opäť naskytne pohľad na predvolebnú slečnu mandragoru-zvodnú slečnu Politiku. A hrozí, že sa zo zdanlivo múdreho a smelého Slováka stane nahlúply romantik, plachý zaľúbenec, čo sa bude báť povedať radikálne NIE do nového šatu odetej zvodnej nevernici. Nevernici, čo bude sladko švitoriť o výhodách euroatalntickej spolupráce, o eurofondoch, o garanciách mieru pod krídlom EU a NATO. Za pozlátkom euroatlantickej mandragory ale slovenský Chruňo nájde po čase iba starú známu bezcitnosť, pragmatickosť a faloš.
Obávam sa, že sa -na rozdiel od zmúdrenia, aké svojmu chruňovi dožičil Záborský my-dnešní moderní Slováci žiadneho zmúdrenia nedočkáme. Pekne krásne objavíme v sebe staré známe relikty lásky k nový resp, staronovým matovičom , sulíkom, kollárom -alebo k ich nemanželským súrodencom z progresívneho pseudo-slovenska, k pele-mele-grínovcom, či nedajbože ku falošným mníškam z kdh. Obávam sa, že ani bezprostredná hrozba nastávajúcej zimy a každú minútu nám hroziaca termonukleárna katastrofa nás chruňovskej lásky k euroatlantizmu nezbaví.
-A tak sa zdá, že starý dobrý pesimista a skeptik Záborský bol vlastne tiež naivný romantik. A že my Slováci z jeho stáda sme dnes ešte väčší chruňovia, ako si to on pred 150 rokmi vedel vôbec predstaviť.
/Ibaže by som sa mýlil. Ó, ako rád by som sa mýlil/.