Od jednej vyše 70-ročnej dôchodkyne som sa včera dozvedel zaujímavú skutočne environmentálne skvostnú informáciu. Dievča z „kólcentra“ hádajte ktorej našej takmer monopolnej plynárenskej spoločnosti jej /ako to už v takýchto kólcentrách býva pravidlom/ zavolalo a spýtalo sa, či nemá dve minúty času. Že jej v mene plynárov ponúkne jednu veľmi výhodnú vec. Samozrejme, išlo o čarovanie s tarifami a so zmluvami, na ktoré keď dôchodkyňa pristúpi, citeľne ušetrí. Dôchodkyňa, ošľahaná takýmito „výhodnými ponukami“ jej nič nesľúbila, iba uznala, že je to na prvé počutie zaujímavé, ale že by si to ešte raz v pokoji čierne na bielom prečítala a potom sa rozhodla. A že by bolo najlepšie, keby jej „výhodnú ponuku“ plynári poslali písomne listom. Dievča z kólcentra nebolo z vyjadrenia dôchodkyne nadšené, ale privolilo a sľúbilo, že plynári čosi pošlú.
Štandardný akvizičný hovor. Nič nové, nič prekvapujúce. Prekvapenie však prišlo na konci telefonátu. Kólcentrum bejby začalo do telefónu rapotať čosi o tom, že by bolo dobré, keby sme budúcim generáciám po sebe niečo zanechali. Že by bolo dobré, keby sme zanechali aspoň to, čo nám odkázali predchádzajúce generácie a čo my teraz vďaka nim naplno využívame. Konkrétne napríklad slovenské lesy. Ťažíme z nich drevo, lebo ho potrebujeme na svoj komfort, na na svoj pohodový dnešný život. Drevo v lesoch sa však míňa a preto by bolo férové, keby sme ho nejako dopĺňali. Bolo by dobré, keby sme sa postarali o výsadbu nových lesných porastov-aby aj naše deti a vnúčatá mali z čoho robiť papier, nábytok a zabezpečovať si teplo v kachliach. Kólcentrum bejby po tomto mimoriadne edukatívnom úvode prešla k jadru veci: navrhla vyše 70-ročnej dôchodkyni, aby MESAČNE PO 3 EURÁ prispievala v rámci platby za plyn aj DO NADÁCIE PLYNÁROV, z ktorej potom oni budú poskytovať peniaze na výsadbu nových slovenských lesov.
-No paráda, takže plynári drankajú od starých ľudí euríčka do svojej nadácie. A nadácia potom z veľkou pompou, pred televíznymi kamerami, mikrofónmi a diktafónmi novinárov bude robiť svoj environmentálny, dobrácky public relations. Nikto nikde samozrejme nespomenie konkrétnych darcov, napríklad aj staručkých dôchodcov, ktorí sa kólcentrum devami dali namotať a z miniatúrnej penzie prispeli na zazelenanie lesných holín. Tých lesných zákutí, ktoré drevomafiáni a iní drancovatelia lesa premenili na svoje síce jednorazové ale o to lukratívnejšie eldorádo. Slávu za záchranu slovenských lesov zožnú plynárenskí manažéri a majitelia či správcovia lesov v oblekoch a kravatách a slušivých zelených uniformách. A čo dôchodcovia ? No BUDÚ MAŤ možno pár chvíľ pred smrťou DOBRÝ POCIT !
Dôchodkyňa, ktorá mi tento príbeh včera porozprávala bola príliš skúsená na to, aby sa dala namotať. Deve z kólcentra oznámila, že v živote už ona sama, vlastnoručne vysadila pekných pár sto kusov nových stromčekov. A nikto jej na to neprispel, iba ak príroda, ktorá nešetrila a nešetrí náletovými stromčekmi. Kólcentrum bejby trochu zosmutnelo, ale potom si spomenulo na svoj výcvik a na to, že akcia neráta so 100% úspešnosťou. Stačí pár % možno iba desatín %. Takže po jednom odmietnutí sa svet nezrúti. Deva sa rýchlo spamätala a ako zvyčajne, ukončila aj tento rozhovor kvalitne natrénovaným starým známym „peknydéééééééň“ !
Áno, želajme si dnes i zajtra pekný deň. Želajme si deň s kopou príjemností ale aj stále nových a nových poznatkov a skúseností. Lebo človeka sa učí až do smrti. A niekedy sa dozvie i také veci, pri ktorých nevychádza z údivu. Každý deň ponúkne čosi na počudovanie. A tak sa jedni čudujú-a druhí sa čudujú, že sa v dnešnom svete stále vyskytujú ľudia, čo sa ešte niečomu čudujú…