Napísal som čosi o starej Angličanke , ktorá včera zomrela. A napísal som aj o tom, aby chamtivci a nenažranci nechodili z lesa s viac ako 2 košíkmi dubákov. A aby po sebe tie odrezky, ktoré pripomínajú to, čo ožranovi vyletí z úst, keď to s pitím preženie., zahrnuli aspoń hrabankou. Aby si krásy lesa mohol užiť aj iný človek, nielen oni. A aby po lese nerevali ako pri operácii bez narkózy. A aby si vzali so sebou všetky smeti, čo tam narobili…
A článok zmizol z očí čitateľov. Lebo som na jeho konci spomenul aj svoj predchádzajúci blog. O jednej panej, čo včera zomrela. Čudné, akoby človek pri hliadkovaní v lese nemohol rozmýšľať aj o inom, ako o ľu´doch, ktorí nevedia, kedy končí kultúrna hríbovačka a kedy už začínajú bohapusté orgie.
Myslel som si, že človek po 1989 môže mať verejne prezentovaný názor /v súlade so zákonmi štátu/ na čokoľvek: na hríbarov i na pätolizačov režimu-toho pred 1989 i toho po ňom, vrátane súčasného. Zase som sa mýlil.
No a čo ? Budem sa mýliť aj naďalej. Lebo ten omyl je v systéme. A my v ňom žijeme.Na ten systém si neslobodno zvykať. Ten systém sa treba snažiť opraviť. Ak na práv raz nevyjde, nevzdajme sa. Treba to skúšať ďalej. Až do konca.-Ozaj, pokiaľ ide o ten koniec-na konci tohto článku si kliknite na dnes napísané dva články tohto blogera. -Ak chcete vedieť, o čo išlo a o čo ide.