Včera som bol po práci s chystaním dreva na zimu taký unavený, že som si v stave zúženého vedomia sadol k televízoru, vyložil nohy na stoličku a pokúsil sa uspať pomocou RTVS. Vysielali obstarožnú uvrieskanú akože pro-slovenskú reláciu Máme radi Slovensko. Chvíľu som to sledoval a bol by som aj pokojne zaspal, keby ma k životu neprebrala jedna odfarbená staršia blondínka s okuliarmi. Tá na otázku moderátora, čo má nové, odpovedala, že najdôležitejšou vecou, ktorá je pred ňou, je svadba jej dcéry. Fajn, takto by asi odpovedala každá matka. To je normálne.
Menej normálne je, keď v relácii o láske ku Slovensku táto pani tri-štyrikrát zdôraznila, že sa jej dcéra bude vydávať za akéhosi cudzinca – a to prosím v Prahe ! Svadba má byť na úrovni, tak preto bude v Prahe. – No dobre, je síce trochu mimo, ak niekto v pro-slovenskej relácii zdôrazňuje kvality Prahy, ale stáva sa. Veď staré nemecko-česko-židovské mesto Praha naozaj nie je na zahodenie.
Z príjemných driemot ma však napokon táto pani úplne vyhodila vtedy, keď pri pohľade na „slepú mapu Slovenska“ prehlásila, že ona sa v nej nevyzná. Že ona je zvyknutá na tú normálnu mapu Československa. V nej by sa zorientovala raz-dva. – Tak to bol teda vrchol jej prejavu „lásky ku Slovensku“. Bol to naozaj vrchol. Aj jej osobný. Lebo v ďalšom priebehu relácie sa už potom nijako neprejavila. A poznatkovo už vôbec nie.
Zdá sa, že táto pani s účasťou na relácii súhlasila iba preto, aby v náznakoch, kde sa to len dalo, naznačila svoj tuhý čechoslovakistický sentiment. A resentiment voči všetkému, čo je slovenské, suverénne, samostatné. Táto pani, mimochodom pôvodom odkiaľsi z Kysúc či Oravy, narodená v Žiline, prišla do RTVS, aby nám oznámila: /Ne/mám rada Slovensko. Mám rada Československo.
Fajn. Dobre vedieť. Len prečo v RTVS a prečo za naše peniaze. Za peniaze nás Slovákov,-čo denne svojou prácou a životom ukazujeme, že naozaj máme radi naše jediné a jedinečné SLOVENSKO.