Miesto dôstojného pripomenutia si 30. výročia obnovenia štátnosti SR a vzniku modernej demokratickej SR nás tasr /platená aj z daní občanov SR/ a agentúra AKO /známa trochu zvláštnymi výsledkami prieskumov verejnej mienky/ obdarila „zaujímavými“ údajmi. Podľa správy, ktorá mala pozoruhodne široký ohlas v „slovenských“ médiách považuje rozdelenie Č-SFR za prínos 45,8% Slovákov a 44,6% respondentov ho za prínos nepovažuje. Slovenskú štátnosť teda kladne hodnotí iba o 1,2% Slovákov viac, než je početnosť respondentov s opačným názorom. 1,2% je relatívne málo, no v politickej praxi takéto percento bežne rozhoduje voľby, -či už parlamentné alebo prezidentské. V prípade Slovákov s volebným právom /4,4 mil. / je to takmer 53 tisíc ľudí, ako jeden celý Trenčín.
Prieskum agentúry AKO, realizovaný podľa predstáv tasr je však z odborného hľadiska nehoráznosť. Z právneho hľadiska balansuje na hrane trestných činov vlastizrady uvedených v 2.časti siedmej hlavy Trestného zákona / najmä § 311/. Podrobnejší rozbor by si však vyžiadal samostatný odborný článok, – a teda určite nie v rubrike blogov.
Nehoráznosť- a v tomto prípade nie iba na hrane ale úplne za čiarou, – je to však pri posudzovaní z odborného sociologického hľadiska. Ak v agentúre AKO robí sociológ, mal na to neodborníkov – propagandistov z tasr upozorniť a prieskum s takýmto zameraním odmietnuť.
Prečo ? Nuž preto, lebo hodnotiť čosi ako prínos nejakej zmeny môže iba ten, kto má 1/ objektívne vedecky podložené údaje /podľa formuly PREDTÝM a POTOM/ a to na základe štatistík, ekonometrických a demografických porovnaní a iných vedeckých informačných zdrojov, 2/ ten. kto má svoje subjektívne prežité skúsenosti, autentické vlastné zážitky a pozorovania. V randomizovanom prieskumnom súbore sa možno jedna i druhá kategória respondentov tu a tam nachádza, – no prevládajú v nej bezpochyby 1/ neodborníci, 2/ ľudia, čo časy Č-SFR, ČSSR či ČSR nezažili resp. zažili ich iba ako deti, mladí ľudia bez dlhších pracovných a životných skúseností.
1. januára 2023 uplynie 30 rokov od vzniku súčasnej SR. Tí, čo v čase vzniku samostatnej SR mali za sebou školu, opustili rodičovský dom, mali založené vlastné rodiny, odštartovali vlastnú profesionálnu kariéru a mali v nej už dostatok vlastných skúseností s fungovaním tzv. federácie, museli mať vtedy aspoň 30 rokov. Dnes títo ľudia teda majú minimálne 60 a viac rokov. Takíto ľudia prežili polovičku života v podmienkach federácie a polovicu života v podmienkach SR. Iba takíto ľudia môžu byť event. kvalifikovanými zdrojmi údajov pre historické porovnania /aj keď aj to len s veľkými biodromálnymi obmedzeniami/. Od takýchto ľudí by výpovede mohli byť akou-takou ilustráciou. No i to s veľkými úvodzovkami !
Žiadať však posudok o živote a práci Slovákov v podmienkach „federácie“ a následne od nich žiadať komparáciu pocitov s pocitmi zo života a práce Slovákov v SR, -žiadať to od ľudí pod 60 rokov, to je tak trochu sociologická tak nehoráznosť. – Takýto ľudia sa pri hodnotení prínosov a strát rozdelenia „federácie“ nebudú riadiť vlastnými životnými skúsenosťami či zážitkami.
Prečo ? Lebo ich nestihli získať. Boli príliš mladí na to, aby dokázali posúdiť ekonomické, zahraničnopolitické, kultúrne, sociálne, bezpečnostné a i. aspekty života Slovákov počas „federácie“ a počas SR. Väčšinu alebo takmer všetko, čo o „federácii“ vedia, pochádza z názorov ich rodičov, z filmov, no predovšetkým z MÉDIÍ. Názor týchto mladších ľudí na federáciu a na SR bol a je formovaný prevládajúcim názorom médií. A názor médií na časy federácie a časy samostatného Slovenska je u nás eufemisticky povedané, jemne skreslený. V prospech tzv. federácie a neprospech samostatnej SR.
Názory prevzaté od rodičov a z médií nič nehovoria o historicky a geograficky zapríčinených, veľmi ťažko prekonateľných rozdieloch v životnej úrovni. V názoroch sa zmiešavajú pozitívne skúsenosti so socializmom /v časoch federácie/ a negatívne skúsenosti s divým kapitalizmom v časoch privatizácie /v časoch po 1990 a po vzniku SR/.
Výsledkom je mentálna čalamáda, ktorú viac či menej protislovenské médiá využívajú na demagógiu a propagandu. Verejnoprávne i súkromné médiá ale aj niektoré štátne inštitúcie to neraz robia- bohužiaľ,- v neprospech slovenskej štátnosti. Alternatívne tvrdenia, ktoré kladne hodnotia výsledky štátnej samostatnosti a podporujú slovenské vlastenectvo sa prevládajúcou časťou médií, ba aj politickej a štátnej sféry očierňujú ako nacionalizmus, šovinizmus, či dokonca ako nacizmus.
Nespokojnosť Slovákov so súčasnou nekompetentnou vládou SR sa v médiách a následne aj v časti verejnosti hodnotí ako neschopnosť Slovákov vládnuť si sami. Príčina sa nehľadá v aktuálnom neschopnom režime slovenského štátu, ale v chybnej samostatnej štátnosti. Naznačuje sa, že riešením aktuálnych problémov Slovákov by nemala byť demokratická zmena vlády, ale zrušenie slovenskej samostatnosti, teda likvidácia slovenského štátu…
– Taliani či Francúzi v prípade nespokojnosti s vládou idú do ulíc a vydupú si tam nové voľby. Slováci či skôr médiami spracovaní slováčikovia však v prípade nespokojnosti s platom, či sociálnymi istotami volajú po zrušení štátu a utekajú do zahraničia. /Kvôli jazykovej negramotnosti najčastejšie do Česka…/.
Profesor Botík, etnológ z SAV vo svojom diele o vývine etnicity v SR popísal pozoruhodnú historku, ktorá sa udiala pri sčítaní obyvateľstva v 1934 na východnom Slovensku. Keď sa tu vtedy sčítací komisári pýtali „vihodňarov“ na národnosť, títo im odpovedali proti-otázkou: „A kde sa budeme mať lepšie – keď budeme Maďarmi alebo Čechmi ? Lebo ak sa budeme mať lepšie s Maďarmi, budeme aj my Maďarmi, -keď sa budeme mať lepšie s Čechmi, budeme Čechmi. “ – Bohužiaľ, akýto spôsob uvažovania /domov je tam, kde dostaneš väčší válov/ sa za tých takmer 100 rokov nestratil. Naopak. V menej vzdelaných a menej kultúrnych spoločenských vrstvách sa rozšíril na celé Slovensko. Nedostatok vlastenectva, zadubenosť u časti Slovákov stále pretrváva.
Bohužiaľ, nehoráznosti, akým je aj spomenutý prieskum „prínosnosti“ rozdelenia tzv. „federácie“ – potieraniu národnej nerozvinutosti a zadubenosti nepomáha. Ba naopak, ešte tú zadubenosť ďalej posilňuje.
V štátoch, ktoré vznikali v približne tom istom čase ako SR, sa okrúhle oslavy štátnosti veľkolepo oslavujú. U nás sa nielenže nič /okrem formálnych prejavov štátnych činiteľov a ohňostroja v Bratislave/ nechystá, ale ešte sa aj organizujú nehorázne, neokvalifikované „prieskumy“, ako je aj ten o „prínosnosti“. Hrozné.
Na záver už iba jedna otázka: Páni z tasr resp. z AKO – v čom vidíte ako autori tohto „prieskumu prínosnosti“ – prínosnosť takého prieskumu pre Slovákov, pre Slovenskú republiku a pre ďalší rozvoj slovenskej štátnosti ? Čo ste ním ako autori tohto „prieskumu“ v skutočnosti zamýšľali ? – Odpovedzte-ale úprimne ! Bez vykrúcačiek !