Prečo sme Čechom museli dať zbohom : 30 rokov „po“

31. decembra 2022, dedic, Nezaradené

Mladšia generácia Slovákov, najmä tých, čo chodia do Čiech za väčším válovom, niekedy nechápe, prečo sme sa pred 30 rokmi rozhodli ísť samostatnou cestou a dali štátu, v ktorom dominovali Česi, definitívne zbohom. Nečudujem sa im. Sami časy tzv. federácie veľmi nezažili a médiá, ak o Č-SFR píšu, tak len naružovo. Nie sú ani trochu objektívne.

Preto ako hrom z jasného neba zazneli slová, ktoré na tému vzniku SR v jednej z televízií vyslovil dvojnásobný olympijský medailista, strelec Jozef Gonczi. Ten ilustroval dôvody vzniku SR a rozlúčky s Čechmi na svojom vlastnom príklade. V stručnosti zopakujem, čo Gonczi povedal.

Gonczi sa vypracoval na úspešného strelca ešte v časoch ČSSR. Tesne pred majstrovstvami /ME alebo MS…/ patril vo veľmi mladom veku medzi našu streleckú špičku. Pár dní pred nomináciou družstva ČSSR prekonal čs. strelecký rekord. Preto oprávnene očakával, že bude jedným z nominovaných. Ibaže chyba ! Na majstrovstvá necestoval. Na majstrovstvá necestoval nielen on, ale ani žiaden iný Slovák. Reprezentačný tréner-Čech, nominoval totiž iba samých Čechov. Tí sa na podujatí zúčastnili, no žiadne oslnivé výsledky nedosiahli.

Prišiel rok 1993. Vznikla SR a s ňou aj samostatné slovenské športové zväzy, samostatné slovenské reprezentačné družstvá. Gonczi sa vďaka tomu konečne stal reprezentantom a na majstrovstvá /ME,MS…/ konečne cestoval. Bol úspešný, získal tam zlato. Spolu s ním získali medaily aj ďalší slovenskí reprezentanti. Medialy získali aj reprezentanti samostatnej ČR, no bolo ich oveľa menej ako získali Slováci. Na záverečnom bankete sa Gonczi stretol s bývalým federálnym trénerom, teraz už trénerom ČR. Ten si pri poháriku neodpustil trochu vyčítavú poznámku. Vedel, že Gonczi bol otvoreným priaznivcom samostatnosti a tak mu povedal: „No vidíš, Josefe, kdyby sme byly nadále spolu, tak jim to tady všechno vybílíme !“ Jozef Gonczi sa nedal a pohotovo českému trénerovi odvetil. „Áno, pán tréner-keby sme boli spolu, tak by to tu bolo všetko naozaj pekne vybielené. Od nás Slovákov. Na majstrovstvá by nepocestoval ani jeden jediný Slovák !“

Čosi podobné zažívali aj slovenskí športovci v iných druhoch športov. No tiež slovenskí vedci a umelci. Do sveta sa dostávali iba sporadicky a neraz iba vtedy, keď pôvodne nominovaný Čech náhle ochorel. Sám som to zažil na vlastnej koži. Na prvú vedeckú konferenciu som sa dostal tiež len preto, že český nominant ochorel. Cestoval som na poslednú chvíľu, lebo som bol už publikačne známy a vedel som po anglicky. – Odvtedy som potom chodil na podobné podujatia pravidelnejšie. Nie žeby si ma na pražskom federálnom ministerstve nejak obľúbili. Cestoval som preto, lebo si ma osobne žiadalo vedenie príslušnej medzinárodnej vedeckej asociácie.

Ešte perlička na záver: Výsledky základného ekonomického výskumu, v ktorom som pôsobil boli čiastočne tajné, čiastočne /v istom rozsahu/ verejne publikovateľné. Čo však bolo prísne zakázané, to boli údaje o priemerných prijmoch pracovníkov na porovnateľných pracovných pozíciách v ČSR a v SSR. Rozdiely v prijmoch boli vysoko v prospech českých zamestnancov a z roka na rok sa prijmové nožnice zväčšovali. Prijmové zaostávanie Slovákov za Čechmi sa až do vzniku samostatnej SR prehlbovalo. – Zovšeobecnené výsledky týchto sledovaní /z pera Hvezdoňa Kočtúcha a Augustína Mariána Húsku a i./ potom použili obnovitelia slovenskej štátnosti ako jeden z argumentov pri rokovaniach o spôsobe ústavného ukončenia Č-SFR a v príprave slovenskej samostatnosti.

Mladší ľudia v SR majú veľmi neodborné a veľmi skreslené predstavy o stave Slovenska a Česka v r. 1992. Predovšetkým nevedia nič o distribúcii hodnôt, ktoré vznikali v SR, no speňažovali sa v ČR – a tak prispievali ku bohatnutiu Česka a relatívnemu schudobňovaniu Slovenska. Problém je, že dnešní mladší Slováci vidia veci len cez seba, cez svoje individuálne prijmy, ktoré sú v ČR historicky vyššie /boli také už v 1918…/. Neposudzujú veci národohospodársky, za celú našu populáciu, teda aj za tú, ktorá v ČR nepracuje. Mylne sa domnievajú, že rozdiely v prijmoch by sa po spojení s Čechmi zotreli. Hrubý omyl-oni by drasticky vzrástli. Vyplývajú totiž z histórie, geografie a odlišnej štruktúry ekonomiky. Rozdiely by v spoločnom štáte existujúce rovnaké mzdové tarify, tie isté sociálne istoty, identické spôsoby výpočtu penzií, rodinných prídavkov nezotreli. Naopak. Ešte by ich akcelerovali.

Viac-menej negatívne vykresľovanie okolností národnej obrody Slovákov a ich pohybu ku samostatnosti v 1989-1993 spôsobuje v povedomí mladších Slovákov veľké deformácie. Ekonomická argumentácia je náročná na kvalifikované počúvanie resp. čítanie a je pre dnešnú mládež „nudná“. Mladí preto radšej siahajú po pseudo-vtipných ale lživých výpovediach kadejakých stále „československých“ umelcov a pracovníkov z oblasti šoubiznisu a médií. – Egoistickí umelci si aj pri obhajobe federácie prihrievajú vlastnú sobeckú polievočku. Túžia po väčšom „federálnom“ trhu, väčšom ako je slovenský. Po trojnásobne väčšom trhu, kde by mali minimálne trikrát vyššie prijmy. Kašlú na právo národa na sebaurčenie-hlavne že oni by zarábali ako československí umelci viac ako dnes, keď sú len prepytujem umelcami slovenskými. Bohužiaľ, ich konanie a dôsledky / pre slovenskú kultúru a slovenskú spoločnosť vôbec / im nemá kto vysvetliť. Ani rodina, ani škola, ani médiá, ani vedecká obec.

A tak na konci dňa zostávajú na obhajobu slovenskosti iba ojedinelé výpovede jasnozrivých a smelých pamätníkov, – takých ako bol a je aj Jozef Gonczi. Zostáva len dúfať, že sa v roku 2023 nájde viac vlasteneckých osobností, čo budú schopní hovoriť o vzniku súčasnej SR mladším Slovákom pravdu. Zostáva len dúfať, že po nových voľbách sa tvorba pravdivého obrazu vzniku SR bude môcť oprieť nielen o osobnú statočnosť pamätníkov, ale aj o štátne či verejnoprávne mechanizmy slovenského národného sebaspoznávania.

Slovenská národná pamäť je mimoriadne zanedbaná. Treba s tým niečo robiť. Na Slovensku je stále dosť národne neprebudených a voči bývalým pánom servilných ľudí. Dokonca aj vo verejnoprávnej RTVS. Dôkaz ? Silvestrovská relácia „Milujeme Slovensko“. V RTVS tak milujú Slovensko, že okrem čechizmov pripravili aj reláciu, venovanú oslave národa, ktorý nad Slovákom 20+47 dominoval. – V ktorom normálnom štáte, v ktorej verejnoprávnej televízii oslavujú 30 rokov svojej samostatnosti pchaním sa do … svojim bývalým polo-kolonizátorom ?

Nuž – je to iba na Slovensku a iba na RTVS. – Aj toto je dôkaz, že blogy na tému vzniku SR sú veľmi potrebné, ba čo viac – osudovo potrebné.