Dnes doobeda je v móde písať blogy inšpirované rádiom či televíziou. Dovoľte mi prispieť tiež do partie podobným príspevkom.
Neviem už v ktorej televízii som včera uvidel známu slovenskú odborníčku na všetko-pani Katarínu Nádaskú, vyštudovanú etnografku, pardon etnologičku, ako sa vyjadruje k otázke masového vyhýbania sa brannej povinnosti odvedených mužov na Ukrajine. Nádaská /oblečená v háboch dosť podobných vojenskému mundúru/ sa vo svojom veľmi odborne ladenom vyjadrení začudovala masovému vyhýbaniu sa čestnej povinnosti bojovať a umierať za ukrajinský štát. Podľa nej je to čudné, lebo vraj Ukrajinci boli vždy veľmi motivovaní bojovať za svoj ukrajinský štát. Boli to vraj dobrí bojovníci. Boli tým vraj známi po celom šírom okolitom svete.
Nuž – ja to pani Nádaskej neverím. Neverím. Ukrajinský štát totiž existuje od r. 1991. Odvtedy Ukrajina viedla resp. vedie len jednu jedinú vojnu. Tú ktorá začala ako vojna občianska-medzi haličsky hovoriacimi a rusky hovoriacimi občanmi Ukrajiny, neskôr prerástla do boja proti OS Ruska -až sa napokon zmenila na vojnu, v ktorej „ukrajinskí vlastenci“ bojujú ani nie tak za svoju vlasť, ako za záujmy USA, EU a NATO. Do roku 1991 predkovia obyvateľov dnešnej Ukrajiny síce bojovali hrdinsky – ako kozáci proti Poliakom a Litevčanom, proti Tatárom a Turkom, no nebojovali za Ukrajinu,- za čosi, čo vtedy neexistovalo- ale za svoje kozácke občiny, za svojich atamanov v konečnom dôsledku za záujmy ruského imperátora, teda za RUSKO. Neskôr, v 1941-1945 bojovali za ZSSR, alebo ako sa dnes vraví, za komunistické Rusko. Ukrajinci boli zvyknutí hrdinsky bojovať, – no nie za neexistujúcu Ukrajinu, ale za Rusko, za krajinu, ktorú považovali svoju vlasť.
Intrigy rakúskej a po čase aj nemeckej tajnej služby spôsobili, že sa časť obyvateľov voľakedajšieho ruského impéria resp. sovietskeho Ruska začala cítiť ako čosi iné, než sú „moskali“. Skupinka haličských lokálšovinistov sa prehlásila za „Ukrajincov“ a začala viesť proti svojim rusky resp.poľsky cítiacim spoluobčanom krutý partizánsky boj. Podľa svojho vodcu dostali títo bojovníci názov „banderovci“. Banderovci boli naozaj ľúti bojovníci. Ak pani Nádaská myslela a myslí pod skvelými ukrajinskými bojovníkmi banderovcov, tak mala a má pravdu. Banderovci boli a sú zvyknutí používať v boji krvavé, ak chcete tak partizánske metódy diverzie a atentátov, ak chcete, tak metódy hrdinského boja za svoju novovzniknutú vlasť. Naši starí rodičia a rodičia sa s ich hrdinstvami mohli oboznámiť na Východnom a Severnom Slovensku…
Ak mala pani Nádaská na mysli povestné bojové umenie a bojovú zanietenosť banderovcov, tak potom pardon. Ibaže by to potom nemala zovšeobecňovať na všetkých obyvateľov Ukrajiny. Nie napríklad na asi tretinu tej populácie, ktorá má materinskú reč ruštinu. Nehovoriac o tých občanoch Ukrajiny, ktorí sa cítia byť Rusínmi, Rumunmi alebo Maďarmi, prípadne šarišskými a zemplínskymi Slovákmi.
Takže pani Nádaská, možno je to etnografický zázrak, ale čudovať sa, že ukrajinský Rus, maloruský či novoruský Rus nechce bojovať proti Rusovi z RF, že sa Rumun zo Severnej Bukoviny alebo Maďar a Rusín z Podkarpatskej Rusi vyhýbajú bojom medzi Východnými Slovanmi ako len vedia, – to je to pravé čudo. To je zákonitosť. Dokonca etnografická zákonitosť. – Čudujem sa, že sa tomu čudujete.
PS: V dávnych časoch som osobne poznal, resp.inštitucionálne spolupracoval s prof. Kovačevičovou a jej šikovnými a peknými mladými kolegyňami či študentkami. Pani Nádaskú si medzi nimi nepamätám. Ktovie prečo. Asi mám slabú pamäť na istý druh tvárí a istý druh pováh. Moja chyba…