zemegula

Pravda uverejnila článok pána Krčmárika, spochybňujúci historický fakt, že za masovou vraždou Židov v Kolbasove stoja banderovci. Lepšie povedané, chcela by to spochybniť a ako pán Krčmárik sám píše, prepísať históriu.

Krčmárik sa v texte odvoláva na „historický prieskum“ pána Šmigeľa. Ten je v odborných kruhoch, zaoberajúcich sa problematikou banderovcov považovaný za agenta vplyvu kanadských a amerických ukrajinských nacionalistických /banderovských a neobanderovských/ emigrantských organizácii. Istý čas pobudol za morom v ich kruhoch a prišiel odtiaľ motivovaný spochybňovať všetko to, čo naši a zahraniční historici a publicisti, píšuci o banderizme na Slovensku tvrdili.

Šmigeľ , stručne povedané, začal tvrdiť, že vrahmi kolbasovských Židov a komunistov z Uliča, Novej Sedlice, Zboja a okolia nemuseli byť banderovci. Mohli to vraj byť „obyčajní“ ozbrojení zlodeji, lupiči, pytliaci, pašeráci, miestni antisemiti, ba dokonca i mamonárski komunisti…ktorých po vojne boli plné Poloniny. Títo vraj pri lúpežiach a vraždení neboli motivovaní politicky, ale skôr zištne. Chceli sa vraj zmocniť peňazí, tovaru, potravín ba dokonca akéhosi gátra, ktorí mal istý Žid dostať v reštitúcii.

Nuž milý pán Krčmárik, 1/ máte pravdu, že tými kto na východe ale aj inde na Slovensku a na Morave lúpil a vraždil, boli lúpežní vrahovia, 2/ máte pravdu, že medzi lúpežníkmi boli aj miestni ľudia, ktorí hovorili rovnako ako lúpežníci z lemkovsko-ukrajinských oblastí Poľska po rusínsky-ukrajinsky, 3/ máte pravdu, že po Židoch a komunistoch išli preto, lebo u nich cítili okrem ideologickej a rasovej zášti aj šancu na materiálny zisk. Áno, v tomto máte pravdu. Pravdu však nemáte v tom, že Rusínmi-Ukrajincami čo vraždili a lúpili nemohli byť banderovci. NAOPAK. Vraždy a lúpeže dokazujú, že išlo o banderovcov, či už z radov v Poľsku žijúcich Lemkov/Rusínov/Ukrajincov alebo ich miestnych spolupracovníkov Rusínov/Ukrajincov.

Banderovci v časoch po vojne – to už neboli vojenski disciplinovaní príslušníci divízie SS Galizien či dobre organizovaní ukrajinskí policajti v službách hitlerovských fašistov. Neboli to vzdelaní politickí agitátori UPA a šíritelia Banderových ideí Veľkej Ukrajiny . V rokoch 1945-1950 /tobôž neskôr/ to už boli iba demoralizované, deklasované, hladné, smädné, dlhým pobytom v lesoch a neustálym prenasledovaním pološialené tlupy lúpežníkov a vrahov. To neboli obyčajní pytliaci či pašeráci, -boli to všetkého schopní krvilační lúpežníci. Ba niektorí z nich aj psychicky chorí sadisti.

Históriu netreba prepisovať. Nie, ani v najmenšom. Oficiálne pravdy. skryté v archívoch bezpečnostných zložiek ČSR, Poľska, resp. SR sú objektívne. Fámy, ktoré údajne počul „historik“ Šmigeľ od dnes už nebohých miestnych pamätníkov s nimi nie sú v rozpore. Oba zdroje informácií hovoria o rusínsky ukrajinsky hovoriacich banditoch, lúpežníkoch a vrahoch, ktorí do Kolbasova, Novej Sedlice, Zboja a i. prišli, aby sa mstili, aby sa zásobili na ďalší pobyt v lesoch a na dlhú strastiplnú cestu cez ČSR do Rakúska, Nemecka a ďalej na Západ. To, že do Kolbasova či Zboja neprišli v kompletných uniformách SS či pro-nemeckej ukrajinskej polície a bez plagátov UPA neznamená, že to neboli vycvičení banderovci s platnými vojenskými a služobnými dokladmi. Boli to banderovci v konečnom, pre svoje okolie veľmi nebezpečnom štádiu rozkladu.

Takže, pán Krčmárik, nechajte históriu tak, ako bola napísaná, tak ako ona reflektuje krvavú realitu povojnového /východného/ Slovenska. Neprepisujte, nespochybňujte. Fakty sú fakty – a pravda zostane pravdou.