zemegula

Šalamúnove ostrovy sú centrom Melanézie. Je to rozsiahle súostrovie na zadnom dvore Austrálie, podobne ako Papua či Vanuatu. Oproti Vanuatu sú však turisticky takmer nedotknuté. Výnimkou je občasné kotvenie tzv.expedičných lodí, predávajúcich plavby pre bohatých turistov-najmä milovníkov potápania ku potopeným vojenským lodiam a lietadlám. Tu si ich užijú-a ulovia aj jedinečné sexy zábery s kostrami japonských pilotoch v kokpitoch, obalených korálmi. Pár fajnšmekrov už lozilo aj po horách najväčšieho ostrova – Guadalcanalu, ktorým dominuje takmer dva a pol tisícová sopka Popomanaseu. Problémom tejto kratochvíle sú miestami ešte nezmapované tropické džungle s občasným výskytom kmeňových gueríll, vyzbrojených kalašnikovmi.

Šalamúnove ostrovy sú o tretinu väčšie ako Slovinsko -alebo inak, dosahujú 60% územia Slovenska. Nejde teda o úplné maličkosti. Tvorí ich vyše tisíc ostrovov. Populácia dosahuje podľa literatúry takmer 700 tis. ľudí /štvrtina žije na ostrove Guadalcanal/ . Riaditeľ miestneho múzea sa však s nami do krvi hádal, že majú vyše milióna obyvateľov a hlavné mesto Honiara asi 150 tisíc. Akokoľvek, Guadalcanal – okolie Honiary na nás pôsobilo preľudnene. Niečím pripomínalo Kapverdy. Všade sa hmýrili tmaví ľudia, hlučne jazdili všetkými možnými dopravnými prostriedkami, pobehávali všelijako poobliekaní po prašných uliciach. Všade dusno a zhon. Akoby sopka Popomanaseu nadiaľku dobýjala v ľuďoch energiu.

Ostrovy, najmä Guadalcanal, poznajú návštevníci internetu a kín najmä vďaka Hollywoodu. Ten o bitke, v ktorej Američania konečne zvíťazili a zvrátili vývoj vo vojne s Japonskom, nakrútil aspoň toľko filmov, koľko tu padlo amerických vojakov. A padlo ich na „kruté“ pomery vojny o Pacifik relatívne veľa- vyše 7000. Na návrší nad Honiarou majú monumentálny pamätník, udržiavaný vládou USA. Aby vyzeral tip-top, to je jedna z hlavných úloh amerického veľvyslanca na ostrovoch. Pamätník je pre miestnych obyvateľov a občasných turistov pekná vyhliadka na hlavné mesto. Fotografovaniu však trochu bráni alej kovových stĺpov-vlajkosláva so starostlivo nažehlenými americkými „pyjamas flags“, zaplátanými na ľavom hornom konci hviezdičkovanou záplatou.

Bitka o Guadalcanal trvala pol roka /od 7.augusta 1942 po 7.február 1943/. Japonci tu napriek dvojnásobnej presile Američanov bojovali takmer do posledného muža. Z 36 tisíc ich padlo 32 tisíc, trom tisícom sa podarilo na svojich lodiach uniknúť a iba tisícka padla do potupného zajatia. Počty zničených lodí a lietadiel boli na oboch stranách takmer vyrovnané- po asi 600 lietadlách a asi 30 lodiach. – Dnes sa tu snobskí potápači majú naozaj ku čomu potápať.

Ostrovy majú pestré etnické zloženie obyvateľstva. Dominantnými sú dve skupiny Melanézanov – kmene z ostrova Gaudalcanal a kmene z ostrova Malaita. Tieto skupiny medzi sebou na začiatku 21.storočia /pred 15-20 rokmi/ dosť krvavo bojovali. Mier v krajine, kde je formálnou hlavou štátu stále britská kráľovná Alžbeta II, musela prísť obnoviť austrálska armáda. Napätý pokoj zbraní však panuje iba v Honiare-na vidieku a v džungli sa to spolu mastí ďalej. Bazálnou príčinou bojov je chronický kolaps šalamúnskej ekonomiky, po útlme zlatých baní, japonskej konzervárne na tuniaky a poklese záujmu o tropické drevo mimoriadne stúpla nezamestnanosť. Tisícky prisťahovalcov z ostrova Malaita zrazu na Guadalcanale nemá čo robiť a nemá z čoho žiť. Aby ako-tak prežili, berú Malaitania akúkoľvek prácu, čo sa u pôvodných Gaudalcanalťanov stretáva s pochopiteľnou nevôľou. A už je oheň na streche.

Sprievodnou príčinou nespokojnosti je u oboch etník rýchla komercionalizácia pôvodne roľnícko-loveckej šalamúnskej civilizácie. Ľudia sa pokúšajú čo najskôr si zabezpečil to, čo vidia na monitoroch televízorov, laptopov a smartfónov. Chcú žiť ako ich vzory v Austrálii, N.Zélande, Británii, USA. Výsledný dojem z tohto etnicko-mentálneho mišmašu a krvavých komunikačných stretov je taký, akoby návštevník Honiary prišiel dakde do domorodej chudobnej štvrte Adelaide,- tesne po skončení pouličnej vojny gangov. Smutné.

Ekonomika Šalamúnových ostrovov je neriešiteľný problém pre všetky relevantné medzinárodné organizácie. Zahraničná finančná pomoc pokrýva viac ako 50% vládnych výdavkov. Export – kopra, palmový olej, kakao, tuniaky, tropické drevo…smeruje takmer z 55% do Číny a z 15% do Austrálie. Inak v podstate nič.

Aká-taká domáca ekonomika a možnosti korupcie, vyplývajúce zo zahraničnej finančnej pomoci produkujú napriek všeobecnej chudobe Šalamúňanov aj skupinky miestnych boháčov. Tí si žijú v opevnených vilách, užívajú si svoje jachty, zakotvené v miestnom jacht-klube. chodia hrať hazardné hry do kasína luxusného hotela Coral Sea Resort…

Pokušenia honiarskeho hotela Coral Sea Resort poznáme. Bývali sme v ňom a hojili si naše cestovateľské telesné i duševné rany, spôsobené pobytmi v strašidelných lodžiach na Kiribati a Tuvalu. Urobili sme si tu hĺbkovú hygienickú očistu, relaxovali pri bazéne pod slnečníkom, popíjali chladivý pomarančový džús, užívali tropické západy slnka.

Ale ani v Honiare sme nezaháľali. Chodili sme po uliciach spolu s davmi trochu negroidných Melanézanov, náhlili sa s nimi, postávali s nimi pri lacných bufetoch či pri zastávkach tzv. miestnej dopravy. Zašli sme do prístavu, ktorý budí dojem londýnskeho prístavu zo začiatku industrializácie. Na tomto mieste, medzi haldami páchnúcej kopry a nepotrebného haraburdia kotvia občas aj spomenuté expedičné lode zo Západu. Z ich klimatizovaného blahobytu do chaosu Honiary vystupujú solventní „dobrodruhovia“ a robia po špinavej ulici prvé bádateľské kroky sťa Armstrong na Mesiaci. – Veľké kroky pre snoba, ničotné kroky pre skutočné ľudské poznanie.

Na prístavnej ulici však nie je všetko až také divé. Je tu aj jedna reštaurácia v západnom štýle, do ktorej práve zamierila skupina mladých belochov. Je čas obeda pre zamestnancov neďalekej filiálky veľkej medzinárodnej poradenskej a auditorskej spoločnosti, v ktorej pracujú. Auditujú hospodársky úpadok Šalamúnových ostrovov. Alebo mu napomáhajú ?

Vrcholným poznávacím ale aj emočným zážitkom bola návšteva Národného múzea. Najprv sme tu hodinku diskutovali s riaditeľom a sprievodkyňou-aby sme sa dozvedeli najnovšie novoty a klebety zo života ostrovov a potom sme sa ponorili do minulosti Honiary, Guadelcanalu i celého súostrovia. Poprosili sme riaditeľa o možnosť prechádzať sa po múzeu sami, bez sprievodu. Fantastické,-on nám vyhovel.

Zaujala solídna fotodokumentácia Honiary a ostrovov z 19. a 20. storočia, fotokópie i originály dohôd miestnych vládcov s britskými, nemeckými, japonskými, americkými, austrálskymi kolonizátormi. Trochu desivo na nás pôsobili autentické predmety zo života divochov, ilustrujúce ich prácu, ich sociálny život a mocenské strety. Osobitne fascinujúca je externá expozícia. V areáli múzea sú desiatky rôznych druhov melanézskych člnov, starých jedno-dve storočia. Pod palmami sú opreté nástroje na obrábanie polí, na morský rybolov, na spracovanie kopry, obrovské pomaľované drevené sochy, na múroch zavesené masky, no a množstvo oštepov, kopijí, všakovakých zbraní, používaných v kmeňových vojnách…

Šalamúňania nikdy nemali pokojnú krv. Aj skúsení Briti mali čo robiť, aby ich ako-tak udržali vo svojej koloniálnej ríši. Dnes sú Šalamúňania sužovaní etnickými konfliktmi a hospodárskym bankrotom. A aby toho nebolo málo, nešťastným spôsobom imitujú cudziu konzumnú civilizáciu, akú vidia v Austrálii. Chcú sa mať minimálne tak ako ich pokrvní bratia -Aborigini, žijúci v značnej časti na austrálskych sociálnych dávkach. Osprostievajú ich „informácie“ z televízie, z internetu /napriek chudobe ho má takmer tretina populácie, v prípade mladých Honiarańanov takmer všetci/.

Vláda sa pokúša veci riešiť posilňovaním štátnosti a symbolov civilizačnej vyspelosti krajiny. Na návrší nad prístavom postavila neveľkú ale modernú budovu parlamentu. Neďaleko hotela Coral Sea Resort sústredila vládne budovy, ministerstvá, centrály bánk, poisťovní, telekomunikačných spoločností. Je tu pobočka univerzity i hlavné policajné veliteľstvo. Na hlavnej ulici mesta sú tzv. etnokulturálne záhrady. Stoja v nich drevené sochy a rezbárske artefakty, reprezentujúce kultúrne dedičstvo jednotlivých kmeňov. V záhrade je však najdôležitejšie pódium, kde majú etniká svoje folklórne vystúpenia- ale aj svoje politické zhromaždenia…

Po náročnom túlaní sa prašnými ulicami Honiary opäť ležíme pri bazéne v Coral Sea Resort. V bazéne nie je nikto. Iba dve deti a manželka aktuálneho premiéra Šalamúnových ostrovov. Pri bazéne obchádzajú ich telesní strážcovia a čašníci z hotela nadájajú detičky pepsicolou a ponúkajú pizzou. -Hľa, mládež nová, Šalamúnova !

O budúcnosť Šalamúnových ostrovov je teda zjavne dobre postarané.