zemegula

O žiadnom pacifickom ostrove nebolo napísané tak veľa kníh a žiaden nebol predmetom tak početných výskumných analýz ako maličký ostrov Rapa Nui /163 km2, 7,5 tis.obyvateľov/. Hollywood o ňom nakrútil hrané filmy s takými hviezdami ako K.Costner. Nakrútené boli i stovky dokumentárnych snímok. Publikované boli tisíce vedeckých, popularizačných či sci-fi príspevkov,-každý s iným vysvetlením pôvodu rapanujských Polynézanov a inými dôvodmi stavania ich slávnych sôch. Za čias ČSSR bola u nás populárna teória T.Heyerdahla o juhoamerickom pôvode Rapanujčanov. Dnes je jasné, že chybná. Tesne za ňou nasledovali seriózne sa tváriace práce „českého génia“ Ing.Pavla Pavla – s pekne sa opakujúcim polynézskym menom. Tento český superkoumák riešil prepravu sôch s kameňolomu na pobrežie. Dokonca experimentálne, priamo na ostrove. Pýtali sme sa na neho na Rapa Nui koho sme len mohli – nikto ho tam nepozná. /-Toto je pre malých českých géniov typu Pavla, Holuba, Zikmunda a Hanzelku či Wagnera príznačné-nikto ich tam, kde robili svoje objavy, nepozná. V zahraničí ich obdivujú iba ak tak čechofilní Slováci/.

Tak či onak, pre tých, čo sa chcú niečo dozvedieť o pôvode ostrova, jeho obyvateľov a ich tajomných sôch, odporúčame obrátiť sa na prepytujem wikipédiu. Majú ju v každom smartfóne. My budeme ako doposiaľ prísne subjektivistickí. Spomenieme predovšetkým naše vlastné poznatky, príhody, skúsenosti a pocity.

Po prílete na megalomanské letisko Mataveri v Hanga Roa /hlavné a jediné mestské sídlo ostrova/ nás pred letiskovou halou dohodnutý vopred zaplatený hotelový shuttle nečakal. Všimli si nás však šoféri aut z iných hotelov a ponúkli nám, že nás spolu s ich klientmi odvezú. Vraj je to tu normálne. V malom národe na malom ostrove každý každého pozná a jeden druhému sa usiluje pomáhať. Dobrá zásada, kiež by platila na tiež nie príliš veľkom Slovensku…

Ukázalo sa, že náš „hotel“ pozostáva z niekoľkých malých drevených chatiek. Jedna z nich bola „recepciou“. Čakala nás tu už naša pani domáca, postaršia Polynézanka vizážou podobná guliarke Helene Fibingerovej. Šofér, čo nás viezol, jej v priebehu cesty zavolal, že jej vezie klientov. Dosť rozospatá sa s nami veľmi nebavila. Dala nám kľúče od chatky, vstupný formulár a papier s pokynmi čo a ako. Potom odišla naspäť domov spať.

Našli sme svoju chatku, otvorili si vonkajšie latkové i vnútorné sklenené dvere a ocitli sme sa hneď pri posteli. Zložili sme si do medzierky medzi posteľ a stienku batožinu, trochu sa prezliekli, trochu sa osviežili v umývadle a ľahli si do postele. Spánok nebol bohvieaký. Celú noc ku nám prenikal dunivý zvuk silného oceánskeho príboja. Vlny mora leteli v temnote noci bojovne proti nám a hoci sa vždy asi 15 metrov od chatky zastavili na pobrežných balvanoch, mali sme pocit, že je len otázkou času, kedy príde povestná 40-ta vlna /die Monsterwelle/ a spláchne nás aj s doskami chatky do hlbín Pacifiku. Nočný horor dopĺňal škripot zhrdzavenej nákladnej lode, zakotvenej alebo stroskotanej asi kilometer od brehu ostrova. Iracionalitu našich obáv nevyvrátila ani informácia z bedekra, podľa ktorej je Rapa Nui naosamalejším ostrovom sveta. Od najbližšieho ostrova Pitcairn je vzdialený 2 tis. a od juhoamerického kontinentu vyše 3 tis. kilometrov. Doplávať tam, by predsa len bolo nad naše sily. Uvedomili sme si, že do spiatočného letu sme zajatcami tohto desivého fliačku zeme v nekonečne Tichého oceánu. Strach-nestrach, napokon sme zaspali.

Rapanujské ráno malo ďaleko od večerného hororu. Cez škáry na doštených dverách ku nám až do postele prenikalo svetlo. Otvorili sme chatku, sadli si na skromné stoličky na priedomí a chvíľu mlčky, v hrejivých lúčoch slnka, pozorovali oceán pred nami. Potom sa sa trochu poľudštili a išli na recepciu na raňajky. Ukázalo sa, že je tam stôl, na ktorý nám „fibingerka“ priniesla striedme raňajky. Recepcia hotela teda bola zároveň aj „stolovaja“. „Fibingerka“ nás inštruovala, že zaplatený program budeme absolvovať v mikrobuse, ktorý nás sem večer doviezol, spolu s klientmi iného hotela. -Nuž, na malom ostrove si malý národ musí vzájomne pomáhať.

Prvý deń sme absolvovali celodennú kultúrno-historickú poznávaciu túru. Rýchlokurz rapanuiológie. Šofér-náš tréner, bol realistický človek. Žiaden fanatický nadšenec teórií o mimozemskom pôvode Rapanujčanov a ich sôch. Žiaden Erich von Daeniken. Skeptik. Po pár minútach jazdy zastavil pri rade sôch. Prezradil, že tieto sochy sú na ostrove najlepšie obnovené. Zreštaurovali ich a pomocou žeriava nanovo postavili japonskí špecialisti. Firma, čo to financovala, ich potom využila v reklamných spotoch, propagujúcich japonské fotoaparáty známej značky. Iní zahraniční sponzori zaplatili obnovu ďalších sôch. Keby nie zahraničných „dobrodincov“, váľajú sa svetoznáme sochy ďalej v prachu a tráve. A pomaly zvetrávajú, menia sa na objemnejšie skaly, tak ako to robili posledných 200 rokov.

Turisti prichádzajú na Rapa Nui v drvivej väčšine poctivo nabifľovaní. Takže aj bez „trénera“ každý vie, čo je sú to „moai“, že majú hlavy predstavujúce dve tretiny ich tela a veľké kamenné ušiská. A že stoja na posvätných kamenných plošinách „ahu“. A že majú na hlavách smiešne klobúky „pukao“ z červenkavého tufu. Zopár sôch má reštaurované aj oči s veľkými žiarivými beľmami. Sú to podobizne rodinných predkov. Stoja chrbtom k moru, aby chránili svojich živých potomkov od všetkého zlého, čo /najčastejšie od mora/ na ostrov prichodí. Starí Rapanujčania správne tušili, že zlo príde ku nim najmä od mora. V podobe neskorších polynézskych migrantov, belochov a ich ničivých nákazlivých chorôb, peruánskych otrokárov, bielych osadníkov- latifundistov, chilských kolonizátorov, Pinocheta, ktorý znetvoril ostrov tým, že na tretine jeho plochy dovolil postaviť megaletisko pre americké raketoplány a bombardéry.

Šofér-tréner nás potom vyváža na jeden z dominantných kopcov ostrova. Ostrov vznikol spojením troch takýchto kopcov-vulkánov a zopár bočných vulkánov. Preto má na mape tvar trojuholníka. Pred príchodom Polynézanov bol ostrov husto zalesnený, zväčša listnatými stromami. Rástli tu však aj endemické mohutné palmy, vraj výškou a hrúbkou kmeńov najväčšie na Zemi. Za pár rokov od príchodu ľudí palmy zmizli, lesy sa stratili, na živiny bohatá lávovitá pôda zdegenerovala a zerodovala. Zostali len kamenisté holé vŕšky porastené ostrou trávou /následne spásané ovcami latifundistov a koňmi chilskej armády/.

Na kopci, kde sme sa ocitli aby sme absolvovali ďalšiu lekciu náučného kurzu, sú zreštaurované kamenné domce, z troch strán zapustené do trávnatého svahu. Len priečelie, obrátené smerom k moru, má malé otvory, slúžiace ako okná a jeden väčší otvor, slúžiaci ako dvere. Do vnútra sa treba vplaziť. Horolezci vo Vysokých Tatrách si občas /nelegálne/ budujú pod skalným hrebeňom takéto kamenné záhraby. Domce boli asi polyfunkčné-na kultové i na bežné obytné účely. Na stenách niektorých z nich sa našli petroglyfy. Čo zvestujú, nevedno. Neboli doposiaľ rozlúštené. Elita ostrovanov, ktorá im rozumela, bola Peruáncami odvlečená do otroctva. Osada, v ktorej prebieha naša edukácia sa volá Orongo. Pod ňou, pod príkrym útesom čnie z mora skalnaté bralo,- Vtáčí ostrov /Motu Nui/. Tu sa odohrával každoročný rituál výberu šéfa ostrova. Kandidáti na tento post museli byť smelí a fyzicky zdatní muži. Ich úlohou bolo v behu s hromadným štartom zliezť dolu útesom k moru, za pomoci snopu z trstiny preplávať úžinu k bralu /silné prúdy, veľa žralokov/, ukradnúť tam hniezdiacim morským lastovičkám vajíčka, vložiť si ich do účesu z hustých vlasov, preplávať naspäť na Rapa Nui a vyšplhať sa hore útesom do cieľa. Kto vyhral, stal sa šéfom-rozdeľoval potravu medzi rodiny, medzi jednotlivých obyvateľov ostrova. Mal pod palcom to najdôležitejšie-ekonomiku. Rozhodoval o tom, kto bude živoriť a komu bude minimálne počas jedného roka sveta žiť.

Po ďalšej hrozivej noci sme išli na školenie do kameńolomu. Tu sa posvätné sochy zhotovovali. Kým niektorí turisti diskutovali-polemizovali so šoférom na tému spôsobu opracovávania kamenných balvanov a dopravy sôch z kopca na pobrežie, nás trochu prekvapil nepríliš majestátny vzhľad sôch. Zdali sa nám oveľa menšie ako tie, ktorými režiséri a kameramani dokumentárnych filmov fascinovali svojich divákov. Na já, – Dichtung und Wahrheit…Sochy rôzneho stupňa dokončenosti sa váľali v tráve a podobali skôr na balvany rozhodené na trávnatom hrebeni Krivánskej Malej Fatry než na svetoznáme magické sochy. Pokiaľ ide o transport sôch dolu kopcom na pobrežie, špekulácie á la Pavel Pavel nás nechytili. Na našom pohronskom laze sme neraz premiestňovali obrovské vyťaté bučiská. Trochu sme hútali, ako to spraviť a potom to urobili. Keď človek musí, dokáže čokoľvek. Bystrejší príde na fígeľ skôr, ťuťmák neskôr. Je len otázkou času, kedy by napr. na Newtonove zákony prišiel aj strýco Gruntiak z Oremovho lazu.

Paradoxne najsilnejším zážitkom bola pre nás návšteva refugiálnych jaskýň na najvyššom kopci ostrova. Jaskyne slúžili ako úkryty pre posledných pravých Rapanujčanov, ktorých ešte peruánski lovci otrokov nestihli chytiť a odvliecť na prácu do peruánskych baní na guáno. Vchody do jaskýň predstavujú spleť úzkych skalných tunelov. V niektorých častiach môžu cez ne kráčať ľudia iba po jednom. V týchto miestach číhali na Peruáncov Rapanujci s oštepmi a sekerami. Číselná prevaha a strelné zbrane tu lovcom otrokov veľmi nepomáhala. Pokusy vyhladovať domorodcov v obkľúčených jaskyniach tiež zlyhávali. Za vchodovými tunelmi sa totiž nachádzali jaskynné siene so zvalenými stropmi, akési átriá, kam prenikalo svetlo a dážď. Rástli tu preto banánovníky, chlebovníky, citrusovníky a iné rastliny, ktoré umoňovali domorodcom prežiť v izolácii aj niekoľko mesiacov.

Choroby, zavlečené na Rapa Nui cudzincami a lov otrokov Rapanujcov riadne zdecimovali. Následné hrôzy bielych osadníkov-latifundistov a kolonializačné praktiky Chilanov spôsobili pokles populácie z pôvodných 15 tisíc na súčasnú polovicu. Z dnešných ostrovanov už ani jeden nie je čistý polynézsky Rapanujčan. Všetci sú dnes buď miešanci alebo Chilania či iní prisťahovalci. Genocídu pôvodného obyvateľstva nezastavil ani v 30-tych rokoch 20.stor. založený Národný park Rapa Nui. Trochu azda pomohol úplný zákaz trvalého prisťahovalectva a vlastnenia nehnuteľností cudzincami /pokiaľ sa ich predkovia na ostrove nenarodili/. – Amatérski bádatelia, pozérski umelci a exhibicionistickí“myslitelia“ si tak budú musieť na za svoj exotický domov zvoliť inú vychytenú svetovú destináciu.

Zaujímavý deň ukončila jazda umelým eukaliptovým lesom na pláž Anakena. Pláž je vrúbená taktiež umelo vysadeným palmovým stromoradím. Kúpali sme sa v akejsi lagúne. More je na plážovanie príliš búrlivé a najmä /vďaka Humboltovmu prúdu/ bez ohľadu na subtropickú polohu Rapa Nui dosť chladné /18°C/. Poľahodu nám nenarušila ani spomienka na to, že na tejto pláži dovolenkoval nepríliš talentovaný český dramatik a politická figúrka Západu V.Havel. – Nechajme však prach zabudnutia padať na jeho „geniálnu“ osobnosť a dielo.

Posledný deň sme vyplnili slobodnou túlačkou po ostrove. Prihovorili sme sa učiteľke, ktorú sme na pobrežnej minipromenáde stretli s triedou nezvyčajne disciplinovaných detí, nazreli do blízkej školy, kukli na radnicu, na prístav a nakašírovanú moai pri vstupe do neho. Uvideli sme aj zdravotné stredisko, tváriace sa ako „hospital“. No a napokon na malom návrší sme vošli do prekrásneho insitne vyzdobeného miestneho kostola. Zaujal nás kontrast čistej beloby stien s ostrofarebným mobiliárom. Insitné maľby po stenách a plafóne, množstvo na farbisto natretých sôch, či skôr umelcom dotvorených samorastov z koreňov a konárov zo stáročiami vysušených tiel starých stromov. Fotografiu kostola sme poslali do Katolíckych novín. Neuverejnili ju.

A po poslednej noci na ostrove znovu megalomanské letisko pre americké raketoplány. A odlet. Našťastie nie do vesmíru, iba do Santiago de Chile. V lietadle dumáme nad osudom obyvateľov tohto malého trojuholníkového ostrova súše vynárajúcej sa z vĺn takmer nekonečného Pacifiku. Ostrovania sa tu pokúsili totálne zaizolovať od okolitého nežičlivého sveta. Nepodarilo sa to. Ľudskej zlobe na tomto svete nikde neunikneš. Skôr neskôr si ťa predátor nájde aj v tom najzašitejšom pozemskom raji.

Ostrov bez ľudí predstavoval pozemský raj pre vraj najväčšiu vtáčiu kolóniu v celom vtedajšom Tichom oceáne. Potom prišli ľudia. Za okamih zlikvidovali lesy. Následne si zlikvidovali vlastnú potravinovú základňu. Začali medzi nimi kmeňové vojny, hlad a kanibalizmus. Nezachránili ich ani sochy predkov. Skôr naopak. Potom prišli lovci otrokov. A po nich dvaja nenažratí európski vagabundi – jeden Angličan, druhý Francúz. Založili si takmer na celom ostrove latifundiá na chov oviec. Domorodcov vyhnali do Hanga Roa, ohradili ostnatým drôtom a pod hrozbou zastrelenia im nedovolili -okrem práce pre latifundistov, voľne sa pohybovať po ich odvekej domovine. No a potom prišiel Pinochet. Aby sa pred americkými demokratmi-humanistami vykúpil zo svojich zločinov, dovolil USA premeniť najúrodnejšiu pôdu ostrova na betónovú ranvej pre raketoplány a bombardéry.

Domorodci si ostrov bránili ako vedeli. Odbojom v jaskyniach, blokádou pristávacej dráhy na letisku, okupáciou luxusného hotela, postaveného cudzincami na pôde rapanujských rodín bez ich súhlasu. – Všetko prehraté bitky. A iba jedno víťazstvo-spomínaný zákaz prisťahovalectva. Aspoň trochu pocitu domova pre neústupných Polynézanov.

Nuž, milí Slováci, rátajte s tým, že ak sem prídete, ste tu iba ako turisti. Že tu dlho nepobudnete. Že priletíte na Rapa Nui na pár chvíľ, popozeráte sa na zvyšky slávy a utrpenia Rapanujčanov a potom sa slušne, pokiaľ možno potichu, po špičkách, vrátite domov. A dožičíte tak nerušený domov aj pre potomkov skvelých polynézskych moreplavcov, čo si našli svoje útočisko, svoju vlasť práve tu-v tomto najtichšom kúte našej čoraz hlučnejšej planéty.