zemegula

Dr.Gustáv Husák po 2.sv.vojne povedal, že v ďalšom vývoji na Slovensku pôjde o to, aby sa Slováci cítili ako doma nielen medzi Dunajom a Tatrami, ale aj na obrovskom území Slovanov od Ašu po Vladivostok. Nám sa táto Husákova veštba splnila aspoň z polovice. Na ruskom Ďalekom východe sme sa cítili bez mála tak AKO DOMA. Chodili sme tam takmer ako po svojom.

KAMČATKA

Poloostrov Kamčatka bol objavený ruskými kozákmi pod vedením Vladimíra Vasiljeviča Atlasova v 1697 roku. Vtedy tu žilo riedke osídlenie Korjakov, Itelmenenov, Ewenov, Čukčov a Aleutov= Unanganov=Ainov /tvoriacich pôvodné osídlenie i na Kurilách, Sachaline a Hokkaide/. Čoskoro po týchto dobrodruhoch sem zavítali vzdelaní cestovatelia Jevrejnov a Lušins. Zisťovali kam až Kamčatka siaha a či nie je priamo spojená so Severnou Amerikou. Ich prieskum skončil bez jasného rezultátu. Preto cár Peter Veľký dal príkaz dánskemu námornému kapitánovi v ruských službách – Vitusovi Beringovi, aby sa vec podujal preveriť po mori. Na lodi Svätý Gabriel počas prvej kamčatskej expedície /1725-1730/ Bering v roku 1728 dosiahol na 67 stupni zem.šírky bod, za ktorým už Ázia a teda aj Kamčatka nepokračovala. Hoci vtedy Beringa delilo od Ameriky len 80 km, ďalej nešiel, lebo hustá hmla a búrky plavbu znemožnili.

Výsledky expedície prijali v Petrohrade so záujmom teológovia skúmajúci, odkiaľ sú ľudia čo izolovane žijú v Amerike,-či z jediného euroázijského raja, stvoreného jedným euroázijským bohom-ako stojí v Biblii-alebo či sú z druhého- amerického raja, osobitne Bohom stvoreného pre tento „Nový svet“. S ešte väčším záujmom výsledky ciest prijali obchodníci. Až s takým, že za ich peniaze a z ich popudu Bering následne /1733-1743/ zorganizoval druhú kamčatskú expedíciu. Bola to, s ohľadom na prepočet vtedajšej meny na dnešné peniaze, údajne najdrahšia expedícia v dejinách. Stála 1,5 mil. rubľov, čo bola šestina vtedajších ročných prijmov celého Ruského impéria. Zúčastnilo sa na nej 3000 ľudí. Na lodiach „Peter“ a „Pavol“ a sprievodných plavidlách sa kapitánovi Beringovi a kapitánovi Čevalovovi podarilo zmapovať morské trasy z Ochotského mora do Japonska a do Severnej Ameriky. Objavená bola ALJAŠKA, Komandorské ostrovy resp. Aleuty a Kurily. Podrobnejšie bol zmapovaný ostrov Sachalin. Bohužiaľ, expedícia bola sprevádzaná búrkami, chorobami a epidémiami na lodiach. Dve tretiny účastníkov sa z expedície nevrátili. Nevrátil sa ani Titus Bering, ktorý v 1741 skonal na Aleutách-Komandorských ostrovoch a je pochovaný na dnešnom Beringovom ostrove. S výpravou cestoval botanik, teológ a lekár Georg.W.Steller. Ten návrat na pevninu ešte prežil-no zomrel na spiatočnej ceste na Sibíri. Osobné zážitky a vedecké poznatky stihol zhrnúť vo v tej dobe vysoko cenenom diele „Kamčatka“.

Ruské impérium a obchodníci zveľadili výsledky expedícií v hospodárskom využívaní severovýchodných prieskumných plavieb do Ameriky ale aj do Južného Pacifiku. Začalo sa osídľovanie Ďalekovýchodného Ruska a Aljašky. Bohužiaľ, Aljaška bola neskôr predaná /právoplatnosť predaja sa však dnes často spochybňuje/. Cena za ktorú ju USA získali bola niekoľkonásobne vyššia ako cena druhej „drahej“ expedície. Preto bol obchod s USA považovaný za úspešný. Aljaška bola predaná ale až potom, čo ruskí lovci kožušín zdecimovali celú aljašskú populáciu morských vydier /lovili ich až po San Francisco, ojedinele dokonca po Los Angeles/. Vydry mali smolu, lebo ich kožušina bola hodnotená ako najhustejšia, najviac izolujúca proti chladu a vode. Stala sa hitom vtedajšej panskej módy. Za porcelán a hodváb ju bartrovali i Číňania. A ako je známe, Číňania predávali porcelán a hodváb iba za drahé kovy,-najmä za zlato a za drahokamy. – Zlato sa neskôr našlo aj na Aljaške. Rusi o jeho výskyte vedeli, no zdalo sa im rozumnejšie ťažiť ho bližšie k domovu-na bohatých náleziskách na Sibíri. Predaj Aljašky bol z pohľadu 19.storočia dobrý „díl“. Z hľadiska dnešnej geopolitiky Ruska je však malou národnou katastrofou.

Súčasná Kamčatka má 350 tis.obyvateľov. Z nich sotva 1% tvoria domorodé etniká, v kultúrno-jazykovej praxi výrazne poruštené. V hlavnom meste Petropavlovsku Kamčatskom žije viac ako tretina kamčatskej populácie. Od čias ZSSR sa obyvateľstvo scvrklo asi o 35%. V časoch ZSSR bola jadrom rozvoja silná námorná, ponorková a raketová základňa. Okrem toho v tzv. uzavretom meste /v samostatnej časti Petropavlovska Kamčatského/ sa ponorky i zdokonaľovali a vyvíjali. Ponorkové loďstvo malo predsunuté základne i v zatopených sopečných kalderách Kurilských ostrovov. Vojenská prítomnosť je badateľná na Kamčatke dodnes. Je však menej početná. Obyvateľstvo, čo tu zostalo, sa už preorientovalo na prácu v civilnom priemysle, doprave a službách. Ľudia tu ku zárobkom dostávajú aj príplatky, podobne ako je to v arktických oblastiach Kanady a USA. Takže sa im darí na ruské pomery nadštandardne.

Do roku 1990 bola Kamčatka stráženou vojenskou zónou. Na jej porušenie zo vzduchu doplatilo lietadlo Korean Air Lines, ktoré bolo v 1983 nad Kamčatkou zostrelené s 269 ľuďmi na palube. Dnes je Kamčatka otvorená masovému turizmu i zo Západu, z Európy, Ameriky, Ázie /najmä z Japonska/. Pri našej návšteve sme pobehali Kamčatku, kde sa len dalo. Pochodili sme po múzeách a pamätníkoch. Bohužiaľ sú tu iba busty Beringa, Čevalova, LaPeroussa, a gigantické súsošie Petra a Pavla-žiadna busta pre Mórica Beňovského, ktorý tu trávil vyhnanstvo s krásnou dcérou gubernátora a keď sa mu zunovala, ukradol gubernátorovi loď a ubzikol do Číny a naspäť do Európy/. Najpôsobivejší je pamätník na boje Rusov s anglo-francúzskymi agresormi /ako súčasť Krymskej vojny/. Spoločne tu ležia bok po boku desiatky ruských a stovky padlých západoeurópskych vojakov. Neveľký no pôsobivý je aj pamätník na obete z trestaneckých a zajateckých kolónií /gulagov/. Pocity z tohto ponurého miesta zlepší návšteva miestneho zábavno-nákupného centra. V nej osobitne návšteva čistotou žiariacich obchodov s rybami a najmä KAVIÁROM. Pred centrom potešili i bábušky, predávajúce čerstvú zeleninu zo svojich sklenníkov a záhradok.

Úžasný zážitok bol let vrtuľníkom /z moderného čisto vrtuľníkového letiska/ ponad okolité zasnežené vulkány. Vrtuľníky tu majú hustú sieť pravidelných spojov. Do ťažkodostupných sídiel s nízkopočetnou populáciou sa neoplatí stavať cesty. Helikoptérová medzimestská doprava je lacnejšie, rýchlejšie a komfortnejšie riešenie.

Ku sopkám sa dá ísť samozrejme aj na terénnych nivách či mitsubishi. Najlepšie s lyžami a plavkami. Autá vás vyvezú pod vrcholy sopiek a vy sa potom dolu spustíte na lyžiach. Po skialpinistickom dobrodružstve zájdete na niektorú z horských chát a okúsite v jej bazéne horúcu naozaj geotermálnu vodu. V úbočí sopiek možno vidieť mnoho geotermálnych elektrární, postavených v spolupráci s Islanďanmi. Geotermálna energia živí tiež množstvo skleníkových fariem. Kamčatčania žijú dosť športovo. Každú chvíľu majú súťaž o titul ruského bohatiera /obdoba „železného muža“/. Stravujú sa na báze čerstvého ovocia a zeleniny, vypestovaného na dačách alebo veľko-sklenníkoch. Jedia veľa veľa rýb, lososov, pstruhov a osobitne kaviáru. Vyšľachtili si tu aj „mrazuvzdorné“ kravy a ovce. Kamčatčan nerád kupuje potraviny v hypermarkete. Má zásadu, že zdravé je jesť iba to, čo včera behalo po svete, plávalo v rieke alebo mori či rástlo v úrodnej sopečnej pôde.

Teplé pramene, bahenné sopky a gejzíry sú v kamčatských arktických podmienkach také silné, že v niektorých prírodných lokalitách /napr. Údolí gejzírov Nalačenského národného parku/ zmenili chladnú klímu na subtrópy. Na takýchto miestach je tundra plná kvetov. Rododendróny a azalky tu kvitnú takmer ako v Japonsku. Pri pohybe vo voľnej prírode si treba dať pozor na obrovské kamčatské medvede /vzrastom podobné ako aljašské grizzly/. Tunajšie medvede na rozdiel od našich slovenských tisíckrát oklebetených nešťastníkov ľudí lovia na potravu. Preto si do svojho 4×4 SUV Kamčatčan, idúc na lososiu rybačku, pribaľuje aj kamaráta s guľovnicou. Niekedy si rybári a medvede pri love lososov konkurujú. Preto si rybár musí svoje miesto na lov vybojovať varovnými výstrelmi do vzduchu. Zabíjanie je povolené iba pri sebaobrane a legálnej poľovačke /napr. na medveďa, čo zaútočil na človeka/. Nečudo, že sa tu medveďom darí-je ich tu vyše 50 000. Na jedného medveďa je 7 ľudí. Nuž, tak si tu veselo spolu nažívajú: lososy, medvede i ľudia. Na dôvažok -i lososieho kaviáru je v obchodoch dosť a je lacný. Kilogram stál pri našej návšteve asi 10 eur.

Kamčatka je magická, tajomná. Je jedným z prameňov zázračnej ruskej PRASILY. Mnohí hľadajú tajomný zdroj ruskej prasily na Sibíri, iní na Kamčatke, v Arktike. Odolnosť životných foriem v týchto oblastiach akoby do Rusov vpumpovala odolnosť a životaschopnosť. V ruskej Arktike dokonca aj kamenistá tzv. mrazivá púšť, bičovaná skoro denne víchrami s rýchlosťou 150 km za hodinu /pri teplotách hlboko pod bodom mrazu/,-bez dažďa, bez snehu- žije a občas i prekvitá. Život sa v najhoršom prípade drží v škárach skál, v podobe aspoň jednobunkových organizmov, baktérií.

Počas krátkeho arktického leta tundra zakvitne pestrým koberčekom severskej kveteny. Kvety musia za rekordne krátky vegetačný čas zabezpečiť prežitie druhu. Majú príťažlivé farby a vône, aby pritiahli ojedinelé hmyzie opeľovače, čo sa práve prebrali z hibernácie. Keď sa kvety opelia, rýchlo vytvoria semená, vypudia ich a zvednú. Rastlina sa scvrkne na minimum listovia či iba na malú nadzemnú byľku. V nej prúdia šťavy života aj počas 8-10 mesiacov dlhých zím. Umožňujú im to látky obsiahnuté v rastlinných tekutinách, fungujúcich podobne ako v aute mrazuvzdorná zmes. Podobne reaguje na zimu krv živočíchov prispôsobených na arktické podmienky. Živočíchom pomáha i špeciálne zimné obalenie, husté ochlpenie či operenie /snežné sliepky, snežné zajace/, v najhoršom období hibernácia v snehovom záhrabe. Hmyz potom, čo sa narýchlo postaral o svoje potomstvo, zväčša hynie. V dutinách skál alebo pod snehom však do ďalšieho leta leta zanecháva svojský vitalitný výsadok. Najudatnejšími bojovníkmi odolného severského života sú v arktických kamčatských podmienkach údajne snežné blchy. Tie sa dokážu pásť na ľadovcovom planktóne aj pri mínus 12 stupňoch Celzia.

-Také sú ruské arktické blchy. Ale kam sa hrabú na arktických Rusov, Sibírčanov, Kamčatčanov. Tí vydržia aj v podmienkach, v ktorých blchy pokapú. Musia. Nielen kvôli sebe ale aj svojej „ródine“ – Matičke Rusi.

Chcete dôkaz ? Nech sa páči. Petropavlovsk Kamčatskij bol založený po druhej kamčatskej expedícii v 1740 ako dôležitá pevnosť ruských námorných síl. 29.júna 1740 poslal kapitán Bering navigátora Ivana Fomiča Truskota, aby na kamčatskom pobreží našiel vhodný prírodný prístav-kotvisko v zálive Avača. Fomič ho našiel na chránenom mieste zálivu , neďaleko ústia rieky Avača do mora. Toto miesto sa potom stalo východiskom ďalších prieskumných ciest v rámci druhej Beringovej expedície. A základom pre vznik prvého a dnes 180 tisícového hlavného mesta Kamčatky.

18.augusta 1854 v rámci Krymskej vojny Západnej Európy a Turecka proti Rusku uskutočnila spojená britsko-francúzska námorná flotila útok na mesto Petropavlovsk Kamčatskij. Invázne jednotky sa vylodili na pevninu a pokúsili sa obkľúčiť ruské postavenia. Konali podľa spravodajských informácií staršieho dáta. /Možno ešte podľa informácií od M.Beňovského, ktorý tu bol v r.1770/. Mesto však už bolo neskôr- bez vedomia západných špiónov- dobre zabezpečené. Pár mesiacov pred príchodom inváznych jednotiek kamčatský guvernér Nikolaj Muravjov Amurskij mesto na dané pomery výborne opevnil. Rusi mali v meste iba malú vojenskú posádku, s pár stovkami kozákov a 67 kanónmi. Oproti nim stála oveľa početnejšia britsko-francúzska sila, vojaci námornej pechoty s 218 kanónmi.

Po dlhotrvajúcej delostreleckej príprave sa 600 západoeurópskych vojakov zdvihlo k rozhodujúcemu útoku. Po ťažkých bojoch ich ale 230 ruských kozákov odrazilo, zajalo, odzbrojilo a len tak v spodkách vyhnalo naspäť na invázne lode. 24.augusta sa na pobreží východne od mesta znovu vylodil nový výsadok – tentokrát v sile skoro tisíc mužov /presne 970/. Aj tento atak však odrazilo 360 statočných kozákov a obyvateľov mesta-dobrovoľníkov. Po tomto druhom výprasku britsko-francúzske velenie definitívne priznalo porážku a Francúzi a Angličania navždy opustili ruské pacifické vody. Celkové straty Britov a Francúzov činili vyše 500 padlých mužov Na ruskej strane padlo necelých sto kozákov.

Tento historický príklad protirečí predsudku, že ruské vojenské víťazstvá boli vždy iba výsledkom početnej prevahy Rusov alebo prírodných daností Ruska v čase bitky. Ruské víťazstvá vyplývajú z tajomných zdrojov ruského vlastenectva, z ich mentálnej, morálnej prasily. Ruský človek pri obrane matičky Rusi postupuje ako medvedica pri obrane mláďat pred ich brlohom. Bojuje s tým, čo má o všetko, čo má. O svoje deti, ženu, rodičov, o svoju vlasť, o svoju slovanskú dušu.

Takto bojuje o prežitie ruský Kamčatčan. Už dlhší čas našťastie „iba“ s krutosťou tamojšej prírody. Bodaj by to tak ešte na dlhý predlhý čas zostalo.

KURILY

Svetu ich objavili moreplavci v službách Ruského impéria. Japonci na nich nežili. Žili tu Unanganovia=Ainuovia /po japonsky „bieli“/. Tí istí ako na Hokkaide, na Sachaline, na Kamčatke, na Čukotke. Etnicky patrili a patria Kurily na Sibír. Japonci sa tu usadili v rámci vojenského výboja v r.1905. Po vojne, ktorú Rusi prehrali. No iba na krátky čas. Po 1945 , po ďalšej vojne, ktorú tentokrát prehrali Japonci a na Kurily sa Rusi vrátili. A v rámci spoločných hraníc spojili domorodé obyvateľstvo z Kuríl s ich etnickými bratmi z iných častí Sibíri. -Nedávno, v lete 2017 písali noviny, že Rusi konečne umožnili Japoncom vysťahovaným z Kuríl navštíviť cintoríny, kde sú hroby ich predkov. Zabudli ale napísať, že sú to vojenské cintoríny a že ide o japonských vojakov alebo členov ich rodín. Z geografického, historického i etnického hľadiska nemá Japonsko na Kurily žiaden nárok. Kurily boli súčasťou ruskej Sibíri a znovu sa do nej vrátili. Tak ako sa do nej mohol vrátiť i ostrov Hokkaido.

Návštevník sa na Kurily dostane najmä civilnou loďou /rybárskou, turistickou, expedičnou/. Treba na to množstvo povolení, ale dá sa to. Návštevník z cudziny sa nedostane všade, napr. sa nedostane na tajomné býv.sovietske ponorkové základne, skryté v hĺbke ostrovov, v morom zaplavených sopečných kalderách. Pravda, vstup do kalder je trochu „upravený“ dynamitom.

Z našej expedičnej lode sme na brehy kurilských ostrovov vystupovali z tzv. tenderboatov. Ocitli sme sa na zelených zatrávnených vŕškoch, v akejsi alpskej či tatranskej vysokohorskej, hôľnej tundre. Úchvatné výhľady, čistý vzduch, silný severák. Z expedičnej lode vidieť, ako zasnežené kužele sopiek vystreľujú priamo spod hladiny mrazivého Ochotského mora. Občas to more zohrejú vulkanické erupcie, takmer celý rok ho však chladia metre snehu z úbočí sopiek. Sopky dosahujú výšku 1000-1500 metrov nad morom. Niekedy ale aj o tisíc metrov viac. Pritom to, čo trčí nad hladinou mora je obyčajne iba polovica sopky. Druhá jej polovica utajená v mori čaká, až príde čas na jej ohnivé prírodné divadelné predstavenie.

Ostrovy Kuríl sú ako svietivé paličky na snehu. Lode robia medzi nimi počas častých búrok dosť nebezpečný slalom. Po značnú najbúrkovejšiu časť roka sú ostrovy takmer úplne izolované od sveta. Nedostanete sa na ne ani loďou ani lietadlom. Služobná cesta na Kurily sa tak môže predĺžiť aj o štvrť roka. Veľké tankerové lode smerujúce na Severnú morskú cestu môžu absolvovať slalom iba cez pár najširších medziostrovných štrbín. Najčastejšie sa plavia cez štyri prielivy. Ten, kto vymyslel ich mená, nemal veľkú fantáziu. Volajú sa Prvý, Druhý, Tretí a Štvrtý kurilský prieliv.

Ochotské more na západ od Kuríl i Pacifik na východ od nich sú mimoriadne bohaté na ryby. Využívajú to nielen Rusi a Japonci ale aj Číňania., Indočíňania, Kórejci, Indonézania či Filipínci. Občas sa medzi nich zamieša akože rybárska loď z USA. Podozrivo veľa elektroniky na jej palube svedčí o tom, že sem prišli loviť úplne inú korisť ako ostatné lode.

Ryby neloví v okolí Kuríl iba človek ale aj morské predátory a morské vtáctvo. Darí sa tu čajkám rôznych druhov a obrovským kŕdľom vtákov, ktoré Nemci nazývajú „Die Sturmtaucher“. Dopĺňajú si tu eneregiu na dlhej ceste z Arktídy na austrálske a novozélandské hniezdiská.

Jeden náš nevychovaný spolužiak sa na základnej škole blysol zmenou slov Kurily v Ochotskom mori na Kurvily v .okotskom mori. Nejeden návštevník, čo tu chytí búrku, by mu dal za pravdu. My nie. Drsnosť jeho vyjadrenia nemá s drsnosťou kurilskej prírody nič spoločné. Drsnosť Kuríl je iba zdanlivá. Pre tých, čo sa tu narodili a pre tých, čo sú Kurily celoživotnou voľbou je to úžasná krásna krajina. Poskytuje neopakovateľné vnemy pre tých, čo milujú kontrasty. Čiernu lávu a belostný sneh. Skaly a vlny. Ľad a oheň.

Kurily sú tiež zdrojom toho, čo Nemci označujú za „die russische Urkraft“. Nemci vedia, o čom hovoria. Majú s Rusmi svoje bohaté skúsenosti.