Založ si blog

Ruský Pacifik: Beringov ostrov

Beringov ostrov /“Avača“/ je súčasť Ruských Aleút, ktorú Rusi nazývajú Komandorské ostrovy. Ostrov leží východne od Kamčatky, v smere na Aljašku. Rozlohou /spolu s ostatnými ostrovčekmi Komandorských ostrovov/ je malý /1660 km2/, s populáciou /vrátane armády/ do 3 tis. ľudí.

Priplávali sme na ostrov z Kamčatky. Z diaľky nám pripomínal nezalesnené zelené chrbty Faerských ostrovov. No tieto tu boli ešte drsnejšie, ešte opustenejšie. Pristáli sme na prístavisku hlavného „mesta“ Nikolskoje /asi 1 tis.obyvateľov/. Pri vrakoch lodí a kovového šrotu, čo tu zostal po niekoľkých nedávnych tsunami. Ostrov objavil Vitus Bering /“druhá kamčatská expedícia“/. Bohužiaľ, bol to jeho posledný objav, lebo tu v zime 1741-2 po stroskotaní svojej lode zostal prezimovať a nevydržal útrapy. Spolu s asi 30 ďalšími námorníkmi tu podľahol zime, hladu, vyčerpaniu a skorbotu.

Na svahu nad prístaviskom dnes svietia do ďaleka farebné, akoby nórske budovy mestečka. Sú to zväčša dvojposchodové, zvonku pedantne zaizolované činžiačiky, postavené tzv. sendvičovou metódou. Nad mestečkom na kopci sú asi ´dalšie budovy. No nevidieť ich. Trčia z nich iba radary, rádiolokátory, satelitné a iné elektronické zariadenia ruskej protivzdušnej obrany. Pri prehliadke mestečka možno nájsť pozostatky pôvodného vojenského sídliska. Dnes z neho zostali iba škaredé drevárne, niektoré bez dverí, spoly zrútené, iné funkčné s visiacimi zámkami a veľkými číslami a menami majiteľov. Kontrast týchto sovietskych atavizmov s modernosťou nového mestečka je priam fotogenický.

Pri činžiakoch parkujú terénne autá, štvorkolky a občas aj japonské motokrosové motocykle. Po ulici pomedzi bloky sa špacírujú „sobačky“ neurčitej rasy, žiadni výstavní huskyovia. Spoza záclon na oknách vykúkajú zvedavé mačky, deliace sa o miesto na podeste s cintľavými muškátmi. Z univermagu sa trúsia bábušky-dôchodkyne so saťormi nakúpeného tovaru. Z diaľky vidieť bucľaté cibuľovité vežičky pravoslávneho chrámu. Natreté na blankytne modro, s pozlátenými trojkrížmi na vrchole.

Nie je umenie nájsť ku chrámu cestu. Vedie povedľa školy a bibliotéky. Pri chráme je pekný bungalov, v ktorom býva pop s rodinou. Pred domom stojí jeho terénne mitsubishi, no pani popová z okna volá, že pop nie je doma. Pýtame sa jej, či si môžeme pozrieť chrám zvnútra. Odpovedá, že áno a cez okno nám podáva kľúč od jeho dverí. Otvárame si a vchádzame dnu. Chrám je to novučký, prefabrikovaný, celodrevený /“putinovský“/ . Tri či štyri takéto malé chrámy sme už videli na sídliskách v Petropavlovsku-Kamčatskom. Rozhliadame sa okolo seba. Ako inak, vidíme veselofarebné ikony svätcov, svietniky, sviece, kvety a vdychujeme vôňu čerstvého borovicového dreva. Zo všetkého sme najviac vyčudovaní z čerstvých kvetín, astier a georgín. Prehliadku kostola končíme, zamykáme a kľúč vraciame pani popovej.

Schádzame naspäť, do centra „goroda“. Tvorí ho väčšia vyasfaltovaná plocha s vlajkoslávou z ruských zástav a dvoch sôch. Jedna zo sôch patrí V.I.Leninovi, druhá V.Beringovi. Námestie vrúbi z jednej strany detské ihrisko s preliezkami a húpačkami, z druhej malý hotel „Bering“. Poslednú stranu tvorí budova Kultúrneho domu /so sálou pre polovicu populácie mesta/ a postmodernistická budova radnice. V budove radnice je aj sídlo administrácie celého ostrova, ba čo viac- celých Komandorských ostrovov. Steny radnice sú vyzdobené erbami a zástavami mesta i Komandorských ostrovov ako celku. Na erboch je motív zasneženej sopky, rýb a morských vĺn.

S miestnym sprievodcom sme si dohodli túru do prírody, po okolí mesta Nikolské. Schádzame z návršia, na akúsi pobrežnú nivu. Prechádzame chodníkom cez cik-cak postavené staré vojenské zátarasy so zvyškami ostatného drôtu, cez bývalé mínové pole a po sotva znateľnej cestičke vykračujeme do zamokrej zelenej krajiny. Vody je tu na jar všade dosť. Podchvíľou prechádzame ponad betónové skruže mostov, ponad lenivo tečúce tundrové riečky. Okolo nás žiaden strom či vyšší ker. Iba zakrpatené 10-centimetrové vŕby a rakyty. Pozdĺž brehov jazierok a riečok striehnu čajky a iné väčšie vtáky, podobné husiam a volavkám. Ich korisťou bývajú ryby. Chutným rybacím mäskom to tu všetko začína i končí. Na obzore v diaľke sa črtajú kontúry vyšších zaoblených kopcov, na vrcholoch ešte zasnežených. Cestou k nim by sme údajne mohli šliapať ešte dobrých 20 kilometrov. Túra končí pri poľovníckom posede a tabuľke s číslom loveckej parcely. Ostrov je rozparcelovaný pre jednotlivé spoločenstvá poľovníkov. Žiadna neprebádaná divočina.

Ostrov je na jar a v lete trávnatý. A kde je tráva, tam sú semená. A kde sú semená, tam sú polárne myši a hraboše. A kde sú hraboše, tam sú polárne sovy a polárne líšky. A kde sú líšky, tam sú poľovníci. – Toto je v stručnosti kolobeh života a smrti, stravovania a umierania na Beringovom ostrove. Samozrejme, poľovníci sa z neho zväčša vymykajú. Poľovníci iba poľujú a konzumujú. Nielen faunu na súši, ale aj vtákov, ryby a morské vydry. Našťastie, má to svoje hranice. Úlovok sa na Beringovom ostrove ťažko predáva. Poľovník uloví, koľko zje. Viac nie.

Cestou naspäť nám sprievodca ukazuje rozličné jedlé a liečivé rastliny, spestrujúce zväčša mäsitý jedálniček ostrovanov. Z niektorých rastlín sú prílohy k mäsu a zemiakom, z iných šaláty, polievky či čaje. – Škoda, že Bering stroskotal na ostrove v zime a že nebol veľmi ochotný sa spojiť s domorodcami. Vďaka ich zásobe úžitkových zelín mohol zimu prežiť. Podmienky na život pre neadaptované organizmy sú tu naozaj drsné. Presvedčili sa o tom aj chovatelia sobov, ktoré sa tu pokúsili chovať v 30-tych rokoch minulého storočia. Soby trpeli na pľúca, okriveli a chradli a postupne vymreli. Sovchoz skončil.

Dnes sa miestni ľudia v pôde pri pobreží, zúrodňovanej odpadom s ulovených rýb, za pomoci fóliovníkov pokúšajú pestovať aspoň niektoré druhy bežnej zeleniny: mrkvu, petržlen, kapustu, fazuľu, repu a kvety. Budeme im držať palce,-lebo vzhľad políčok ukazuje, že naše fandenie budú veľmi, veľmi potrebovať.

Pri návrate z túry si máme možnosť bližšie všimnúť domy starého Nikolajevského. Z niektorých je iba hromada dosiek, iné stoja, no sú zjavne prázdne, neobývané. Boli zničené sériou tsunami v posledných dvoch desaťročiach. Obyvatelia vždy stihli pred vlnami vybehnúť na návršie, kde stojí nové Nikolajevské. Ich domy to však riadne schytali. Na zopár budovách, čo to ako-tak prežili, čítame pôvodné nápisy: „gostinica“, „magazin“, „boľnica“…Domy vyzerajú starobilo, majú fortieľne vyrezávané priečelia. Beringa si asi nepamätajú, no cára a Lenina asi hej. Škoda, že na ostrove nie je vážnejší dôvod obnoviť ich, preniesť na bezpečnejšie miesto a využiť ako skanzen pre turistov. Mohlo by to byť pôsobivé múzeum života Rusov v týchto krutých prírodných podmienkach.

V starej zničenej časti mesta je i miestny futbalový „štadión“. -Naozaj štadión, veď má dve bránky, musí to byť futbalový štadión. Pri kraji „trávnika“ je dotlčená pôvodná busta V.Beringa. Tu boli kedysi hroby Beringa a jeho druhov. Po tsunami hroby exhumovali, poslali na expertízu do Moskvy a potom vrátili na ostrov, na bezpečnejšie miesto, na námestie na návrší. Špecialisti potvrdili, že medzi pochovanými sú aj pozostatky V.Beringa. Identifikovali ho vraj nielen podľa DNA jeho dánskych potomkov, ale aj vďaka jeho povestnej veľkej lebke. Teraz už Bering na „svojom“ ostrove znovu pokojne odpočíva. – R.I.P. pán kapitán Herr-Gospodin Bering.

V starej časti mestečka, popri mori, sú porozhadzované kostrové pozostatky veľrýb: rebrá, stavce z chrbtice, lebky…ale aj mrožie kly, ale aj zhrdzavené kotvy a zvony zo stroskotaných lodí, staré drevené debničky a haraburdie najrozličnejšieho druhu. Všetky tieto „dary mora“ sa koncentrujú okolo jednej drevenice, ktorá je – čuduj sa svete, – stále obývaná. Dvere na dome sú otvorené, vchádzame cez ne dnu. Vnútri sa hemžia ľudia. Sú to turisti, ktorí na ostrov prišli loďou spolu s nami. Okolo turistov sa s fľašou vodky zvŕta muž okolo 60-ky. Oblečený je v maskáčoch, len spod kabátca mu vykúka modrobielopásikavé námornícke tričko. Zisťujeme, že to, kde sme sa ocitli je vlastne akési starinárstvo krížené s ruskou krčmou najnižšej cenovej skupiny. Turisti, zdá sa, našli práve tu, čo dlho hľadali. – Staré vydania „Pravdy“, staré sovietske propagačné plagáty, staré reprodukcie malieb od Repina, podobizne stachanovcov, busty Lenina a Stalina, symboly kosáka a kladiva, hromady matriošiek, dve pokazené harmoniky, staré vojenské čižmy, sovietske vojenské vyznamenania, armádne lodičky a opasky, kopa fliaš od vodky s najrozličnejšími etiketami, staré sifónové fľaše, poľné vojenské fľaše, originálne akvarely, ktoré asi maľoval nejaký miestny „umelec“, šávolky bábušiek, zhrdzavené samovary…

V kúte starinárstva horí stará frontová piecka a na nej sa parí z funkčného samovaru. Majiteľ nalieva z neho hosťom čaj do otlčených pohárov. Je spokojný. Turisti kupujú rozličné sprostosti, akoby to boli šperky za štvrtinovú cenu. Do plechovky pribúdajú doláriky. Využívame dobrú náladu majiteľa a dávame sa s ním do reči. Čím dlhšie spolu debatujeme, zapíjajúc slová vodkou a čajom – tým sme si s VOLOĎOM, -lebo tak sa majiteľ volá, lepšie rozumieme. Sme si bližší a sympatickejší. už sa oslovovujeme aj „po otčestvu“. Voloďa nás napokon zavolá „do zadu“ a dáva nám do ruky ako darček jeho vlastnú knihu. Na obale knihy je jeho meno a názov „Z Ruska na Aljašku“. Na pozadí je fotografia člna s rozvinutou plachtou.

Voloďa nám v stručnosti rozpráva obsah knihy – priebeh jeho najväčšieho životného dobrodružstva. Pred 5 rokmi sa sám na člne s plachtou a provizórnym podpalubím-na „plachetnici“ vlastnej výroby preplavil z Beringovho mora na Aljašku /do Dutch Harbor/. Dokázal oklamať pobrežnú stráž oboch svetových veľmocí – ruskú i Americkú pobrežnú stráž. V knihe je fotka ako svoju malú „plachetnicu“ hrdo zakotvil medzi veľkými loďami, používanými na lov krabov. Potom vyšiel z člna na breh, pofotil si, čo chcel, upil z fľaše, zajedol to chlebom so slaninkou a vyhľadal miestne úradné autority, aby mu do „pasportu“ dali potvrdenie, že bol v Dutch Harbor. Úradníci skoro z nôh spadli, keď vypočuli pár jeho úbohých anglických slov, doplnených rečou tela. V prístave začal frmol. Pribehli policajti, federáli, začalo sa vyšetrovanie „ruského špióna“. Hodiny skúmali jeho čln a hľadali v ňom ukrytý motor. Nič nenašli. Potom si uvedomili, že jeho prechod na územie USA by bol pre nich osobne veľký problém. A aby to nebol aj veľký mediálny škandál, rozhodli sa ho delikátne ututlať. Spojili sa horúcou linkou so svojimi ruskými kolegami a dohodli diskrétne odovzdanie čierneho turistu z USA späť do Ruska.

Zakvačili ho za služobnú loď a v medzinárodných vodách odovzdali ruským kolegom. Nasledovala vyšetrovacia tortúra, tentokrát na ruskej polícii. Napokon ho dovliekli do Nikolajevského a tam to ukončili. Na Beringovom ostrove totiž všetci dobre poznali, kto je Voloďa. Už od čias, keď prišiel na ostrov ako 17-ročný komsomolec v rámci nejakej budovateľskej kampane. Vedeli, že tu zostal a zostane najpravdepodobnejšie až do smrti. Úrady na Beringovom ostrove poznali Voloďu ako dobrého človeka, ale aj figliara, dobrodruha, starého mládenca, insitného umelca, zabávača a jednoducho -sibírskeho „bohéma“.

A takéhoto sme si Voloďu zapamätali aj my. Občas si teraz na Slovensku zalistujeme v jeho knihe. V duchu sa s ním plavíme v búrlivých vodách na Aljašku, trasieme sa v chatrnom „podpalubí“ počas búrky, brnkáme spolu s ním na gitare, keď sa more upokojí. Dumáme o živote a je nám dobre. Vieme, že kdesi v severnom Pacifiku, na druhej strane planéty existuje ostrov, kde -ako dúfame,-ešte žije človek s podobnou dušou ako je tá naša. Spomenieme si na Voloďu a hneď sa nám v mysli a v srdci rozjasní. Hneď máme dôvod ísť zase o kúsok ďalej.

Etnografka Nádaská-vojenský odborník ?

05.02.2023

Dnes doobeda je v móde písať blogy inšpirované rádiom či televíziou. Dovoľte mi prispieť tiež do partie podobným príspevkom. Neviem už v ktorej televízii som včera uvidel známu slovenskú odborníčku na všetko-pani Katarínu Nádaskú, vyštudovanú etnografku, pardon etnologičku, ako sa vyjadruje k otázke masového vyhýbania sa brannej povinnosti odvedených mužov na [...]

TB Smeru: informovať zakázané; znevažovať prikázané

03.02.2023

Na TB Smeru SSD sa včera i dnes objavovala jedna mediálna bomba za druhou. Odznievalo jedno obvinenie zo zneužívania právomocí OČTK za druhým. Všetko podložené výpoveďami ľudí, listinnými dôkazmi, legálnymi audionahrávkami. Prosto jedno informačné bum za druhým. Človek by čakal, že sa tak závažné odhalenia na adresu vyšetrovateľky Barčákovej, prokurátora Repu a [...]

Mierová koalícia alebo tanková koalícia: kam nás nová vláda a prvovoliči zaradia ?

01.02.2023

V Európe sa utvorili dve koalície: Jedna je tzv. „tanková koalícia“, ktorá chce Ukrajine čo najskôr dodať čo najviac tankov a umožniť jej dobyť Krym, Donbas, Zaporožie a Chersonskú oblasť a prinútiť Rusko ku kapitulácii. Do tejto smelej koalície, ktorá chce poslať na ukrajinský front v 2023 asi 300 tankov Challenger, Leopard, Leclerc a Abrams patrí /okrem USA/ [...]

Olexij Reznikov

Reznikov skončil ako ukrajinský minister obrany, nahradil ho Kyrylo Budanov

05.02.2023 21:33

K výmene na kľúčovom ministerskom poste dochádza v kritickom období, keď sa očakáva rozsiahla ruská ofenzíva.

Pápež František

Pápež obvinil kruhy v katolíckej cirkvi zo zneužívania smrti Benedikta XVI.

05.02.2023 21:25

Pápež František tvrdí, že fámy o jeho nezhodách s Benediktom alebo o tom, že Benedikt bol zatrpknutý niektorými rozhodnutiami, ktoré prijal, sú nepravdivé.

Ruský vojak / Russký vojak / Okupant /

Ruská armáda verbuje do vojny na Ukrajine aj odsúdené ženy

05.02.2023 18:38

Medzi už naverbovanými je aj asi 50 žien zo ženského nápravnovýchovného tábora v Ruskom okupovanom meste Snižne v Doneckej oblasti.

Robert Kaliňák

Kaliňák nevylúčil návrat do politiky. Podľa neho ho tam volajú "nezákonné obvinenia"

05.02.2023 17:24

Exminister vnútra a člen predsedníctva Smeru tvrdí, že volebná kampaň sa bude spájať s kriminalizáciou opozície.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 473
Celková čítanosť: 1256691x
Priemerná čítanosť článkov: 2657x

Autor blogu

Kategórie