Založ si blog

Tahiti-Bora Bora-Moorea-Francúzska Polynézia

Vy, čo ste zvedaví na Aljašku, budete musieť chvíľu počkať. Podarilo sa nám nájsť zapotrošené poznámky o Francúzskej Polynézii. Sú staršie ako príbehy a skúsenosti z Aljašky. A keďže starší majú prednosť, dostávajú staršie spomienky prednosť aj v tejto našej spoločnej spomienkárni.

Francúzska Polynézia je francúzsky zámorský správny korporát. Má 4 167 km2 a približne 270 tis. obyvateľov. Z nich podstatná časť žije na ostrove Tahiti /dve tretiny celej populácie Fr.Polynézie/, resp. v hlavnom meste Faaa /35 tis./ a Papeete /28 tis./ a ich spoločnej aglomerácii / 132 tis. obyvateľov/, ktorá na ňom leží. Francúzska Polynézia sa rozprestiera na Spoločenských ostrovoch /Náveterné a Záveterné/, Markézach, súostroví Tuamotu, ale aj časti Gambiérových ostrovov a i. Navštívili sme tie najväčšie a najznámejšie z nich: Tahiti, Mooreu, Boru Boru, Huahine, Raiateu, Rangirou a Fakarawu. Aby sme to však mohli urobiť, musel už pred nami niekto tieto ostrovy objaviť.

Ostrovy dnešnej Fr.Polynézie najprv objavili pôvodní obyvatelia Oceánie. Asi pred 1500 rokmi pred n.l. prišli na Markízy a odtiaľ postupne obsadzovali ďalšie ostrovy. Na ostrove Tahiti sa im to podarilo dosť neskoro-okolo r. 300 n.l. O zhruba 1200 rokov neskôr v r. 1521 okolo nich preplával prvý Európan-Portugalec F.Magellan. V r.1768 tu plával i prvý Francúz de Bougenville a ten ich zahrnul medzi potenciálne francúzske kolónie. 1774 sem zavítal nakrátko kpt. J.Cook. V r.1789 sem priplávala /tesne pred vzburou/ loď Bounty. Priviezla okrem semien chlebovníka aj choroby, prostitúciu a syfilis. Oficiálne boli ostrovy vyhlásené za francúzsky protektorát až v 1842. V r. 1818 bola anglickým misionárom W. Crookom založená osada na predmestí dnešného Papeete. Papeete ako hlavné mesto ustanovila v 1830 tahitská kráľovná Pomaré IV.-tá. Štatút ostrovov sa vyvíjal od protektorátu cez štatút kolónie po dnešnú akoby Polynézsku republiku v rámci Francúzskej republiky. Počas 2.sv.vojny si na Fr.Polynéziu brúsili zuby Japonci, no vylodiť sa tu už nestihli. Fr.Polynézia tvorí nepríjemnú dieru v plánoch USA na úplné ovládnutie Oceánie. Nečudo preto, že americké „nevládne“ organizácie finančne a organizačne podporujú polynézske hnutie za úplnú nezávislosť od Francúzska. Umná politika Paríža však volanie po nezávislosti úspešne zaháša. Hoci na ostrovoch žije okolo 70% Polynézanov a z ostatných 30% sotva tretinu tvoria Francúzi a Európania, za nezávislosť vystupuje iba okolo 20% obyvateľov. Frankofíliu ostrovanov v minulosti zoslabovali skúšky francúzskych jadrových zbraní na atole Mururoa, no po ich skončení sa situácia zlepšila.

Na ostrovoch žilo a tvorilo viacero osobností z oblasti umenia. Spomedzi výtvarníkov je samozrejme na prvom mieste Paul Gauguin. Spomedzi spisovateľov americkí romantici H.Melville a H.Adams a svetoznámy obdivovateľ Oceánie R.L.Stevenson.

Nás Slovákov najviac zaujíma, že s Polynéziou spojil na krátky čas svoje osudy v r. 1911-2 aj M.R.Štefánik, ktorý tu prišiel kvôli Halleyho kométe. Keď sa na neho spýtate v miestnej turistickej informačnej kancelárii v centre Papeete, nedajte sa znechutiť, že ho tam nikto nepozná. Štefánik nie je pre Tahiťanov žiadna známa celebrita, ba ani v škole sa o ňom nič neučia, hoci im založil hvezdáreň. Vďaka snahe F.Kelleho a jeho partie však v Papeete predsa len nájdete čosi, čo je spojené so Slovenskom. Trochu do kopca za prezidentským palácom v uzavretej štvrti pre francúzskych dôstojníkov je plechová tabuľa a kamenný stĺp s reliéfom Štefánika v generálskej uniforme. Bohviečo to nie je. ale predsa.

Po Čechoch a Slovákoch zostali v Polynézii i slabnúce genetické stopy. Štefánik nebol žiaden mysliteľ-teoretik či veľký intelektuál, dávajúci svoje idey a politické plány na papier. Nezanechal po sebe žiadnu knihu, žiadne písané dielo /okrem korešpondencie/. Bol to človek činu. Zaujala ho idea zachrániť Čechov a Slovákov pred osudom ujarmených národov tým, že by sa presídlili do Polynézie. Nešpekuloval dlho a hneď začal organizovať prvé migračné transporty. Krajania sa tu mali venovať farmárstvu a výrobe gombíkov z kokosových orechov. Pár desiatok krajanov biznis aj rozbehlo, no prvý cyklón poriadne otriasol ich sebavedomím. Po vzniku ČSR sa väčšina z nich vrátila do vlasti. Tí, čo zostali sa postupne asimilovali s Polynézanmi. Jedna z česko-polynézskych miešaniek sa stala miestnou kráľovnou krásy a nájdete ju v obchode s perlami na ostrove Bora Bora. Stále je dosť pekná /štíhla !/ a má pekné slovanské priezvisko.

Francúzsku Polynéziu sme navštívili dvakrát – najprv v r. 2002 a následne s odstupom 15 rokov. Rozdiel ? Samozrejme, aj tu sa vývoj uberá k horšiemu. Masový turizmus znečistil nielen prírodu ale aj charaktery ľudí. V riečkach a jazierkach pribudol odpad a farebné fľaky od pohonných hmôt. Na tvárach ľudí je viac nezáujmu, dokonca i arogancie. Nie je to špecifikumu Francúzskej Polynézie, no tu, v takejto prírodne nádhernej krajine je to kontrastnejšie, viac to padne do očí.

Začneme tým horším: Papeete, Bora Bora a Moorea.

Tahiti – mesto Papeete a mesto Faaa a ich spoločná aglomerácia majú ako jediné v Polynézii charakter veľkomesta. Nájdete tu všetko, čo je pre veľké mesto príznačné, lesk luxusných butikov, hotely, supermarkety, zábavné podniky. No aj biedu chudobných ubytovní pre domorodcov, drogové brlohy, opilcov a zlodejov, ohrozujúcich promenádujúcich turistov v noci.

Na okaji mesta stretnete pri ceste zúbožené túlavé hladné psiská, nie veľmi priateľské pri žobraní o kúsok žrádla. Ak chcete zažiť v tomto meste /okrem dobrého jedla a popíjania na terase reštaurácie/ niečo zaujímavé, najmite si nejakého miestneho sprievodcu s autom príp. si požičajte auto sami a s pomocou mapy zamierte do vnútrozemia Tahiti. Prejdete cez zopár chaotických priemyselných objektov a už ste pri malej priehrade s pozoruhodnými rybiskami, lenivo plávajúcimi pod hladinou tesne pri brehu. Cesta sa zúži a kľukatí plynule do hora v tropickom lese. V zelenom múre stromov občas červeno zažiaria tzv. „ohnivé stromy“, náletové nepôvodné na ostročerveno kvitnúce dreviny. Nechce sa veriť, že túto ozdobu lesa domáci veľmi radi nemajú.

Asfaltka stráca na šírke i na svojom asfaltovom charaktere. Mení sa stále častejšie na štrkovku. Náhle schádza do plytkého údolia a núti nás prejsť cez riečku /veľkú asi ako Žitava či Ipeľ na dolnom toku/ čiastočne po zaplavenom železnom moste, čiastočne po štrkovitom brehu. Sedíme v bezpečí na nákladnej plošine turistického traku. Nám je teda dobre-no vodič za nami na štandardnom osobnom Renaulte to tu vzdáva. Pokračujeme už v strmšej jazde do kopca. Riečka nám z opodiaľ robí spoločníčku. Na jej lúčnej nive občas vidieť chatky a táboriská. Vzduch je sviežejší, vlhkosť vzduchu tiež o čosi klesla. Krajina okolo nás už príliš nepripomína tropický ostrov. Sme v najvnútornejšom vnútrozemí Tahiti. Uvedomujeme si, že je to dosť veľký ostrov. Na pravej strane na nás zhora, -zo skál – kvapčí voda. Zastaneme a vidíme, že je to asi 20 metrový nepríliš vodnatý vodopád. Viac než mohutnosťou prúdu nás zaujíma svojím kvetnatým okolím. Prevláda farba modrých asi polmetrových kvetín. Medzi mokrými skalami však svietia aj žlté a biele kvety, podobné astrám a veterniciam. Pozeráme do mapy: ak by sme pokračovali ďalej, dostane sa na tahitské „hole“ s nejakými vojenskými a rádiotelekomunikačnými zariadeniami. Veľmi nás to neláka a tak to pri vodopáde po krátkom osviežení obraciame naspäť do Papeete. Opäť brodenie, opäť zastávka pri rybách v jazere-a sme „tu z výletu“. Žiadne ťažké dobrodružstvo, no exkurzia do vnútrozemia je jednou z mála vecí, čo na Tahiti môžeme odporúčať. -Pravda, ak nie ste v trópoch úplnými nováčikmi. Zelenáčov samozrejme uchváti aj prechádza popod palmy v mestskom parku.

Bora Bora má v centre zopár obchodov so suvenírmi, luxusné a kvalitne klimatizované obchody s perlami, prevádzky rýchleho najedenia a občerstvenia, vcelku vkusné tropické kostolíky, parky s polodivými sliepkami a drzými škorcami, riečky a ak pršieva, tak aj jazierka so starými pneumatikami, zahodenými detskými kočíkmi a škvrnami po nafte, zlovestne sa lesknúcimi na vodnej hladine. A nad tým všetkým ako paradox sladko voňajúce bieložlté kvety fikusovníkov či banánovníky s bohatými trsmi zelených banánov.

Okolo celého ostrova vedie hlavná okružná asfaltka. Je na vás, či si prenajmete vlastné „normálne“ alebo malé turistické elektrovozidielko iba pre dvoch pasažierov, alebo si prenajmete šoféra s taxíkom. Ak si zvolíte taxík, máte to drahšie no máte to s pútavým výkladom miestneho „experta“ na politiku, ekonomiku, školstvo, zdravotníctvo, rybolov, históriu, botaniku, jednoducho na čokoľvek. Šofér-polyhistor je navyše iste najväčší „donchuan“ na ostrove. Kýva dôverne každej žene, ktorú obiehame. Všade má svoje „girlfriends“. Kýva deťom, lebo nevie, „či nie sú náhodou jeho“…Toto je obľúbené žartovanie pred turistami u každého miestneho taxikára. -No musí to byť na Bora Bora riadna Sodoma a Gomora…

Tak či onak, dozviete sa aj zopár takmer validných informácií: že to napriek všadeprítomnému kresťanstvu s vernosťou žien a mužov nie je na ostrove až také vážne. Muži žijú neraz na striedačku v domácnostiach viacerých žien. Ženám na výživu detí dopláca štát. S domácnosťou im pomáhajú najmä dospievajúci synovia. Detí je tu ako smetí-všade samá škôlka a škola. Štát prísne dohliada nielen na školskú dochádzku ale najmä na odkanalizovanie domácností. Ak by splašky z domov smerovali do kanálov a do mora, more medzi ostrovom a prstencov malých ostrovčekov tzv. „motu“ by sa premenilo na kvasiacu stoku. – A zbohom, turizmus !

Sympatické je tu pochovávanie zosnulých. Nie do mestských cintorínov, ale na privátne pohrebiská, ktoré majú domorodci vo svojich záhradách pri dome. Ešteže na Bora Bora nie sú paneláky. To bol potom s privátnymi pohrebiskami pre jednotlivé byty trochu problém.

Šofér vás pri okružnej jazde vždy trochu manipuluje. Od niektorého z cieľov /ktoré ste si objednali podľa bedekra/ vás odhovorí, iné vám nenápadne-nápadne vnúti. Výjazd do kopca na vyhliadku na ostrov a more hrajúce okolo neho všetkými odtieňmi zelenej, tyrkysovej, blankytne modrej, azúrovej, belasej, modrej, atramentovo modrej…je objednaný cieľ a stojí za to. Šofér však k nemu odporučí malú zachádzku do „ateliéru“ miestnej umelkyne. Odbočí do sadu mangovníkov, chlebovníkov a banánovníkov. Pod stromami je malý domček, kde žije tučná farmárka-umelkyňa. Farbí tie veľké farebné vzory na ľahké tkaniny použiteľné na obrusy, záclony i na ženské šaty. Pestrofarebné veľké vzory vyzerajú na látkach úžasne. Ak sa však dáte nahovoriť na ich kúpu, budete mať doma na Slovensku o ďalší „skriňový problém“ postarané. Lebo okrem nejakej špeciálnej „tropickej párty“ pri bazéne nebudete mať žiadnu príležitosť bombastické polynézske šaty využiť. Budú ležať vo vašej prepchatej skrini, pokiaľ ich odtiaľ vaši neľútostní dediči nevyhodia…Ak ste skúsený turista, slušne odmietnete čokoľvek kúpiť. No zážitok odmietnutia pomoci chudobnej slobodnej matke-umelkyni je bolestný, traumatizujúci. Ešte bolestivejšia je nanútená zastávka u pestovateľa a predajcu perál – zaručene najlepšieho taxikárovho priateľa so zaručene najkvalitnejšími a najlacnejšími perlami na ostrove. Tu sa už trochu dáte zlomiť-rozhodnete sa kúpiť dajakú šepletu za pár dolárov.-A skončíte pri kúpe kolekcie z čiernych perál za stovky dolárov. Na konci okružného výletu pochopíte, prečo tu turistom vravia „výživné biele červy“. A prečo sú domáci ostrovania Boráci a návštevníci-turisti „NeBoráci“.

Moorea je v našej súkromnej tabuľke cestovateľskej prívetivosti o level vyššie ako Bora Bora. Turistické agentúry majú pravdu, že oproti luxusným rezortom Bory Bory sú hotely a plážové rezorty Moorey o čosi konfekčnejšie, menej vychytené,-no zároveń aj lacnejšie. Aj doprava z letiska či prístavu v Papeete je na Mooreu oveľa kratšia ako na Boru Boru. Hlavný tromf Moorey je však v niečom inom. Moorea má predovšetkým krajšiou, fotogenickejšiu scenériu. Keď sme prvýkrát navštívili Mooreu loďou a vyšli na palubu, boli sme OHROMENÍ, kde sme to priplávali. Stáli sme v tropickom tyrkysovom mori a zoči-voči oproti nám bola roklina s ostrými takmer tatranskými končiarmi. Ba čo viac, skalné končiare svojou príkrosťou pripomínali čílske „Torres del Paine“. Výhodou týchto polynézskych veží však bola sladká a teplá tropická klíma. Vyberte sa na bicykli pod Kriváň, do Javorovej doliny a keď budete na úseku, kde cesta iba mierne stúpa na rovnom asi 500 metrovom úseku /kedysi tam bola cisárska lovecká chatka/, obkolesení štítmi zľava i sprava si predstavte, že nejdete na bicykli ale na lodi a že okolo vás nie sú sutiny skál, čučoriedčiská a smreky ale teplá tyrkysová voda Pacifiku…- Tak toto, táto predstava Tatier v Pacifiku, to je Moorea.

Ak ste na Moorei, môžete na nej robiť to isté, čo na Bora Bora: prekutávať obchody s perlami, vylihovať na pláži alebo na lehátku či húpacej sieti na terase svojej chatky, stojacej na koloch vo vode, ponárať sa v šnorchelovacích okuliaroch do mega- akvária okolitého teplého mora…Odporúčame vám však toto „dolce farniente“ predsa len trochu zdramatizovať výletom na niektorý z okolitých malých ostrovčekov -tzv. „motu“. Sú nízke, ploché, porastené kokosovými palmami, majú menšie útulnejšie bielo-žlté pláže – no najmä rozličné atrakcie, o ktoré sa starajú prevádzkovatelia daného ostrova. Už plavba z Moorei na „motu“ malými zastrieškovanými motorovými lodičkami je pekná. O to krajšia je potom foto-safari s rajami /mantami/, malými žralokmi či morskými korytnačkami. Prichádzajú k vám na pláž a v zhruba polmetrovej vode krúžia okolo vás. Žraločkovia sa vám šúchajú o lýtka a stehná. Cítite ich studenú, trošku drsnú kožu. Manty s dlhými chvostami a desivými bodcami na ich konci sa vám dokonca tlačia na prsia a hľadia vám do tváre mierne škuľavými očami. Ženy výskajú, keď im manty plutvami siahajú na obsah podprseniek. Šantenie s mantami bolo prvé, aké sme zažili. Odvtedy sme ho opakovali všelikde inde, no tento si pamätáme ako najlepší. Hostitelia sa na ostrovčeku postarajú nielen o vodné rozkoše, ale aj o stravu. Za zvukov 3 miestnych hudobníkov vám naservírujú na prírodných stoloch domorodé dobroty a pitivo od nuly promile po 40 promile.

Pri jedle nás navštívil i /asi jediný skutočný/ pán domáci.- Psík, -evidentne tu žijúci vo dne i v noci. Bral a žral od každého, kto mu niečo dal. Ale ako je možné, že pri takejto životospráve zostával taký relatívne štíhly ? – Asi mu v trávení pomáha zdravý vzduch a rajská atmosféra tohto ostrova.

Rangiroa má pre Slovákov zaujímavé domorodé meno. Volá sa „Té Kokotóa“. Luxusnosťou svojho rezortu konkuruje rezortom na Bora Bora. Na tzv. „ružovej“ pláži má však jedno miesto, na ktoré sa pri fotení stojí rad. V pozadí hotelové bungalovy, domčeky na koloch, pokojná blankytno-zelená voda mora a nad jej hladinou nahnutá palma. Ženy v plavočkách sa tam oprú o palmu s pohľadom upreným do svetlejších zajtrajškov a nohami zaborenými do teplého vlhkého piesku a muži ich potom už len fotia a fotia. Výsledok fotenia však môže byť na počudovanie rôzny. Mladé, štíhle ženy vyzerajú na fotkách ako sirény, staršie objemnejšie dámy ako vypasený podpráporčík na poľnej latríne. – Ako je to možné – veď domčeky, oceán i palma sú na fotkách stále tie isté ?! Dobrá rada: skúste si to na nečisto v Petržalke na Draždiaku. Oprite sa o vŕbu nad vodou a ak vyzeráte rozkysnuto, -na Rangirou ani nechoďte. Škoda peňazí.

Nemáme radi takéto preľudnené fotopointy. Preto sme sa z pobrežia stiahli do vnútrozemia tohto neveľkého ostrova. Túlali sme sa štrkovými cestičkami pomedzi palmové háje a nazízali do farmárskych dvorov. Na jednom z nich nás zaujalo priateľstvo medzi kačicou, mačkou a dvoma psami. Možno by sa k nim pridalo aj menšie kokosové prasiatko, no bolo o palmu uviazané na príliš krátkom povraze. Nahrali sme na video, ako si s paprčkou a klami zručne otvára jeden kokosový orech za druhým. Zručný bol aj pán domáci. Pred sebou mal dve hromady -kokosových orechov a vylúskaných škrupín. Nevylúskané kokosy vkladal na špeciálnu drevenú kozu a pomocou ostrého bodca a noža ich roztvoril a „obielil“. Ponúkli sme sa, že mu pomôžeme. – Skúsili sme robiť to, čo on-a skoro sme si prebodli dlaň. Uff, vráťme sa my radšej na pláž.

Na opačnej strane ostrova než sú vodné bungalovy luxusného hotela je more drsnejšie. Vedie popri ňom okružná asfaltka. Dvojica mladých Rangiroaňanov po asfaltke kočíkovala novonarodené dieťa. Tešila sa, že sme si ich šťastie odfotili a vzali na Slovensko. Na špici ostrova na skalnom výbežku stál vyšší statnejší pes. Občas pružne skočil prednými nohami do plytkej vody a veruže nie len tak, podaromnici. Chytal v mori ryby. Vedel to robiť. Za pol hodiny chytil štyri menšie ryby. Nuž takáto je Rangiroa. Pokojná, zalesnená ako Domaša, len voda je tu o poznanie teplejšia a bohužiaľ, aj čistejšia.

Raiatea je ostrov folklóru a výletov. Výletná loď ako ozrutná katastrofická mega-veľryba zakotvila pri jeho brehoch priamo v čulom obchodnom centre. Tvoria ho nielen moderné presklené betónové budovy ale aj folklórna dedinka, imitujúca starú polynézsku osadu. Domčeky sú okrúhle, so štylizovanými strieškami a v každom z nich je obchodík so všakovakými folklórnymi hlúpôstkami. Všade sa o cenu možno jednať do úplného zachrípnutia. Medzi domčekami sú potôčiky a jazierka s leknami. V nich kačičky. Po vzorne vykosenom trávniku sa špacírujú tlupy polodivých ukrákorených mestských sliepok, pasúcich sa pod dozorom kohútích pasákov. V Raiatei je veľký jachtklub s lodičkami z celého sveta, dokonca v jednom prípade i z Česka. Cestou k nemu je akýsi novší protestantský kostol. Tvarom podobný malým a starým kostolíkom z iných ostrovov. Len je nejaký umelo zväčšený. Akoby si dal dvojmetrový chlap zväčšiť svoj obľúbený detský kabát na aktuálne požadovanú veľkosť. Okolo kostola v tráve škriekalo hádam aj 50 škorcov-mestských zbojníkov.. Škrekotom zaháňali škŕkanie v prázdnych žalúdkoch.

Ak sa vám idyla pláže a vzrušenie z nakupovania vo folklórnych butikoch zunuje, kúpte si výlet do okolia. Na Raiatea je zopár zachovaných „marae“, starých rituálnych miest s veľkými 2-3 metrovými kameňmi, zoradenými do múrov či ohrád. Dobré je navštíviť ich so šoférom-sprievodcom, aby to pre vás neboli iba černajúce šutre ale zhmotnené substancie pitoreskných miestnych kozmológií. Cestou k nim sa asi zastavíte na perlovej farme, v drevenom ružovom domčeku na koloch-aby ste si znovu „od Adama“ vypočuli všetko o pôvode perál, ich pestovaní a kultivácii do podoby šperkov. Možno pri tomto zvyčajne 30 minútovom výklade a následnom opäť 30 minútovom obchodnom rokovaní nenápadne, tak ako my, ubziknete von a po dlhom mostíku prejdete späť na breh. Uvidíte tam pásť sa menších koníkov, na pastvine plnej modrofialových voňavých kvetov. Pri ďalšej zastávke už predpísaný program nevynechávajte. Je to totiž obed na vidieckej farme. Menu pozostáva z plodov mora, ovocia a zeleniny vypestovanej hostiteľom a frankofónnych sladkostí. Na záver kokosový likér a pre abstinentov dobre chladené kokosové mlieko. -Ale že do sýtosti. Cesta vám po obede a kokosovom likéri bude hladšie ubiehať. Vyjdete až po oblačné mračná na vrcholy hôr a na druhej strane ostrova následne zídete do širokého údolia rieky, v ktorej sa morská voda zo zálivu mieša s čerstvou horskou vodou. Rieka je široká, plávajú po nej dokonca malé nákladné lodičky s tovarom. Okolo vás ťažké zelené závesy džungle, stromy, liany, nepreniknuteľný buš v podraste mohutných azda aj 40 metrových tíkovníkov.

Ak ste si zvolili Raiateu za cieľ vašej „Dovolenky života“, dobre ste urobili. Budeme vám držať palce, aby sa vám raz tento cieľ podarilo dosiahnuť.

Huahine je skromný relaxačný ostrov, kde budete mať dosť času nielen na odpočinok tela ale aj ducha. Pravda iba vtedy, keď budete mať viac šťastia ako my a nevylodíte sa tu tesne pred riadnou tropickou búrkou. Ak ale budete mať rovnaké šťastie ako my,-nevadí. Aj tropickú búrku na polynézskom ostrove treba aspoň raz za života vyskúšať. Bude to s vami lomcovať po nábrežnej promenáde sprava doľava a naopak. Pripravení miestni hudobníci, tanečníci a miestni obchodníci budú zababušení do pršiplášťov držať trúbky svojich šiatrov, aby pod náporom vetra a dažďa neskončili pod mólom vo vode. Poskrývate sa pod plachty spolu s nimi a pocítite konečne onú silu „medzinárodnej solidarity“ o ktorej vám súdružky učiteľky na ZDŠ toľko hovorili.

Našťastie, dážď ustane. A vy vykročíte po mokrej asfaltke v ústrety novému ostrovu, novým vôňam, farbám a tvarom. Na náprotivnom myse ostrova uvidíte zvyšky plážového hotela. Niektorý z posledných cyklónov musel na jeho strechu mokrou labou riadne ďabnúť. Polovica drevenej konštrukcie krovu a stien je rozpučená ako žaba, zadlávená autom bezohľadného vodiča. Ešteže betónový oblúkový most ponad záliv takejto skaze odolal.

Popri brehu sa do pol pása v mori čvachce domorodec, zbierajúci ustrice, prisaté o pobrežné skaly Od pása dolu má iba plavky, no hore má oblečenú žltú nepremokavú gumenú vetrovku s kapucňou. Po ceste ho pomaly, opierajúc sa o bicykel, sprevádza iný domorodec. Asi syn-záchranár. Míňame budovu v ktorej je naraz umiestnená akási medzinárodná rozvojová agentúra, knižnica i miestna rozhlasová stanica. Prechádzame mostíkom ponad kanál s brakickou vodou, mangrovníkmi a leknami. Na bahnitom brehu je plno krabov. Riadne veľkých, čiernomodrých. Zopár z nich medzi sebou zápasí ako futuristické kovové stroje /lunochody/ v hollywoodskom sci fi. Obraz je strašidelný, no chýba tomu zvuk. Počuť iba čľap a čľup, žiaden oslavný rev víťazov, žiadny smrteľný ston a chrapot ranených či umierajúcich. Sú to amatéri, nie poriadne profesionálne „MMA“ v bitkárskej klietke.. Čo by sme chceli, keď je to bez vstupného a zadarmo ?

My chlapci z lazov sa neradi bijeme. A keď, tak iba kvôli frajerke, posunutým medziam na lúkach, udaniam za odvoz dreva z lesa, ohrdnutej pálenke, mestskému pôvodu alebo rodinnej tradícii. Stačí nám na to helb zo sekery a trocha rovnejšia lúka. Klietka ale ani klepetá sú nám netreba. Zo všetkého najradšej však v nedeľu, v pokoji sedíme na priedomí, okolo nás rumegajú kravy a my so susedom spomíname ako a čo bolo. Preto je nám sympatickejšia huahinská idyla s dvoma kravami a dvoma farmármi, posedávajúcimi v tieni, pokojne debatujúcimi pod strieškou vidieckeho domčeka. Miesto Hrona je tu Pacifik, -ale čo už.

A sme na konci nášho polynézskeho rozprávania. A keďže na konci buď bič plieska alebo sa objaví zlatý klinec programu, tak aj my sa pokúsime o takýto záver. Najzaujímavejším a najpríjemnejším ostrovom tzv. Francúzskej Polynézie je podľa nás ostrov FAKARAVA. Je plochý ako prsia desaťročného dievčaťa, minimalisticky jednoduchý, no plný zaujímavých vecí, ľudí a dobrodružstiev. Napríklad taká cesta z prístavu ku pyramídovému asi 20 metrov vysokému betónovému majáku. Treba si na ňu oferovať zo dve hodiny času. Cesta je široká, betónová, rovná. Žiadne autá, iba občas bicykle. Z jednej strany je pokojné pobrežie, z druhej plantáže kokosových paliem a iného tropického ovocia. Tu a tam pod stromami stoja pozdĺžne farmárske bungalovy. Pri nich starší muži-opálení kreoli s dlhými šedivými vlasmi opravujú rybárske siete alebo koše na pestovanie perál a farebné plaváky. Alebo polynézske ženy vešajú farebnú bielizeň či sklonené ako volavky ryjú v hriadkach so zeleninou. Poľahodička poľahodná. Ticho na ostrove, prerušované iba pravidelným špľachotom nežných morských vĺn a fúknutím vetra do šteklivých partií palmových listov. Ticho, aké si predstavujete na konci sveta. Tam, kde všetko končí no tiež všetko môže znovu začať. Ako nové Desatoro na čistom, nepopísanom liste papiera.

Ideme asi trištvrte hodiny. A hľa, napravo medzi palmami sa zrazu zjavili kontúry majákovej pyramídy. Odbočujeme na štrkovú cestu s malými mláčkami vody po poslednom daždi. Blížime sa k betónovej pyramíde. Vedie k nej už iba pieskom pokrytý chodník, vrúbený divou trávou a väčšími kusmi slnkom zosivených úlomkov zo starých korálov. Stojíme pod pyramídou. Zblízka pôsobí dosť ošarpano. Dovnútra sa nedostaneme. Železný zhrdzavený rebrík ktosi odpílil tesne pri vchode do pyramídy, asi tri metre nad zemou. Uspokojujeme sa s fotografiami zvonku. Prejdeme od stavby pár krokov a sme na morskom pobreží. Tu sú vlny o poznanie drsnejšie a hlučnejšie ako na druhej strane ostrova, pri ceste. Pláž tvorí nádherný súvislý násyp z korálových úlomkov, veľkých ako ruka. Kráčať k moru sa dá iba s veľkou námahou. Bože, koľko tvarov, koľko farieb, koľko bočných „konárikov“. koľko nežnosti a filigránstva pri povrchovej výzdobe korálov. Neskutočná božská fantázia prírody. Tu sa nedá inak, len stíchnuť a hľadieť na tú krásu.

Cesta od pyramídy pokračuje ďalej, k miestnemu letisku. K technickým zariadeniam. K veciam, ktoré nás nezaujímajú. Obraciame sa nazad. Cestou si lepšie všímame novotou vońajúcu vilku, v ktorej údajne býva nejaký prisťahovalec z Francúzska. Dom má všade samé umelecky upravené korály. niektoré aj polmetrové. Má ich v záhrade ako podklad i ako umelecké diela na podstavcoch. V kvetináčov sú kaktusy a sukulenty, zasypané malými asi nepoužiteľnými korálmi. Vilka je niečo medzi gýčom a umeleckou kuriozitou. Vec vkusu a nálady.

Prichádzame do dediny. Míňa nás mladá žena na bicykli. Ťahá za sebou káričku a v nej zvedavého bieleho psíka. Žena je oblečená v kvietkovaných vzdušných šatách. Pôsobí ako Francúzska z Renoirových obrazov. Kupujeme si chladené kokosové orechy so šťavou a zastavujeme sa pri miestnej škole. Nakúkame cez okno do triedy. Deti na nás upozornia učiteľku. Tá sa oprie o otvorené okno a vľúdne sa s nami rozpráva. Všetko je tu také úžasné, harmonické. Pár metrov ďalej na pobreží je zhluk domorodcov a zopár turistov. Sú po kolená vo vode a čosi o dušu fotia. Pozrieme pozornejšie do vody a vidíme čierne kontúry asi ôsmych jedenapol-dvojmetrových žralokov. Dedinčan-zjavne rybár, ktorý sa vrátil domov s úlovkom, hádže do vody zvyšky ulovených rýb, ktoré on už inak nespracuje. Neleníme a ideme sa aj my medzi žraloky odfotografovať. Všimneme si, že rybár, čo žraloky kŕmi, má na lýtku dosť veľkú krvácajúcu ranu. – Hádam by nám už tých fotiek aj stačilo… azda by sme pomaly mohli aj z vody vyjsť a pozrieť sa na čosi inšie…

A je ešte čo pozerať. Zdravé, nepohryzené nohy nás vedú ku malému miestnemu múzeu a pomedzi skanzenovo pôsobiace domčeky na obecný cintorín. Náhrobné kamene na ňom sú vycifrované, s rybími motívmi a posypané drvinou z korálov. Že sa tu všetko krúti okolo perál a korálov nás napokon presviedča i miestny kostol. Má iba zadnú celú stenu, s oltárom. Po bokoch sú steny vymurované iba do trojštvrťovej výšky a vstup do kostola je úplne bez steny. Je to taká kostolná palanda. Oltár je ozdobený korálmi. Z drevených hrád a krokiev stropu visia obrovské girlandy ponavliekaných perál. Keby Poseidon prijal kresťanskú katolícku vierouku, bol by jeho podmorský kostol práve takýto. Vedeli by sme si predstaviť, že by do takéhoto podmorského kostola chodili v nedeľu húfy pestrofarebných rýb. Vzadu pred kostolom by postávali staré babky-manty a tmaví zvráskavení baťkovia-žraloci. Vpredu pri oltári by naopak blýskali svojimi zvodnými blingačkami mladé pružné korálové rybičky. V takomto kostole by sa cítil ako ryba vo vode aj ten najzaťatejší ortodoxný ateista.

Boh s Tebou, Fakarava i celá Polynézia. Nech ťa silná matka príroda ešte dlho udržuje pri živote. A nech ťa nenavštevujú žiadni letci na bombardéroch, žiadni nukleárni vedci, žiadni chamtiví podnikatelia, žiadni barbari z lacných okružných plavieb.. Nech ťa navštevujú len samí dobrí ľudia. A nech ich je čo najviac zo Slovenska !

Ako to teda vlastne chcete, pani Miriam Lexmanová ?

27.03.2024

Pani Miriam Lexmanová, europoslankyňa za KDH včera vyjadrila veľkú nespokojnosť s tempom rozvoja infraštruktúry spájajúcej centrá ekonomického rozvoja so slovenským vidiekom. Pani Lexmanová svoje vyjadrenie okorenila starým fórom o tom, že my Slováci sme pri výstavbe ciest, mostov a pod. takí pomalí a neschopní, – že kým my ešte len klepkáme na základný kameň, [...]

Čaro nechceného na včerajšej TB Šutaja-Eštoka

26.03.2024

Včera mal TB k aktuálnej bezpečnostnej situácii /po masakre v Crocuse/ slovenský minister vnútra Šutaj-Eštok. V súvislosti s najväčšími kresťanskými sviatkami – Veľkou nocou oznámil, že polícia prijme zvýšené opatrenia, zamerané na prevenciu terorizmu na veľkých náboženských zhromaždeniach. TB narušila jedna pani z televízie Markíza, ktorá zabudla, že je [...]

Prečo nejaký admin nemaže prítomnosť novinárov-aktivistov na TB vládnej koalície ?

25.03.2024

Nápad mazať politicky nepríjemné články je skvelý. Pre autora blogov osobitne príjemný, najmä ak sa to deje neférovo. Ja mám s tým len dnes trojnásobnú skúsenosť. Napriek tomu nereptám. Dokonca odporúčam, aby sa mazanie čiže cenzúra v médiách ešte viac rozšírila. Napríklad aj na novinárov-aktivistov, ktorí zabudnú, čo je ich profesionálna povinnosť a [...]

zena tabletka lieky choroba liek

Japonsko eviduje 4 úmrtia a 100 hospitalizácií v súvislosti s doplnkami výživy

28.03.2024 12:09

Firma minulý týždeň informovala, že prvé sťažnosti na problémy s obličkami dostala už v januári.

korčok, pellegrini

Prezidentský duel Korčok – Pellegrini. Kampaňa nabrala na obrátkach. Môžeme čakať ešte nejaké prekvapenia?

28.03.2024 12:00

Prvý duel prezidentských kandidátov Korčoka a Pellegriniho odvysiela Rádio Slovensko a RTVS:24.

medvede, tabuľka, Repište

Pellegrini: Mimoriadne rokovanie parlamentu k odstrelu medveďov zatiaľ nebude

28.03.2024 11:31, aktualizované: 11:55

Zákon o možnom odstrele rizikových medveďov sa má prerokovať v skrátenom legislatívnom konaní na najbližšej riadnej schôdzi.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 742
Celková čítanosť: 2760367x
Priemerná čítanosť článkov: 3720x

Autor blogu

Kategórie