Založ si blog

Albánsko

Začíname nový kontinent- Európu. A začíname typicky európskym štátom-Albánskom.

Albánsko je ďalšia z krajín, ktorá si myslí, že jej bolo historicky ukrivdené, a že by mala byť väčšia ako je. Hlavným argumentom je, že viac ako dve tretiny Albáncov vraj žijú mimo Albánska. Tretina žije v okolitých krajinách a dožaduje sa, aby územie osídlené Albáncami /Kosovo, srbský Sandžak, polovica Macedónska, tretina Čiernej Hory, kusisko Grécka/ boli pričlenené k Albánsku a vytvorili tak Veľkú Škipériu. Lebo Albánci sami seba volajú Škipermi.

Druhá tretina Albáncov žije vo vzdialenejšom zahraničí. Títo sa /zatiaľ/ neusilujú o pripojenie územia, kde žijú, k Albánsku. Naopak, využívajú pasy iných krajín, osobitne EU a USA na čo najhlbšiu integráciu do štruktúr novej vlasti. Sú tam z nich futbaloví reprezentanti Švajčiarska, hovorkyne Bieleho domu, mediálni mágovia, umelci, obchodníci, priekupníci, pašeráci drog, ľudí a zbraní, -a tí menej šikovní sú hádam aj manuálni robotníci. Albánci prenikli hlboko do fungovania spoločenského systému na Západe /rovnako hlboko kedysi prenikli do štruktúr Osmanskej ríše/. Darí sa im. Politicky i finančne. Vybavili krajanom doma NATO, predvstupové rokovania o EU, orientujú politiku USA výrazne proti-slovanským a proti-ruským smerom. Nosia do svojej pôvodnej vlasti peniaze, stavajú si v Albánsku domy, vily a paláce- podľa toho, do čoho sa stihli vonku namočiť.

Etnicky sa Albánci považujú za starobylý staro-európsky národ. Stotožňujú sa s pred-antickými Ilýrmi. Teoretizujú, že ich predkovia prišli do Európy dávno pred Slovanmi, Germánmi či Keltmi, -vraj spolu s Baskami či Etruskami. Nuž, možno áno,- len prečo potom väčšina geografických označení na dnešnom etnickom území Albánska má slovanský pôvod ? Nielen v Kosove a Metohiji, kolíske srbskej religiozity a srbskej kultúry, kde sa dnes Škiperi vďaka USA pohodlne rozťahujú. Nielen v Macedónsku či Č.Hore ale aj vo vlastnom Albánsku. Tirana bola kedysi Turana, Vlore bola Vlára, Durres bol Drač a jazerá na severe a východe krajiny majú tiež jasne slovanské mená.

Albánci boli v antických časoch súčasťou gréckeho, neskôr rímskeho duchovného sveta. Pravda, iba na pobreží. Do vysokých tajomných hôr, plných divých barbarov sa civilizovaným Grékom a Rimanom veľmi nechcelo. Veď aj po čo ? Neskôr, po rozpade Rímskej ríše, sa stali Byzantíncami a od Grékov a najmä južných Slovanov prijali ortodoxné kresťanské náboženstvo. V tom čase bolo Albánsko, až na odľahlé horské oblasti prakticky celé slovanské. Po páde Byzancie sa životodarné tepny tunajšieho obyvateľstva s hlavnými centrami Srbov, Čiernohorcov, Macedóncov, Bulharov a dalmatínskych Chorvátov popretŕhali a populácia tunajších Slovanov sa začala miešať s Albáncami-Ilýrmi z hôr. Umnou dobyvačnou politikou potom Osmani podporili albánsky neslovanský živel a ponúkli mu /hoci bol vtedy stále v menšine/ výhodné postavenie v krajine výmenou za prijatie islamu. Väčšina albánskeho a neskôr i slovanského obyvateľstva sa postupne zislamizovala.

Albánci, najmä tí z civilizovanejších častí krajiny a slovanského pôvodu, enkulturovaní antikou a byzanciou. zákonite pri riadení osmanských administratívnych a vojenských štruktúr vynikali. Dosiahli významné posty dokonca na dvore v Istanbule. Velili dobyvačným vojskám prenikajúcim stále hlbšie na sever Európy, do slovanskej Európy alebo jej okrajových častí: Rumunska a Uhorska, kde sa vzhľadom na svoj pôvod vedeli dobre zorientovať /“janičiari“/.

Albánci už pri prijatí islamu dostali od moslimských misionárov rôzne výnimky. Mali dovolené vyrábať a piť alkohol. Nemuseli dodržiavať striktné moslimské sociálne regulatívy a právne normy, vyplývajúce zo šariíe. Ak chceli tureckí náboženskí hodnostári pritvrdiť a siahnuť na tieto albánske privilégiá, bolo zle. Nasledovali vzbury, ktoré sa vzhľadom na ťažko dobývateľný terén urovnávali skôr diplomaticky, kompromisne než kruto vojensky. Taká bola aj vzbura osmanského generála-Albánca- neskôr národného hrdinu Skanderbega.

Skanderbeg má dnes na svojom hlavnom hrade v meste Kruja zaujímavé múzeum. Znázorňuje ho ako regionálneho vládcu so značnou medzinárodnou prestížou. Skandarbeg bol vo svojom odboji proti Osmanom diplomaticky i vojensky podporovaný Západom a koordinoval svoje aktivity úzko i s vodcami uhorských proti-habsburských ťažených, najmä s Rákóczim.

Po páde Osmanov Albánci-ako hlavný oporný stĺp tureckej moci na Balkáne, veľmi utrpeli. V početných balkánskych vojnách sa ich elity dobre nezorientovali a doplatili na to scvrkávaním Albánska do dnešných rozmerov. Navyše Albánsko po 1.sv.vojne spadlo do sféry geopolitických záujmov Talianska. Mussolini dokonal skazu úplnou okupáciou krajiny a anulovaním jej štátnosti. Ibaže toto sa nepáčilo iným hegemónom časti Balkánu-Rusom a ich / v počiatkoch/ poslušnému nástroju-Titovým Juhoslovanom. Spojenci bojujúci proti nemecko-talianskej osi vsadili v Albánsku na v Paríži vyštudovaného stredoškolského profesora, učiteľa francúzštiny Envera Hodžu. Podporili ho zbraňami, logistickou podporou i živou silou. A Hodža napokon /tak ako jeho vtedajší sponzor Tito/ vyhnal Talianov a Nemcov z krajiny vlastnými silami.

Už krátko po vojne sa Hodža ukázal ako prefíkaný a bezohľadný človek. Len čo si v krajine upevnil svoju vojenskú a politickú moc, prerušil /aj vďaka intrigám Angličanov a vplyvu Moskvy/ najprv vzťahy s Titovou Juhosláviou, potom s post-stalinským ZSSR a napokon aj s post-maoistickou Čínou. Hodža sa stal od zahraničnopoliticky nezávislý na akejkoľvek veľmoci. No zároveň sa stal „červeným pašom“ v malej totálne izolovanej krajine. Osobnostne mu to vyhovovalo. Toto chcel. Nestrpel žiaden náznak nesúhlasu, žiadnu neposlušnosť, žiaden odpor. Nikomu neveril, každého podozrieval. Najbližších spolubojovníkov z pôvodného hlavného partizánskeho štábu postupne zlikvidoval. Všetkých do jedného, vrátane žien, s ktorými ho viazali intímne spomienky.

Albánsko v rukách despotického stredoškolského učiteľa nadviazalo na byrokratickú osmanskú tuposť a militantnú krutosť. Každú marxistickú poučku žiadal dodržiavať doslova a bez akejkoľvek diskusie či výnimky. Nikto v hodžovskom Albánsku nesmel mať žiadne súkromné vlastníctvo. Dokonca ani len osobné vlastníctvo. Každá albánska sliepka, každé jej vajce patrilo štátu. Ak si nejaké vajíčko niekto tajne prisvojil a skonzumoval bez súhlasu úradu, išiel na dlhý čas do väzenia. Ak u dakoho našli zakázanú knihu, hrozili mu desiatky rokov za mrežami, dokonca v spojení s iným činom, trest smrti.

Albánci však „žili šťastne“. A milovali svoju vlasť a svojho vodcu. Dokonca tak veľmi, že dve tretiny svojej dovolenky odpracovali „dobrovoľne“ a zadarmo na rôznych budovateľských akciách, na stavbách, na poliach, no najmä na stavbách vojenských železobetónových bunkrov. Dodnes sa s týmito bunkrami stretnete na plážach Jadranu, keď sa rozhodnete ochutnať trochu albánskej jadranskej exotiky. Bunkre nie sú veľké, skôr komicky malé. Pre jedného „bojovníka za vlasť“ príp. i pre jeho bojachtivú rodinu. Bunkrov však bolo takmer milión. Ak by sa v nich skrývali naozaj silno motivovaní bojovníci, bolo by vylodenie nepriateľov na albánskom pobreží vážny problém.

Svet v okolí Albánska sa postupne menil. Rozvíjala sa technika, informačné technológie. Pokrok prenikal všade, dokonca aj do Albánska. Akýmsi oknom do sveta sa stala televízny prijímač. Nejeden Albánec, napriek hrozbe väzenia sa pokúšal svoj televízor vybaviť aparatúrou, umožňujúcou mu sledovať aj inú a nielen domácu štátnu televíziu. Najjednoduchšou bránou k informáciám o „slobodnom“ svete bola tu talianska televízia. Vysielanie talianskej televízie sa dalo ľahko naladiť a napriek drakonickým trestom sa aj pomerne masovo sledovalo. Albánci sa z filmov a televíznych reklám dozvedali o sladkom živote v kapitalizme. Bol to v ich predstavách svet neskutočne chutnej pizze, úžasne účinných pracích práškov a čistiacich prostriedkov na riad, svet nádherne zariadených obývačiek, rýchlych elegantných aut. Svet kapitalizmu-to bola pre Albáncov vila s bazénom, pizza a pohár s bublinkujúcim šampanským. S veľa, veľa bublinkami…

Albánsky „socializmus“ vyzeral navonok pevný no v skutočnosti, ako každý systém založený na sociálnom inžinierstve, bol vnútorne veľmi krehký. Len čo sa vo svete na konci 80-tych rokov začali diať zmeny a „milovaný vodca“ E.Hodža zomrel, začalo to pukať aj v Albánsku. Hodžovi nástupní vodcovia pukliny nezacelili. Naopak. Albánci sa osmelili a už sa nedali zastaviť. Urobili niekoľko búrlivých pouličných „revolúcií“. Neboli to žiadne nežné revolúcie. Boli to balkánske revolúcie, spojené s rabovaním, lynčovaním, drancovaním, mučením bývalých pánov a s množstvom zlých emócií. Revolučné naivné duše sa hnali za vábnymi svetielkami kapitalizmu.

Raný albánsky post-totalitný kapitalizmus bol v krajine Skanderbega a Hodžu ešte zaslepenejší a ešte naivnejší ako inde v post-socialistickej Európe. Albánci masovo uverili aj takým trikom kapitalistických podvodníkov, aké sa inde vo Východnej Európe uplatnili iba zriedka. Albánci sa masovo, celonárodne dali napríklad na „investičné“ pyramidálne hry. Chudobní Škiperi sa dali cez ne ešte viac ošklbať. Potom, keď vytriezveli, išli znovu do ulíc a boli by tam s prestávkami chodili až doposiaľ, keby ich malá ale logisticky výhodne umiestnená krajina nepadla do oka Strýčka Sama a jeho geopolitiky. USA Albáncov „nezištne“ finančne, politicky a vojensky zastabilizovali. Odtrhnutím Kosova od Srbska vrátili Američania Škiperom ich stratené osmansko-veľkoalbánske sebavedomie, oživili v nich spiaceho démona územných výbojov.

USA to v Kosove urobili napokon inak. výhodnejšie pre ich vlastné geopolitické zámery a pre ich mamutiu kosovskú vojenskú základňu Bond Steel /druhú najväčšiu v Európe, s vyše 7 tis. vojakmi plus ich rodinnými príslušníkmi, civilnými zamestnancami a kontraktormi/.

Nimbus a sláva „osloboditeľov“ Američanom u Albáncov tak-či onak zostala. Albánci sa dnes javia ako relatívne spokojný národ. Kapitalistický systém zaradil ich krajinu a ich národ na tolerovanú pozíciu „našich zlých chlapcov“. Albánski ostrí muži hrajú po svete svoje drsné hry, zarábajú, bohatnú. A keď by to aj trochu prestrelili, majú za chrbtom veľkého „alipašu“, sídliaceho tentokrát nie v istanbulskom Topkapi ale vo washingtonskom Bielom dome. Dnes sa zdá, že duchovný „puzzle“ Albáncov zapadol, tam kde mal.

V konkrétnej každodennosti má táto škiperská skladačka samozrejme mnoho problémovejších bodov, v ktorých sa stretajú akoby vzájomne do seba nezapadajúce obrázky. To si však myslí iba ten, čo mu chýbajú v podvedomí osmanské atavizmy. Na ilustráciu pár čriepkov albánskej mozaiky.

V Kruji, živom-divom meste so starobylým hradom Skanderbega postavili vďační Škiperi pomník svojmu novému hrdinovi-osloboditeľovi G.Bushovi. Pomník vyzerá komicky, akoby ho vytvoril miestny insitný rezbár, ale o tom potom. Na jeho odhalenie sa osobne unúval pricestovať sám G.Bush. Boli tam tisíce ľudí, veľa hluku, veľa osláv a veľa novinárov z celého sveta. Novinári po slávnosti, pri študovaní záberov zo začiatku a z konca ceremoniálu zistili, že na G.Bushovi čosi nesedí. Na rukách mu po odhalení pamätníka CHÝBALI HODINKY. Dakto s predstaviteľov súčasného albánskeho režimu- napriek slušivému diplomatickému obleku- v sebe nezaprel svoj škiperský naturel a hodinky prezidentovi Bushovi z ruky šikovne potiahol. Šmajzol. V USA z toho neurobili „casus belli“. Zobrali to športovo. S humorom im vlastným, ak ide o ich vlastné ďalekosiahle zámery. Aj západní novinári pochopili. Urobili z toho neoverenú humornú historku. Dôležitejšia než Bushove hodinky je predsa „transatlantická solidarita“ a priateľstvo v rámci NATO. O yes.

Albánsky priemysel si po počiatočnom blúdení po spoločnom európskom trhu našiel svoju parketu. Albánsko je bohaté na vápenec a má z hodžovských čias mnoho cementární a betonární. Bývalí zhotovitelia „komunistických bunkrov“ sa rekvalifikovali na výrobcov prefabrikátov. Dnes je skoro v každej väčšej dedine nejaký kameňolom, nejaká cementáreň alebo výrobňa železobetónových blokov. Lode z albánskych prístavov lifrujú prefabrikáty do celého Stredomoria: do Talianska, Grécka, Turecka, ba až do Francúzska a Španielska.

Cestovali sme desiatky kilometrov albánskou krajinou. Je až neuveriteľné, koľko bieleho prachu unesú albánske borovicové háje. NOMEN OMEN: dnes je ALBAnia skutočne biela…

Vysoko v horách sú však ešte miesta so zvyškami divej ilýrskej prírody. Miesta, kde sa zastavil čas. Miesta, kde sa aj zakomplexovanému Stredoeurópanovi zvýši sebavedomie pri pohľade na zdanlivú „zaostalosť“ úbohosť tamojších dediniek a archaičnosť tamojších ľudí. Krivolaké cestičky, strmé bralá, dychberúce pohľady do hlbokých riečnych kaňonov, roklín a priepastí. A pritom všetko je to tu tak dostupné a tak lacné. Divočina „za pár kaček“ ako stvorená pre duše českých moto-vandrákov. Niektorých „zážitkových dobrodruhov“ z Česka tu síce občas okradnú, prepadnú ba i zavraždia ale väčšina sa predsa len vráti a na portáloch lacných dobrodružných cestoviek si „divou hezkou Albánii“ nevie vynachváliť. -/Nám ide o úprimnosť, o subjektívne videnie sveta, nie o platené blogovanie v prospech nejakej cestovnej kancelárie. Vážení čitatelia, ak ste čakali katalógové hajlajty z Albánska, musíte sa prekliknúť kdesi inde/.

Albánsky vidiek mimo hôr-to je súvisle zastavená chaotická prímestská aglomerácia. Po poliach a pasienkoch, všelikde po krajine sú nesúrodo porosýpané chudobné i bohatšie domčeky, vily najčudnejších tvarov a farieb, pseudorozprávkové novostavby zámočkov a palácov, v susedstve s apartmánovými činžiakmi zo skla a ocele. Stavia sa tu hocikde, bez infraštruktúry, bez plánu a zrejme aj bez štandardných stavebných povolení. Mnohé domy sú obohnané vysokými múrmi s ostnatým drôtom, s kamerami, elektronicky strážené,-no často prázdne. Majitelia takýchto domov-pevností sem prichádzajú zriedka. Svoj každodenný život trávia vo Švajčiarsku, v Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku…i na Slovensku. Tu zarábajú svoje peniaze v povolaniach legálnych i nelegálnych. Do Albánska cestujú na pohreby, svadby, na náboženské sviatky a oslavy.

V centre Tirany je malá ale starobylá mešita. Veď Albánsko je prevažne moslimská krajina. Ako sme už spomenuli, albánsky islam je dosť svojrázny, od počiatkov nie príliš horlivý, takmer na hrane sektárstva a kacírstva. Ak do toho namiešame prímes desiatok rokov hodžovského „komunistického ateizmus“, neprekvapí nás, že malometrážne mešity Albáncom postačia. Keď sme vošli do tiranskej starej mešity, boli tam takmer výlučne turisti. Albánci boli na neďalekom hlavnom námestí v lunaparku, pri kolotočoch.

Zašli sme do reštaurácie pre západných turistov. Vlastní ju vraj nejaký Albánec, úspešne zarábajúci peniaze v akomsi nejasnom biznise v Nemecku. A tu sme boli svedkami druhej, odvrátenej strany dnešnej Škipérie. Videli sme, ako Albánci pracujú, keď musia. Videli sme dovtedy čosi nevídané: čašníkov behajúcich po reštaurácii pomedzi stoly rýchlosťou atlétov. Nie Usainu Bolta, ale priemerného účastníka slovenskej atletickej ligy-to celkom určite. No veď bežať ako bežať, -ale s plnou tácňou tanierov a pohárov ? – Tak to už je naozaj umenie. /Stretli sme sa už s podobnou pracovnou disciplínou: na talianskej Sicílii, v rezorte La Perla Ionica, údajne patriacom miestnej mafii. Nuž mafia vie udržať poriadok a disciplínu. Nikto nesmie na jej teritóriu okrádať zahraničných hostí.-Okrem nej samotnej./.

Jedenie v tiranskej exkluzívnej reštaurácii, to nebolo jedenie, to bolo orientálne hodovanie. To bolo obžerstvo ramadánovej noci od západu po východ slnka-ibaže v našom prípade cez deń. Napočítali sme 12 chodov jedla a občerstvení. Žiaden tanier sme nedokázali úplne vyčistiť. Porcie boli zabijácke. Ledva sme sa napokon zdvihli zo stoličiek. Pri východe z reštaurácie sme si prečítali v nemčine napísané logo majiteľa: „Za pár dolárov sa u nás obžeriete k smrti“. Takmer to bola pravda.

Albánci vlastnia celkom slušný kus Jadranu. Majú ho v jeho južnej, teplejšej časti. To vytvára predpoklady pre rozvoj plážovej turistiky. Albánske plážovanie pred 10-15 rokmi, to bol ale „relax“ na štrkovisku, v poriadnej tlačenici horných a dolných končatín a hláv s nikdy sa nezatvárajúcimi ústami. No a samozrejme, so skvelým ostrým anglo-americkým popíkom. Až v zadku rezalo.

Povrchné prejavy kapitalistického blaha vládnu aj dnešnému Albánsku. Mekáče s wifinami, starbakové žbrndokávy, budovy zo skla a betónu, to všetko vás neopustí ani v Škipérii. Albánsko je živé, hmýrivé, hlučné, chaotické a voči dolárovým turistom veľmi veľmi priateľské.

Kto chce zažiť všadeprítomné pohľady čiernych uhrančivých očí, má v Albánsku šancu. Kto neverí v urieknutia, nech si príde svoju vieru potvrdiť alebo vyvrátiť na bazár do Kruje. Poznáme Stredoeurópanov, ktorí tu zmenili svoj tvrdý ateistický názor na sugesciu, autosugesciu a telepatiu a skončili s boľavými hlavami a grckali pri múre jedna radosť. Pomsta Skanderbega.

Gratulujeme všetkým, ktorí v Albánsku nájdu panenské pláže s čistou prírodou. Nám pobyt v Albánsku pripomínal skôr stáž v generálnom štábe zbojníckej družiny. Ale takej onakvejšej, než bola tá Jánošíkova. Žiadne valašky a pištoľky za opaskom. – Riadne kalašnikovy a nepriestrelné vesty. Nie klobúčiky trojrohé, ale prilby s okuliarmi na nočné videnie. A nie Anička, ktorá za Jurkom uteká z najnovšími zvesťami z dediny ale zbojnícke infocentrá s húfmi prvotriednych hackerov.

Albánsko treba navštíviť. Spoznáte v ňom lesk a biedu kapitalistickej civilizácie. Spoznáte svet nekonečných príležitostí pre legálne a nelegálne podnikanie. Spoznáte, komu sme my Slováci zmluvne zaviazaní /ako členský štát NATO/ brániť jeho krajinu, jeho blahobyt a hodnoty jeho balkánskej demokracie. Lebo s Albáncami nás Slovákov spája transatlantická bojová solidarita. Aj Slováci preto musia byť pripravení brániť Albánsko na život a na smrť.

Kórea

18.09.2021

JUŽNÁ-ale tak trochu aj SEVERNÁ Južná Kórea /100 210 km2, 51,7 mil.obyv./ je vidieckejšia, šťavnatejšia ale aj trochu nedbajskejšia kópia Japonska. Japonci údajne kedysi dávno na svoje ostrovy prišli práve odtiaľto,-z Kórey. Sú dve teórie o národoch, ktoré sa zo svojej pôvodnej vlasti odsťahovali a presunuli inde. Prvá /napríklad japonská/ tvrdí, že zo svojej [...]

Kazachstan

17.09.2021

NEODPORÚČAME NAVŠTÍVIŤ OSOBÁM TRPIACIM NA AGORAFÓBIU ! Kazachstan je krajina otvorených, širokých priestranstiev. Vskutku obrovská krajina ! Málokto vie, že jedna z najväčších krajín na svete a spomedzi suchozemských krajín /ak Kaspik nerátame za more/ je na svete vôbec najväčšia. Má 2 717 300 km2 a 18,3 mil.obyvateľov. Po rozpade ZSSR si Kazachstan [...]

Katar

16.09.2021

URČENÉ PRE VEĽMI LENIVÝCH TURISTOV. Katar je maličký / 11 581 km2, 2,65 mil.obyv.: 300 tis.Katarčanov-zvyšok takmer 90% sú gastarbeiteri/. / Je to veľmi bohatý polostrov v Perzskom zálive. Má tretie najväčšie zásoby ropy na svete a je na treťom mieste na svete aj z hľadiska tzv.štatistického bohatstva na obyvateľa. Okrem obrovskej americkej vojenskej základne Al Udeid [...]

migranti, Melilla

Mimovládne organizácie i OSN kritizujú nový model tábora pre migrantov na Samose

18.09.2021 21:57

Grécko v sobotu na ostrove Samos otvorilo prvý z piatich nových "uzavretých" táborov pre imigrantov.

Robert Fico

Fico vyzval Hlas na spoluprácu. Spoločne si trúfa vyhrať voľby

18.09.2021 19:53, aktualizované: 21:20

Podľa Fica môžu Smer a Hlas spolu vo voľbách dosiahnuť aj 40 percent.

Stromboli taliansko sopka erupcia

Po 40 rokoch sa prebúdza sopka La Cumbre Vieja na kanárskom ostrove La Palma

18.09.2021 18:50

Od minulej soboty bolopod sopkou zaznamenaných viac ako 1000 zemetrasení s nízkou magnitúdou

nôž, vražda, vrah, smrť, obeť, rezanie, útok, čepeľ

Páchateľ v Trenčíne bodol do chrbta 17-ročné dievča

18.09.2021 16:49

Podozrivého muža policajti obmedzili na osobnej slobode.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 85
Celková čítanosť: 85217x
Priemerná čítanosť článkov: 1003x

Autor blogu

Kategórie