zemegula

Hrôzostrašné chýry idú o tejto republike: posledná európska diktatúra, stále fungujúce sovchozy a kolchozy, zástava z čias Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky , totálna rusifikácia, sfaľšované voľby, brutálne potláčanie disidentov a opozičných demonštrácií, aplikácia trestu smrti , zastaraný automobilový park, zlá dopravná infraštruktúra, KGB fungujúca ako v časoch Brežneva a Andropova, výbuchom v Černobyle zničené oblasti neďaleko ukrajinskej hranice, vydrancovaná bieloruská časť bielovežského pralesa, zmeliorované vysychajúce pinské bažiny…jednoducho strach a hrôza.

Po uvoľnení cestovania do tejto postsovietskej republiky bude mať návštevník možnosť pozrieť sa aj do krajiny údajne „trpiacej pod tvrdou rukou diktátora“ – baťka Lukašenka. Bude mať príležitosť zistiť, čo je z týchto súdov a predsudkov pravda, čo je zveličené, čo skreslené a čo je úplná lož.

Nuž, predovšetkým je ťažké nazvať diktátorom niekoho, kto má reálnu podporu troch štvrtín populácie a diktatúrou režim, ktorého oponenti nemajú ani všetci dohromady viac ako 10% podporu. Ťažko hovoriť o sfalšovaných voľbách, keď ani zahraniční pozorovatelia podstatné chyby pri voľbách nevideli, Ťažko nazvať brutálnym zásahom policajné praktiky, obmedzujúce sa len na zatýkanie účastníkov nepovolených demonštrácií a ich následné predvedenie pre súd. Žiadna streľba gumovými, tobôž ostrými projektilmi, žiadne používanie neraz smrtiacich elektrických paralyzérov ako napr. v USA či v Izraeli.

Áno, v Bielorusku je stále KGB, je to však iba kontinuita v názve, nie v náplni činnosti. KGB v súčasnom Bielorusku neprenasleduje triednych nepriateľov, ale kriminálnikov a nepriateľov štátu. Občas aj nepriateľov režimu, no hranica medzi jedným a druhým je všade na svete krehká. Áno v Bielorusku výrazne dominuje ruština pred bieloruštinou. Mnohí, najmä mladí považujú bieloruštinu iba za folklórny artefakt, dialekt, kuriozitu či religiózny jazyk v menšinových katolíckych kostoloch.

Bielorusi sú v širšom slova zmysle Rusmi /tak ako Malorusi, dnes označovaní za Ukrajincov/. Patent na ruštinu nemajú podľa Bielorusov iba Veľkorusi /=Rusi, obyvatelia Ruskej federácie/. Rovnaké právo používať ho majú aj ostatné dva „údy“ spoločného ruskojazyčného kultúrno-civilizačného telesa: Malorusi /Ukrajinci/ a Bielorusi. Veď ani Angličania si nemôžu uzurpovať výhradné používanie angličtiny. Musia rešpektovať aj práva Škótov, Írov, Walesanov, Austrálčanov, Kanaďanov, Američanov…na úradnú komunikáciu v angličtine. Používanie rovnakého jazyka viacerými národmi ešte neznamená ich odnárodňovanie. /Odnárodňovaním je skôr to, čo sa deje na Ukrajine, kde sa haličská „ukrajinčina“ natláča ako jediný úradný jazyk aj Rusom/. Národ nie je definovaný len gramatikou spisovného jazyka, ale aj územím, kultúrou, zvykmi a ostatnými zložkami národného duchovna. Medzi ne patria aj fonetické, syntaxové či výrazové odchýlky, ktoré sa v každej krajine s rovnakým jazykom vyvinuli trochu inak.

V Bielorusku stále platí poľutovaniahodný, necivilizovaný trest smrti. Ale občania ho veľmi chcú, -tak ako v iných civilizovaných krajinách s trestom smrti: v USA či Japonsku. BOHUŽIAĽ.

Pokiaľ ide o ostatné výhrady a kritiku, je opodstatnená. Nielen Ukrajina ale aj susedná Biela Rus doplatili materiálnymi škodami i stratami na ľudských životoch na strašnú sovietsku lajdáckosť, na výbuch v Černobyle. V centre Minska, neďaleko sídla vlády je pomník obetiam tejto katastrofy. V najkrajšej, v jazernej časti minského centra je aj iný smutný pamätník na nie tak dávne časy: pamätník Bielorusom, ktorí ako vojaci Sovietskej armády padli v Afganistane. Dedičstvo po predchádzajúcom štátnom zriadení môže byť aj takéto. Jeho súčasťou sú nadpriemerné dôchodky pre vojnových invalidov a veteránov. Dedičstvom nižšej ekologickej kultúry v ZSSR sú o.i. násilné zásahy do prírody v Pinských močariskách či pri ťažbe dreva v Bielovežskom pralese. – Nie je to ale zďaleka iba špecialita režimu exkomunistu Lukašenka. Pod antikomunistickou vládou v Poľsku sa v poľskej časti pralesa robí to isté. Nedostatok citu pre prírodu nemá stranícke tričko.

Bielorusi sú PEKNÍ ĽUDIA. Prevažne plavovlasí, s jasne belasými či zelenkavomodrými očami. Podľa genetických archeológov sa genetické charakteristiky Bielorusov najviac približujú k tzv. slovanskej indoeurópskej haploskupine R1a. Etnicky je bieloruská populácia dosť homogénna. Majú iba neveľkú poľskú minoritu z dôb, keď boli pod poľsko-litovskou nadvládou. Po 1.sv.vojne i po 2.sv.vojne sa upravovala najmä západná a severná hranica krajiny. Bielorusko niečo získalo na úkor Poľska, no nie celé historické Bielorusko. Bialystok a okolie /s bieloruskou menšinou, dnes silne polonizovanou/ daroval Stalin Poľsku. Týmto darom chcel trochu zlepšiť vzťah Poliakov k ZSSR. Nepodarilo sa…Vilnius /istý čas aj hlavné mesto sovietskeho Bieloruska/ pripadol Litve…

V Bielorusku má neveľký vplyv aj politické hnutie smerujúce k obnoveniu nacionalistického Bieloruska, existujúceho krátko po rozpade Ruského impéria resp. krátko po okupácii Bieloruska hitlerovským Nemeckom. Tento nacionalistický smer presadzuje ako jedinú úradnú reč tzv.bieloruštinu, teda jazyk malej menšiny populácie, vytvorený umelo poľskými okupantmi z dialektov Severného a Západného Bieloruska. Používajú bielo-červeno-bielu zástavu, podobne ako počas hitlerovskej okupácie. Odozva obyvateľstva na túto snahu je malá. – Ani Bielorusi už nechcú žiť v časoch ako po 1.sv.vojne či v časoch hitlerovskej okupácie.

Súčasné Bielorusko nie je a nikdy ani v minulosti nebolo bohatý štát. Zväčša bolo pod cudzou /litevskou, poľskou, ruskou, nemeckou/ supremáciou, takže aj to bohatstvo, čo v Bielorusku vzniklo z práce rúk jeho obyvateľstva zväčša pošlo do iných krajín. Z toho, čo sa v Bielorusku dnes vyprodukuje, veľká časť ide na modernizáciu. Na diaľnice, cesty, moderné podzemné nákupné centrá, kultúrne zariadenia /napr. na moderný komplex múzea národného písomníctva a národnej knižnice/, obnovu bytov a ich novú výstavbu podľa moderných štandardov.

V Minsku, Breste, Bobrujsku pribúdajú moderne vyzerajúce apartmánové domy, reštaurácie akoby boli niekde v Západnej Európe. Centrum Minska je veľkoryso vybudované, moderné, kombinujúce reprezentatívnosť metropoly štátu s útulnosťou turistickej pamätihodnosti. Mesto bolo cez vojnu takmer zarovnané so zemou. Preto jeho staré centrum bolo potrebné nanovo postaviť. Podarilo sa. Dýcha históriou a modernitou zároveň.

Napriek dynamickej premene Bieloruska na moderný štát, kde ľudia môžu kvalitne žiť, užívať si vymoženosti 21.storočia, je v krajine ešte mnoho pozostatkov sovietskych čias. Žiadúcich /ako sú úžasné mestské parky/ no archaizujúcich /budovy ilustrujúce schématický socialistický realizmus: priečelia budov vyzdobené reliéfmi, plastikami a sgrafitami kosákov a kladív, obilných klasov, ružičiek, holúbkov, tvárami hrdinov práce, vojakov či kolchozníčok/. No a je i mnoho toho , čo sa ešte nestihlo nahradiť novým či aspoň nanovo prerobiť. Všetko je však dobre udržiavané, čisté, upravené. Bielorusko budí dojem /povedané slovami jedného slovenského hokejistu, ktorý tam dlhodobo pôsobil/ „nie príliš bohatej no poriadkumilovnej čistotnej domácnosti“. -Môžeme to potvrdiť. Ulice a parky sú akoby povysávané, lavičky a zábradlia natreté, záhony s kvetmi poliate, stromy ošetrené. Fasády domov bez opadávania starej omietky. A autopark krajiny ? Žiguláky, moskviče, gazíky a podobé pamiatky na „sovietsku techniku“ pomaly miznú. No to, čo z nich ešte funguje, funguje spoľahlivo. Bielorusi nevyhadzujú veci iba kvôli tomu, že nie sú „in“. Nahrádzajú ich iba vtedy, keď sa už nedajú opraviť alebo neslúžia spoľahlivo. Bieloruský spôsob života je -aj oproti ruskému, ukrajinskému, poľskému či pobaltskému akoby postavený na filozofii „ZERO WASTE“. Nevieme, či zámerne, no Bielorusko funguje na princípoch minimálnej tvorby odpadov.

Bielorusko v mnohom návštevníka príjemne prekvapí. Má nádherne obnovené starobylé hrady a zámky. V minulosti bolo Bielorusko nazývané krajinou hradov a zámkov. Na pomerne malom území bolo funkčných viac ako sto zámkov, hradov, pevností, historických opevnení. Stavali ich najmä v 14-16.storočí na obranu obchodných ciest z Ruska na Západ alebo z Čierneho mora a Orientu ku Baltu a do Škandinávie. Spomedzi zámkov vyniká úžasný zámok NASVIŽ, rezidencia litovsko-poľsko-bieloruského superbohatého rodu Radzivilovcov. Vo svojej dobe to boli najbohatší šľachtici Európy,-bohatší ako vtedajšie litovsko-poľské kniežatá a králi. Boli to páni, čo ak bolo potrebné zverbovali 50 tisícovú armádu, čo jedli paštéty z pečene slávikov, prevážali sa v zime na saniach, ťahaných trojkou cvičených medveďov. Zámok Radzvilovcov je bezchybne rekonštruovaný, obkolesený nádherným lesoparkom. Keď sme sa tam v Nasviži prechádzali, závideli sme ľuďom čo tu žili a užívali si aj v porovnaní s dnešným konzumizmom neskutočný komfort a luxus.

Hrad MIR je zvonku ešte pôsobivejší ako Nasviž. Má mohutné opevnenie s baštami, pôsobí monumentálne. Jedno z krídel hradu je prispôsobené na hotel. Strávili sme tu dve noci, vyváľali sa v replikách šľachtických postelí, posedeli v reštaurácii a hradnej pivárni na stoličkách s vyrezávanými a maľovanými erbami a pri stoloch zo starého poctivého dubového dreva. No a jedlo ? Stredovekovo kráľovské.

V Bielorusku je obnovených i množstvo pravoslávnych chrámov a katolíckych či protestantských kostolov. V byzantsko-ortodoxnom, renesančnom, barokovom i klasicistickom a empírovom štýle. Na vidieku zo zelene záhrad a sadov na vás vykúkajú drevené domce s maľovanými šambránami okolo okien, upravené na chalupy a letné rezidencie-dače. Je to podobné ako v Rusku, avšak lepšie udržiavané a s akoby čerstvo pozametanými chodníkmi a cestičkami.

Bielorusko má i zopár novodobých pamiatok, pamätihodností či kuriozít. Na prvom mieste sú samozrejme /bohužiaľ/ nespočetné vojenské pamätníky, mohyly a pohrebiská, múzeá zbraní z 2.sv.vojny pod holým nebom. Nečudo, veď územím Bielej Rusi sa v Napoleonových stopách hnal na Moskvu wehrmacht /operácia Barbarossa/, -aby ho o 2-3 roky až do Berlína hnala naspäť v geniálnej operácii Bagration víťazná Červená armáda. V Bielorusku tých čias nájdeme aj silnú stopu vojakov Slovenskej armády /Zaisťovacej divízie/, ktorí v masovom meradle prebiehali na stranu bieloruských partizánov. Mnohí z nich -ako kpt.J.Nálepka, položili v spoločnom boji s Bielorusmi proti expanzívnemu germánstvu aj svoje životy. Bielorusko malo spolu s Juhosláviou najsilnejšie partizánske hnutie v celej histórii 2.sv.vojny. Husté borovicové lesy a rozsiahle močiare, v ktorých sa vyznali iba miestni,-to bolo vhodné prostredie na gerilový spôsob boja. Tak ako v Čechách ríšsky protektor R. Heydrich tak i v Bielorusku generálny komisár pre Bielorusko W.Kube bol úspešne zlikvidovaný. Bielorusi nepotrebovali ani záškodníkov zhodených z Anglicka,-postarali sa o to sami. Vojensky dôležitejšou formou boja /než atentát/ bola tzv.koľajnicová vojna, v ktorej partizáni takmer úplne paralyzovali zásobovanie wehrmachtu na východnom fronte. Odpoveďou Nemcov bolo masové vyvražďovanie civilného obyvateľstva. O život prišli milióny ľudí, tretina bieloruskej populácie. Vraj árijskí Nemci vyvražďovali najárijskejšie slovanské obyvateľstvo v Európe-Bielorusov. Najznámejšia je masová vražda v Chytini.

Turisti so Západu neradi navštevujú takéto bieloruské pamiatky. Pre nich majú sprievodcovia pripravené iné atrakcie a pitoresknosti. Napríklad rodný dom býv.izraelského premiéra Š.Peresa, či budovu v Minsku, v ktorej v jednom z bytov býval údajný vrah prezdenta J.F.Kennedyho – Lee H.Oswald. Oswald mal totiž bieloruskú manželku. Z krajiny pochádza i zopár starších hviezd Hollywoodu. Nad ich menami západní turisti ochkali-nám ale veľa nehovoria.

Bielorusko má takmer 10 mil. obyv. a 207,6 tis. km2. Aj keď nemá more, cítiť už v ňom trochu z baltskej prímorskej atmosféry. Je to krajina polí, širokých lánov ovsa a jačmeňa, zemiačnísk a šťavnatých lúk, na ktorých sa pasú dobre živené stáda kráv. Je to krajina s hustými borovicovými, občas i brezovými lesmi. S lesmi plnými hríbov, čučoriedok, brusníc, malín. S dačami, v ktorých v lete šikovné gazdiné zavárajú stovky pohárov s božskými sladkými dobrotami. Kde sa do sudov nakladajú hríby nakyslo, spolu s uhorkami a kapustou. Kde sa kvalitná vodka zajedá hrubikánskou slaninou a neskutočne chutným biobiobiochlebom.

Bielorusko má vyspelý potravinársky priemysel. No má aj elektrotechnický priemysel a výrobu nákladných aut. Obyvatelia sú pracovití, skromní, disciplinovaní. Majú radi svoju zem, svoje tradície. Sú tým možno trochu staromódni, ale nikomu v cudzine svoj spôsob života nevnucujú.

Ak sa Západná Európa zbaví povýšeneckej predstavy o svojom jedinom možnom spôsobe demokracie, prestane za historicky a kulturálne podmienené odlišnosti východných Slovanov sankcionovať, bojkotovať a pustí sa do obojstranne výhodnej hospodárskej spolupráce, nájde i v Bielorusku vynikajúceho spoľahlivého partnera.

Bude však musieť hrať čestne, úprimne. Bielorusi sú na takúto férovú hru a férovú spoluprácu pripravení.