zemegula

Belgicko je nuda. Belgicko má 11,4 mil. obyvateľov a 30,528 tis. km2. Krajina dostala meno po keltskom kmeni Belgov a rímskej provincii Belgica, ktorú po nich pomenovali. Z historického hľadiska nadväzuje Belgicko na tzv. Veľké Nizozemsko /súčasné Holandsko, Belgicko, Luxembursko ako aj priľahlé časti Nemecka a Francúzska/. Konkrétne potom na Brabantské, Flámske a Burgundské kniežatstvá. Následne sa územie ocitlo pod nadvládou Habsburgovcov /rakúskych, španielskych a opäť rakúskych/. Po krátkom období opätovnej integrácie s Holandskom, južné časti Holandska, obývané prevažne katolíkmi a prevažne Francúzmi /Valónmi/ vyhlásili v r. 1830 nezávislé Belgické kráľovstvo /Leopold I/.

Belgicko je prekvapivo hornatá krajina. /V porovnaní s Holandskom až veľmi hornatá/. Ardeny sa na prvý pohľad ako hory ani nezdajú, no Nemci a Američania by vedeli rozprávať, koľko sa natrápili, kým ich dobyli.

Krajinu založili na nábožensko-dynastickom princípe. Preto, že Flandry nikdy neboli pravým Holandskom, aj keď občania Flandier a Holandska hovoria rovnakým holandským jazykom a preto, že Valónsko nikdy nebolo Francúzskom, aj keď sa v ňom hovorí po francúzsky. Flámi a Valóni ako katolíci sa jednoducho podriadili moci spoločného katolíckeho monarchu. Napomohla tomu aj nejasná etnická hranica medzi nimi, prechádzajúca niekde nesúvislo nielen medzi dedinami a mestami ale aj v rámci nich, priamo v ich intraviláne / zavše i od domu k domu/. To dnes znemožňuje jasnú obojstranne akceptovateľnú rozlukovú hranicu.

Do vzniku malého štátu, ako je Belgicko, majú vždy čo povedať aj veľmoci. A tie – Francúzsko, Nemecko a Británia, s vznikom nárazníkového štátu medzi nimi súhlasili. Štát, ktorý vznikol, vyplnil geopolitickú čiernu dieru. Aj keď zároveň vytvoril bermudský trojuholník francúzskych, britských a nemeckých záujmov.

Neskôr- po 2.sv.vojne a vzniku EHS a potom EU sa Belgická federácia stala ideálnou zónou „nikoho a všetkých“ – akýmsi európskym „District of Columbia“.

Belgicko je most medzi francúzskymi, nemeckými a britskými geopolitickými prioritami. Belgicko má na svojom území pre európsku históriu dôležité miesta: Waterloo, Yperit, Maastricht no a samozrejme Brusel. Samotná belgická história má rozličné svetlé miesta /v kultúre, umení, športe, vede/, ale i temné stránky: predovšetkým odsúdeniahodnú imperialistickú genocídnu prítomnosť v Kongu. Existencia Belgicka stelesňuje hrozby /sídlo NATO/ a nádeje no predovšetkým ilúzie o skvelej budúcnosti súčasnej Európy.

Belgicko od svojho vzniku nadužívalo výhodnú polohu a výhodnú etnickú štruktúru. Ba priživovalo sa na nej, hrialo sa na slniečku nezaslúženej medzinárodnej dôležitosti. Počas „Tridsaťročnej vojny“, v časoch Napoleonových výbojov, v dobách následnej restabilizácie monarchií, v časoch 1. a 2. svetovej vojny i v neskoršom úsilí o nájdenie základne pre trvalý a celoeurópsky mier. Belgicko má nadpriemerne dobrý diplomatický imidž. Dostalo zaň odmenu v podobe africkej kolónie Kongo. /Ide pritom o to druhé, väčšie a bohatšie Kongo/. A následne trochu vlastným vojenským pričinením získalo od Nemecka aj Ruandu-Urundi. Na rozdiel od iných koloniálnych veľmocí si tieto krajiny nevymohlo objaviteľskými cestami, krutými a dlhými dobyvačnými vojnami či medzi-kmeňovými intrigami,- ale pekne v teplúčku, rokovaním s pánmi v smokingoch v povojnovej Spoločnosti národov.

Belgicko nemá žiadne skvelé výsledky v zápase s kriminalitou. Nie je známe ani extrémne bystrými mysliteľmi. A predsa Agatha Christie, aby zakryla svoj britsko-ženský pocit menejcennosti, dala jednej z najväčších svetových postáv kriminálnych románov, svojmu intelektuálnemu géniovi valónske meno Hercule Poirot a prisúdila mu belgickú národnosť. A.Christie urobila pomocou H.Poirota pre Belgicko takú imidžotvornú službu, že by jej za ňu bolo malo Belgicko do konca života platiť zlatom a diamantmi. No sú i osoby s negatívnym dopadom na belgický imidž. Napríklad taký major Jean Schramme /Black Jack/. Chlapík, čo s hŕstkou žoldnierov znovudobyl v 1967 polovicu Konga. Bol priekopníkom boja špeciálnych kománd. Žiadna románová figúrka, ale reálna dejinná postava-Belgičan ako remeň. To´další Belgičan, krpatý Jean- Claude Van Damme, -ten je oproti nemu iba hollywoodsky čajíček.

Belgičanom priklepli Kongo vraj za ich utrpenie a hrdinstvá v časoch Napoleona, nemecko-francúzskej vojny a prvej svetovej vojny. Malí Belgičania získali veľké Kongo. Keďže Kongo nebolo „malý dvor“, musel belgický kráľ Leopold II. pri nastoľovaní „západného“ poriadku na tomto „veľkom dvore“ narábať s poriadne „veľkým bičiskom“. V masakrovaní černochov, -vzhľadom na počet belgických kolonizátorov a krátky čas ich panovania – obsadzujú Belgičania vo svetovej histórii genocíd smutné prvé miesto. Zabili 10-11 mil.ľudí a to ešte nežil Marc Dutroux,-na každého súčasného Belgičana aj tak pripadá jedna africká obeť.

Ako sa na tento „dejinný počin“ Belgičanov pozerá súčasné liberálno-demokratické Belgicko ? Tak, že sú viac-menej ticho. Alebo pokračujú v podobných rasistických praktikách, – príkladom je umučenie slovenského občana Chovanca na bruselskom letisku. Ako sa na túto časť imidžu Belgicka pozerajú liberálnodemokratickí občania EU ? Tak, že vysoko oceňujú belgických futbalistov, cyklistov a vynikajúcu belgickú čokoládu. Čokoládu, ktorej korene siahajú až po krvavé konžské kakaové bôby…

Brusel sa vie predať, či skôr vie byť priaznivo obchodovaný a výhodne predávaný. Ďalší príklad. Vo svete bolo už nespočetne veľa svetových výstav. Expo bolo tu i tam, takmer všade /okrem východnej Európy/. O každom mieste sa toho v čase konania Expa veľa pohovorilo a popísalo, no neskôr sa na každé Expo akosi zabudlo. Iba o Expo v Bruseli /r.1958/ to neplatí. Aj po 63 rokoch sa o bruselskom Expe hovorí ako dejinnej udalosti. Jeho ústredný stavebný objekt, z betónu zhotovenú atómovú mriežku chránia špeciálnym autorským zákonom dokonca pred fotoaparátmi turistov.

Hlavným mestom federálneho Belgicka je Brusel. Toto z väčšej časti nepríliš zaujímavé mesto, nevľúdne, preplnené migrantmi, miestami dokonca dosť špinavé sa kvôli rovnováhe francúzskych a nemeckých geopolitických záujmov stalo hlavným mestom unijnej Európy.

Buďme však k Belgičanom spravodliví. Veľké námestie v historickej časti Bruselu-to je naozaj čosi veľkolepé, grandiózne. Nečudo, že sú obrazy jednotlivých budov i celého námestia v každej učebnici architektúry a dejín umenia. Prídete na námestie a hneď vás to tam prekvapí, ohúri.

Ibaže keď to tam všetko pokukáte, pofotografujete -zrazu sa spýtate „a čo ďalej ?“ Lebo za pár minút resp. s kávou v kaviarni za hodinu tam už nemáte čo robiť. Nuda. Všetky tie úžasné budovy sa vám začnú zdať zvnútra prázdne, bez života, sterilné. Proti tomu nepomôže ani výročná výstava kvetov, počas ktorej sa bruselské námestie mení na pestrofarebnú plachtu.

Podobne pôsobia aj budovy európskych inštitúcií. Pre zmenu postavené v modernom či modernistickom štýle. Na chvíľu urobíte „fíha“ /pre mladších „wau“/, no čoskoro na vás zase padne ťažká deka nudy.

Napokon „Manneken pis“. Na ňom je najzaujímavejšie jeho hľadanie. V spleti uličiek sa k nemu dopracujete namáhavou kombináciou informácií z mapy a z pouličných smeroviek. Keď už ste pri ňom, žiadne „wau“ či „fíha“ sa nekoná. Skôr sa odohrá malá turistická dezilúzia. Výnimkou sú azda iba dni, v ktorých je soška cikajúceho chlapčeka oblečená do kroja vašej krajiny. Nám sa nepošťastilo. Žiaden cikajúci malý Detvanec sa nekonal.

Brusel je ideálne miesto pre poberanie každomesačného balíka eur za výkon funkcie europoslanca. Na normálny rodinný život však Brusel nie je to najlepšie miesto na Zemi. Záleží však aj tu od protagonistových očakávaní. Pre afrických či sýrskych migrantov, ktorým sa nechcelo zachraňovať si „holý život“ pred hrozbou vojny napr. v Grécku či Bulharsku, je Brusel -hlavné mesto EU, časté dejisko pouličných výtržností a nezriedka dejisko mnohých krvavých atentátov, ich vysnívanou destináciou. – Keď už, tak už…Belgický sociálny systém nie je žiaden raj, ba ani vytúžená Británia čo Germánia. No dá sa aj tu prežiť, príp. si aj zarobiť na štart profesionálnej a rodinnej kariéry. A ak nie, potom si treba pobaliť igelitky a staré športové tašky a ísť o dom ďalej.

Belgicko z turistických katalógov je samozrejme dačo iné. Je to aj architektonická nádhera Antwerp, Lutychu či Gentu. Je to aj plejáda vynikajúcich cyklistov /Eddy Merckx/ či futbalistov z čias „Veľkého Anderlechtu“ /Rensenbrink, Scifo…/. Je to aj bruselská čipka, aj svieži ardenský les. Sú to aj bruselské reštaurácie s lahodnými pochúťkami z plodov mora. Sú to aj múzeá a galérie s geniálnymi plátnami Bruegela, Rubensa a ostatných slávnych flámskych majstrov. Sú to pohodové staronemecky či normandskofrancúzsky nastajlované domčeky v mestečkách a dedinách Belgicka. Je to aj práca zručných belgických robotníkov a ich imigrovaných kolegov zo všetkých končín sveta. A sú to aj spomienky našich slovenských starých a pra-starých otcov na namáhavú prácu v belgických baniach či na belgických veľkostatkoch, pri okopávaní nekončených lánov burgyne.

Toto všetko je Belgicko. Ak nemáte radi úmorné horúčavy, prudké teplotné zmeny a ostré južné slnko, zájdite do polooblačného Belgicka. Úpal tu nedostanete. No je dosť možné, že sa vám v hlave rozsvieti. A uvidíte skutočnú únijnú Európu, bez príkras, bez ilúzií, možno aj bez ružovej perspektívy. Je dosť možné, že po pobyte v Belgicku, osobitne v Bruseli, budete skôr ako do európskych diaľav hľadieť pod nohy, – na našu konkrétnu slovenskú zem. Na náš chlieb každodenný. /Ktorý nám bruselské dotácie samé od seba, bez nášho pričinenia,- nedorobia…/.