Založ si blog

Česko

Na Česko je na Slovensku 5 miliónov odborníkov. Okrem dojčiat je „bohemistom“ azda každý občan Slovenska. Dá sa za týchto okolností o Česku vôbec niečo napísať ? – Dá: ale iba vlastný názor, vlastné poznatky a vlastné príhody. Zozbierané zo skúsenosti z ciest po Čechách, na Morave i Sliezsku. / Pozor: text ktorý ponúkame, nie je vhodný pre nenapraviteľných čechoslovakistických čechofilov a ľudí, ktorí si nevážia iné názory, ak sa tieto nezhodujú s ich vlastnými. /.

Česká republika má 78 866 km2 a 10, 44 mil. obyvateľov. Čechov je takmer dvakrát viac ako Slovákov, no územie Česka je iba o niečo viac ako o tretinu väčšie ako Slovensko. Česi sú teda na svojom území viac natlačení ako Slováci. A imigranti zo Slovenska tú českú tlačenicu ešte zvyšujú.

Územie dnešnej Českej republiky tvoria tri historicky odlišné krajiny: Čechy, Morava a Sliezsko resp. Ślůnsk, Slezsko: Boehmen, Maehren, Schlesien /Bohemia, Moravia, Silesia/. Etnogeneticky a religiózne ide o dosť odlišné časti dnes už prakticky celkom čechizovaného jedného štátneho celku. Pôvodný jazyk Moravanov sa vývojom v poslednom období ocitol v polohe regionálneho dialektu nanajvýš so svojskou fonetikou. Z hrdých Moravanov sa stali vidiecki počeštenci -„moraváci“. Na úradoch či na školách sa moravský jazyk nepoužíva. Po vysídlení sudetských Nemcov aj v Sliezsku už znie iba „ostravácka“ resp, „opavácka“ čeština.

Česi prišli do krajiny keltsko-germánskych Bójov a germánskych Bavorov v rámci tzv. sťahovania národov na konci 6.storočia. Prenikli sem najpravdepodobnejšie zo severovýchodu, cez „Ostravsko“ v medzere medzi Sudetmi a Karpatami. Iné teórie vravia, že prišli z Východu -z Moravy a Slovenska. V tých časoch tam síce boli /v Bielych Karpatoch a Javorníkoch/ ťažkopreniknunuteľné lesy,-ale prosím…

Moravania /cca 1,8 mil./ sú na rozdiel od Čechov, zvyškom proto-národa Slovákov resp. Moravských Slovákov žijúcich na tomto území podľa genetických archeológov minimálne 6 000 rokov. Udalosti po rozpade Veľkej Moravy ich odčlenili od tzv. Nitrianskych a Panónskych Slovákov a vystavili najprv pozvoľnej a po vzniku ČSR urýchlenej čechizácii. Religiózna jednota Čechov a Moravanov trvala iba do nástupu prvých prejavov reformácie /v Čechách ešte pred Lutherom/. Morava /a Sliezsko/ zostali katolícke, no Čechy sa stali buď protestantské alebo si zvolili cestu husitsko-bratríckeho kacírstva a neskôr ateizmu.

Všetky tri krajiny ČSR boli od raného stredoveku pod vplyvom silného tlaku germánskych Frankov, neskôr Nemcov a ešte neskôr nemeckých Rakúšanov. S Germánmi /Bójmi a Bavormi/ boli mimoriadne intenzívne konfrontovaní najmä Česi a to už od svojho príchodu do dnešných Čiech. Forma konfrontácie nebola iba násilná,-ako svedčí postupná zmena haploskupín genetickej výbavy Čechov, mala zväčša nežnú až veľmi nežnú podobu. Zastúpenie árijskej slovanskej haploskupiny R1a je dnes u Čechov iba niečo nad 30%-menej ako u Maďarov /!/ a len tesne presahuje zastúpenie neárijskej erbinskej skupiny R1b, typickej pre populácie Západnej Európy. Ak by sa analýzy DNA populácie ČR robili bez Moravanov a prisťahovaných Slovákov /odhad hovorí o takmer 1 milióne občanov ČR s pôvodom v súčasnej SR/, potom by erbinský západoeurópsky prvok v Čechách jasne dominoval. Niekedy sa zveličene vraví, že Česi sú Germáni hovoriaci slovanským jazykom…

Genetické vybavenie Moravanov /nie z Čiech prisťahovaných „moravákov“ či miešancov z Vysočiny/ je odlišné. U Moravanov jasne prevažuje árijská slovanská haploskupina R1a. Genetickou výbavou sú Moravania oveľa viac podobní Slovákom ako Čechom. Dnes však už občania Moravy / cca 4 mil./ dobrovoľne hovoria po česky a tak to musíme aj my rešpektovať. Národné hnutie Moravanov zrejme ukončila likvidácia „kolaborantov“ Jana Úprku, J.Vávru a J.Rybu /z organizácie Národopisná Morava/ po r.1945 a zánik Moravskej národnej strany /I.Dřímal/ resp. HSD-SMS /B.Bárta/ postupne po r.1992.

České kmene a formujúci sa český národ boli v ranom stredoveku na krátky čas pod nadvládou kniežat/kráľov Veľkej Moravy, odkiaľ ich vymanili a podriadili svojej supremácii Frankovia a neskôr nemeckí resp. rakúski panovníci. Dominujúce české kniežatá Slavíkovci a Premyslovci boli raz vo väčšej inokedy v menšej miere poslušnými vazalmi nemeckých resp. nemecko-rímskych kráľov. Symbolom začlenenia sa Čechov do nemeckého mocenského priestoru je sv.Václav. Prvým českým panovníkom panovníkom, ktorý sa dokumentovateľne podriadil vazalstvu bol ale knieža Vladivoj. Stredoveká Bohémia v takomto začlenení vymedzila svoje hranice /už podobné dnešným hraniciam Čiech/ a jej panovníci získali titul rex Bohemiae, čo Česi prekladajú ako „král český“. Bohemia však etnicky nikdy nebola česká. Od stredoveku v krajine /Sudety, ale aj Polabie, Povltavie a Praha samotná/ žilo okolo 40% Nemcov. Stotožňovanie Bohemie a jej kráľov s Čechami a českými kráľmi je taká istá chyba ako stotožňovanie Hungarie/Uhorska s Maďarskom.

Kráľovské dynastie /Premyslovcami počnúc/ nemali čisto českú krv-v prípade Anežky Českej či Karola IV. to bol dokonca iba malý zlomok českých predkov. Bohemia ale aj Moravia boli česko-nemecko-moravským etnickým mixom pod kuratelou cisárov Svätej ríše rímskej nemeckého národa a potom pod kuratelou rakúskych cisárov až do rozpadu Rakúsko-Uhorska /1918/. České etnikum si však vďaka svojej agilnosti dokázalo rozvíjať svoju vlastnú vzdelanosť a formulovať svoje vlastné dobovo špecifické politické ambície. Toto bol po 1918 základ pre životaschopnú českú /formálne „československú“/ samostatnú štátnosť.

Pod vplyvom českej imperiálno-kolonizačnej ideológie tzv. „čechoslovakizmu“ sa aj na Slovensku šírila predstava /dokonca za aktívnej účasti etnických Slovákov-Šafárika a Kollára a slovenskej protestantskej elity /, že Česi, Moravania a Slováci sú jeden národ, len s dvoma-troma „údmi“. Hlásanie čechoslovakizmu v časoch Rakúsko-Uhorska /v časoch tvrdej maďarizácie Slovákov a germanizácie Čechov/ bolo dobovo užitočné. Po 1918 však stratilo svoje pozitívne aspekty a stalo sa reakčným nástrojom českej hospodárskej, politickej a duchovnej expanzie na Moravu, do Sliezska, na Slovensko a na Podkarpatskú Rus. Čechoslovakizmus stál a stojí na chybných základoch. Starí Česi prišli do svojej vlasti ako osobitý proto-národ, odlišný od Starých Slovákov. Česi sa od Slovákov líšia geneticky, duchovno-kulturálne, religiózne, jazykovo i historicky. Krátky život Slovákov pod supremáciou Čechov / 1919-1939 resp. 1945-1992/ je iba epizódou /niekedy vzájomne prospešnou, inokedy problematickou/ v tisícročných dejinách vývoja oboch slovanských národov.

S trochou autorskej licencie povedané, Česi už v 9.storočí,-na rozdiel od Slovákov, vedeli, že so svojim silným susedom Frankami resp. Nemcami treba opatrne. Radšej sa dať do ich léna, než sa s nimi pustiť do vopred prehratého zápasu. Knieža Václav vedel už v stredoveku, odkiaľ do Čiech vietor fúka. – Samozrejme prevažne zo Západu…

Slovo „čech“ sa v reči starých Slovanov odvíja od označenia vrch, chrbát, čerch-ov. Česi v 6. st. odvandrovali na Západ pod Vrch, Chrbát, Chrb,Hrb, Hríb, Ríp, Říp. Říp je pomerne nízky kopec. Je však vizuálnou dominantou úrodného kraja, v ktorom Česi pri hľadaní novej vlasti napokon zakotvili. České chrby, chřiby, brdy, vrchoviny sú pre malý český národ veľkostne primerané, akurátne. Pri výstupe na ne neunavia a ponúknu fantázii veľa priestoru na bájenie, na pózovanie, na hranie sa na väčších než v skutočnosti sú. Historické bájenie a velikášske pózovanie sa asi zrodilo tu, pod Řípom. A zostalo jedným z rysov českej národnej povahy až doposiaľ.

Niektorým Čechom, najmä istej vrstve pseudo-intelektuálov sa máli ich čiastočne slovanský pôvod. Vybájili si, že sú priamymi potomkami Keltov, vikingských Švédov, prípadne aspoň Germánov. Vybájili si, že ten kostol, obkolesený veľkými administratívnymi budovami je Pražský „hrad“. Akceptujeme to, hoci sa nám vidí, že hrady vyzerajú trochu inak, napríklad ako nádherný Karlštejn. Niektorí Česi si vybájili si, že sú duchovne prepojení na americký „Divoký Západ“. A tak si večer pri ohni nepospevujú české národné pesničky /ako iní Slovania/ ale akúsi motanicu typu „Rutyšutyarizonatexas“. Nestali sa medzinárodne známymi bojovníkmi-dobyvateľmi /až na lúpenie, kradnutie a plienenie v Horných Uhrách v čase Jana Jiskru a Jana Švehlu/. Miesto skutočných vojnových hrdinov si vymysleli paródiu na nich v podobe Dobrého vojaka Švejka. Bájenie sa niekedy prelína so skutočným životom. Tak sa stalo, že z bojovníka za československú vlasť plk. E.Moravca sa stal svätováclavskej korune a veľkonemeckej ríši oddaný protektorátnik E.Moravec. Stalo sa, že česť vojensky neexistujúceho domáceho národnooslobodzovacieho boja proti Nemcom musel zachraňovať výsadok britskou rozviedkou vedených emigrantov, konajúcich v britskom záujme-v záujme záchrany agenta admirála Canarisa pred odhalením podozrievavým R.Heydrichom. Zmena póz niektorých predstaviteľov českej elity bola /a je/ skutočne obdivuhodná: z oddaných austroslavistov sa stali masarykovskí slobodomurári a z nich kritickí ľavicoví intelektuáli -aby sa vzápätí stali dogmatickými gottwaldovskými komunistami, následne kritikmi dogmatizmu a priekopníkmi „demokratického socializmu“,-až napokon zakotvili v póze disidentov-zamatových revolucionárov a pro-amerických propagátorov humanitárneho bombardovania bratov Juhoslovanov resp rusofóbnych fanatikov, nadávajúcich na „agresívneho“ Putina. Časť takýchto Čechov si z dejinných epizód urobila míľniky histórie a zo skutočne kruciálnych udalostí traumy, ktoré treba rýchlo vytesniť do národného podvedomia. Patria sem /do jednej či druhej kategórie/ také udalosti ako bitka pri Lipanoch, bitka na Bielej hore, bitka pri Chlumci, mníchovská zrada Západu, nemecké vraždenie vrcholiace likvidáciou Lidíc, alibistická pomoc vlasovských zradcov pražskému povstaniu, akože „kruté“ boje gen.Pattona o Plzeň, víťazstvo komunistov v demokratických voľbách v r. 1946, vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968, disidentský chartizmus a re-inštalácia kapitalizmu v 1989…

Česi od čias „sťahovania národov“ radi vandrujú, putujú po svete, objavujú neraz aj járadacimrmanovsky vybájenú „divočinu“. Vandrovky po svete Čechov kadečomu priučili. Kadečo sa na nich od momentálne vyspelejších národov: Nemcov, Francúzov, Angloameričanov, Židov…nalepilo. Kadečo si pozoruhodne osvojili. Až tak, že občas predbehli svojich nemeckých či iných učiteľov a vybájili si svoju vlastnú povesť o českej „nevídanej“ šikovnosti, zlatorukosti, originálnosti: v remesle, v staviteľstve, v umení, v humore, v športe…Podaktorí Česi si myslia, že v intelekte predbiehajú i samotného pána Boha. A stali sa z nich ateisti, ktorí boha už ani nepotrebujú. Stačí im pivo, sex a „srandičkovanie“, ironické podpichovanie.

Česi sú cestovaniachtivý a družný národ. V 15.storočí vyrážali za dobrodružstvami v husitských či bratríckych vozoch, neskôr za čias c.k.monarchie v cirkusových vagónoch, s opicou na pleci alebo s kolotočom. Za „komoušů“ jazdili do sveta v starých embéčkach s batohom konzerv k Čiernemu moru alebo aspoň ku Balatonu či do Tatier. Česi ako cestovatelia boli a sú veľmi striedmi, šporovliví. Peniažky pri pri potulkách svetom veľmi nerozhadzujú. Nie sú to žiadni ruskí bohatieri či uhorskí nábobi. Od svojich spolubočanov-Židov z rodu Levy si osvojili ako základnú hodnotu – „LEVNOST“. Čo je „levné“ /ba pokiaľ možno „zadara“/ to je „hezké“, to je české. Nejeden Čech si z cudziny prináša viac vecí ako mal, keď do cudziny išiel. Zo sveta do Čiech sa vracia obťažkaný nielen zážitkami, ale aj vínom od príbuzných z Moravy, jablkami od príbuzných zo Slovenska, kukuricou nalámanou pri ceste z Balatonu, balmi toaletného papiera či mydlami ukoristenými v chorvátskom penzióne. Čech ale nezhromažďuje veci z ciest kvôli neobriadenému konzumu. Čech si ich prináša domov ako „vojnové trofeje“, ako dôkazy o svojej chytrosti, „vychcanosti“, o víťaznej kreativite.

Čech je dobrodružný a družný cestovateľ. Od čias sťahovania sa k Řípu je zvyknutý ísť v húfe. V Tatrách málokedy stretnete Čecha na túre samého. Česi chodia na túry v 5-20 i viacčlenných húfoch. Nie že by sa báli medveďov /hoci…/, oni tak chodia, lebo sa boja, že si nebudú mať z koho robiť žarty, vtipkovať, „šaškovať“, že nebudú mať publikum pre svoj humor. Všimnite si najbližšie pri túre na Téryho chatu, koľko Čechov /a koľko Slovákov, Nemcov…/ ste stretli samých a koľkí boli v húfe. A koľkí z nich miesto užívania si vysokohorského ticha veselo džavotali, kecali, „volevole-ovali“. Vedieť robiť si z iných „šprťouchlata“ je v českom kamarátskom húfe vec prestíže a zaradenia sa na vyššom stupienku spoločenskej hierarchie. Na jeho vrchole je prezident-humorista Miloš Zeman…

Žiť v českom kamarátskom / susedskom, kolegiálnom/ húfe nie je med lízať. Nie je to priateľské supportívne nebo ale tvrdé asertívne peklo. V ňom sú všetci proti všetkým, každý si doberá každého. Rozdáva posmešky ostatným, no v každej chvíli musí byť pripravený schytať od vtipnejších či šikovnejších kamarátov dvojnásobok. Život v českom húfe, to je komunikačná drina. Ale zároveň veľká škola súperivosti, chytráckosti, agilnosti a TAKTIKY. Čech komunikačne zocelený vo vlastnom húfe sa potom dokáže postaviť svojim súperom aj v iných – medzinárodných húfoch. Vďaka komunikačným a taktickým zručnostiam sa dokážu Česi presadiť i proti početnejším národom. A dokážu proti nim uspieť. Minimálne v športe. Čech sa medzi Čechmi naučil tak obracať, že mu zrážka s inými nerobí problém. O to viac, ak postupuje bez škrupulí, chytrácky, akože „tvorivo“. Vie aj ublížiť a potom sa ironicky ospravedlniť. Úmyselne a neférovo vás dokáže predbehnúť v rade a potom „slušne“ s posmeškom povedať „Prominte, já nechtěl !“

Česko je pekná zelená, jemne zvlnená krajina, kde sú v rovnováhe historické a moderné stavby, lesy a polia, lúky a záhrady, rieky a riečky, nivy a pieskovcové skaly rozprávkových tvarov. Rovnovážnosť krajiny je príjemná. Nížiny nenudia no ani hory príliš nevyčerpávajú. Také sú Krkonoše, Krušné Hory, Šumava, Vysočina, Prachovské skaly, Česko-saské Švajčiarsko, vulkanické kopčeky okolo Řípu, Brdy, Orlické či Jizerské Hory. Také sú juhočeské rybníky, nádherné splavy Lužnice, či plavba po Vltave a Labe. Také sú skvostné záhrady na Morave /Olomouc, Kroměříž/, v Hlubokej či v Prahe.

V Čechách a na Morave sa dá pozorovať a diskutovať ako na seminári z architektúry všetko, čo sa v stavebníctve Európy od románskych čias, cez gotiku, renesanciu, barok, rokoko, klasicizmus, empír, neohistorizmus, secesiu, kubistickú a funkcionalistickú modernu, bauhaus… až po socialistickú a postmodernú výstavbu vyskytlo. Česi radi vydávajú historické skvosty Prahy, Krumlova, Kutnej Hory, Slavoníc, Telča, Brna, Olomouca, Liberca, Plzne, Zlína, Luhačovíc, Rožnova, industriálneho Kladna, Ostravy, Karvinej … za svoje, za české. Nechajte ich v tom, nerýpte do nich /ako by oni rýpali do vás/, aj keď viete, že sa na projekcii, financovaní a výstavbe týchto architektonických skvostov podieľali nielen Česi ale aj Nemci, Židia, Taliani, Briti, Rusi, Španieli…dokonca i Slováci /D.Jurkovič a i./.

Každý, kto by čítal tento text dokáže s mnohým čo tu bolo napísané, vášnivo nesúhlasiť príp. súhlasiť. Na každý náš zážitok z Česka by dokázal nadviazať stovkami vlastných príhod. Bola by to potom nekonečná šnúra zážitkov a skúseností. Preto bez nároku na hierarchiu dôležitosti takýchto zážitkov aspoň pár letmých spomienok. Do Prahy sme svojho času chodili každý rok aspoň na týždeň. Vymetali sme tu jazzové kluby /osobitne na Národnej triede, kde sa so Stivínom či Koubkovou džemovalo až takmer do rána/, Malostranskú besedu s Divadlom Járu da Cimrmana, Hutku, Třešňáka, Kalandru…zašli sme do Semaforu /hoci primitívne Šlitrovo vtipkovanie na úkor Slovákov nám nešlo po srsti/, vydávali sme sa na lov do pražských kníhkupectiev a antikvariátov /hoci nás slečny v jednom z nich odprevádzali provokačnou poznámkou „nač jsou těm Křovákům knížky…“ /.Keď sme vyhladli, išli sme do Frionoru na morské plody a slimáky, do reštaurácií s otvorenou kuchyńou na stejky, do Violy na poéziu a víno a občas aj do niektorej z „levných hospod“ na pivo a „knedlo-vepřo-zelo“, dokonca po hudobných vystúpeniach končiacich nad ránom i na pouličného /vtedy ešte poctivého/ „buřta s hořčicí“.

Obdivovali sme pražských bufetových blbov-veľkomestsky výrečných, spájajúcich v sebe blázna a génia súčasne. Dodnes si pamätáme konštatovanie jedného z nich: „Jo jó, na světě pořád se něco děje…“- Samozrejme, presnorili sme všetky možné múzeá-od českého národného, cez pamätník národného písomníctva po židovské múzeá. Hodiny času sme strávili v galériách a obrazárňach…Boli to časy, keď sme boli mladí a naivní a verili sme v originalitu českých tvorcov. Až neskôr sme zisťovali, koľko toho bolo v dielach českých umelcov a vedcov opajcnuté, skompilované, ba často i chybne preložené z nemčiny, angličtiny, francúzštiny…No ale toto sa stávalo nielen v Čechách a nielen kedysi…

Český vidiek sme prečundrovali od Krkonôš po Šumavu a od Krušných hôr po Valašsko. Vyvolávacím heslom týchto spomienok sú „zrazy československých hippies“. Potom prišlo prvé výročie vstupu vojsk VZ do ČSSR. Pred obchodným domom Perla sme z dlažobných kociek stavali barikádu-dievčinu vedĺa nás onedlho potom, ako sme jej v husom rade podali kameň, zastrelil vystrašený vojačik Čsl.armády. Dlho sme takéto zážitky z „odboja“ považovali za zdroj osobnej hrdosti. Dnes-po skúsenostiach zo sveta a spoznaní mechanizmov, scenáristov a režisérov jeho fungovania sa za vtedajšiu našu aktivitu sami sebe ospravedlňujeme.

Príhody a skúsenosti z týchto čias sme neskôr doplnili o zážitky z pracovných ciest po takmer všetkých väčších českých podnikoch a českých vysokých školách. Učili sme tam vtedy českých súdruhov riaditeľov „trhovo podnikať“. Aj za to sa ospravedlňujeme.

Svet rád navštevuje malebnú českú krajinu. Osobitne až halyvúdsky vystajlovanú historickú Prahu. Česi sa pri kontakte s cudzincami radi štylizujú do role tvorcov či dedičov malostranských, hradčanských, staromestských staviteľských skvostov. /Z Nemcov -Parlera a Brokoffa urobia českých umelcov, so Slováka Jurkoviča „československého“ architekta…/. Svet sa tvári, že tomu verí. Iba Nemci, Židia a Slováci vedia svoje. Ale zo slušnosti si to nechávajú pre seba.

Napokon takto funguje celý svet. Aj Nemci a Židia sami, aj Maďari aj my Slováci sa občas radi pochválime s cudzím perím. Obyčajným ľuďom-turistom je neraz jedno, kto tú či onú peknú vec postavil či jej postavenie naprojektoval a zaplatil. Ľudia cestujú, lebo chcú vidieť pekné veci. Praha im to /napriek obmedzeniam masového turizmu/ poskytne plným priehrštím. S príznačným českým pozérstvom a šaškovaním, s podpichovaním, ale aj s elánom, pracovitosťou, tvorivosťou a optimizmom, ktoré sú pre Čechov typické.

Držme Čechom palce, nech im to funguje aspoň tak dobre, ako doposiaľ.

Novinári zabudli na miliónové demonštrácie proti vojne vo Vietname v USA v 60-70-tych rokoch ?

24.09.2022

Naše servilné novinárske uchá po vyhlásení čiastočnej mobilizácie záložníkov v RF neustále krútia čosi o všelijakých protestoch a vyhýbaní sa tejto povinnosti zo strany mobilizovaných Rusov. Podľa správ z našich médií to teraz v Rusku vyzerá na riadnu kovbojku. Ako vyzerá masové proti-mobilizačné a protivojnové hnutie, to si však my starší pamätáme z čias [...]

Čudáci s košíkmi zaplavili zase Cestu slobody- hľadajú ľadové dubáky…

24.09.2022

Dnes v noci bolo na Podbanskom mínus 5 stupňov. V prízemnej vrstve lesa všetko skamenelo, zamrzlo. Napriek tomu sa „firemné“ autá s bratislavskými značkami od včera roja na ceste L.Hrádok – Podbanské-Š.Pleso. A dnes ráno hríbari z Dolniakov s obrovskými košmi brázdia lesy, ktoré sa už venujú ruji, zimnému zhonu sojok a veveričiek pri zháňaní [...]

Verejná otázka pánovi Pellegrinimu

21.09.2022

Pán Pellegrini,- prepáčte, že to robím takto verejne, -ale politika je vraj vec verejná,-a tak som si to dovolil takto. Na verejnosti. Pán Pellegrini, včera ste mali absenciu na najväčšom opozičnom podujatí, aké sa v Bratislave v poslednom čase uskutočnilo. Počul som vaše ospravedlnenie v televízií ešte pred opozičným mítingom. Povedali ste, že vašim voličom na prvej [...]

Jevgenij Prigožin / Vladimir Putin /

"Putinov kuchár" Prigožin priznal, že založil Vagnerovu skupinu

26.09.2022 10:45

Ruský oligarcha spresnil, že Vagnerovu skupinu založil v roku 2014 s cieľom vyslať bojovníkov do východoukrajinského regiónu Donbas.

náboje, zbraň, poprava

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo deväť ľudí

26.09.2022 10:44

Pri streľbe v škole v ruskom Iževsku zomrelo v pondelok ráno najmenej deväť ľudí a ďalších 20 bolo zranených.

policia 01-clanok W

Polícia bude mať nové hybridné vozidlá za takmer 40 miliónov

26.09.2022 10:16

Ministerstvo vnútra chce získať nových 760 nízko-emisných vozidiel pre Policajný zbor za necelých 40 miliónov eur s DPH. Financované budú z plánu obnovy.

Koronavírus / Covid / Ochranný oblek /

Za nedeľu pribudlo 78 prípadov nákazy koronavírusom a dve obete

26.09.2022 10:12

V nemocniciach je s ochorením COVID-19 hospitalizovaných 443 pacientov.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 378
Celková čítanosť: 958255x
Priemerná čítanosť článkov: 2535x

Autor blogu

Kategórie