zemegula

Estónsko má 45 227 km2 /takmer ako Slovensko !/ no iba 1,29 mil. obyvateľov. /Tretina z nich žije Talline so sotva 390 tis.obyvateľmi/. Ako je takáto nízkopopulačná anomália v husto osídlenej Európe možná ? V čom to je ? – V tých km2 to nebude- záhada bude skôr skrytá v tých miliónoch obyvateľov. V Estónsku, podobne ako v iných krajinách bývalého sovietskeho Pobaltia sú totiž tisíce obyvateľov, čo sa tam NARODILI, zbavení občianstva – pretože sú to etnickí Rusi. Pretože nevedeli alebo nechceli /považovali to za antihumánne, nedemokratické, urážlivé/ zložiť skúšku z jediného úradného jazyka – estónčiny. Rusi bez skúšok nemajú estónsky občiansky preukaz, nemajú volebné právo, sú čosi ako zahraniční pracovníci, hoci sa -opakujeme-v Estónsku narodili a drvivá väčšina z nich má predkov, čo tu žili ešte v časoch cárskeho Ruska.

Predstavte si, že by sme v SR vzali Maďarom všetky občianske práva a vrátili ich iba tým, čo spravia skúšku zo slovenčiny. -Čo by asi tak s nami urobila EU ? Pýtate sa, ako je takýto antietnický ba až rasistický zákon v Estónsku možný-veď Estónsko je členom liberálnej demokratickej Európskej únie, členom únie, ktorá je vraj postavená na rešpektovaní rovnosti občanov a dodržiavaní ľudských práv !? Pýtate sa správne. Pýtame sa aj my. -Len odpoveď akosi neprichádza. – Alebo prichádza: keď ide o ubližovanie Rusom, akákoľvek nespravodlivosť voči nim je prípustná…

Porovnanie slovensko-maďarské samozrejme kríva na obe nohy. Maďari v SR predstavujú čosi nad 9% a sú teda typickou menšinou. Majú preto nárok na používanie maďarčiny- na regionálnej úrovni /obce, okresy, kde majú viac ako 20% zastúpenie/. Ruskojazyční obyvatelia však predstavujú v Estónsku TRETINU populácie. To už nie je menšina, to už musí byť spoluaktér štátotvornosti. Čosi ako Slováci, ktorí predstavovali v bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republike tiež približne jednu tretinu populácie. Bolo prirodzené, že obe reči, česká i slovenská boli rovnocenné a obe boli úradnými. Podobne inšpiratívne je i riešenie z Kanady: anglojazyčných Kanaďanov je 60%. Podiel frankojazyčných Kanaďanov je štvrtinový /nižší ako tretinový podiel Rusov v Estónsku/ – a predsa sú rovnocennými úradnými jazykmi v Kanade obe reči-ako angličtina tak ruština.

V Estónsku sa v súčasnosti k Estóncom hlási 68% obyvateľov. V časoch ZSSR to bolo iba necelých 60%. Podiel Estóncov sa po osamostatnení zvýšil, lebo štvrtina ruskej populácie -išlo o Rusov, čo sa v Estónsku nenarodili a mali ešte v Rusku svoje rodinné zázemie, mali sa teda kam vrátiť- sa po rozpade ZSSR odsťahovala do Ruska. Zvyšok /32%/sú ruskojazyční obyvatelia, najmä Rusi, čo sa v Estónsku narodili a narodili sa tam i ich predkovia, neraz ešte za cárskeho Ruska. Nečudo. Veď územie Estónska bolo predsa 210 rokov ruské, resp. ďalších plus 45 rokov sovietske a aj pred jeho pričlenením k Ruskému impériu tu žili ruské komunity.

Niekde, ako napríklad v starodávnom meste Narva /70 tis. obyv., v časoch ZSSR vyše 100 tis.obyv./ je Rusov aj podľa oficiálnych konštatovaní „drvivá väčšina“/- súčasný starosta Narvy je však etnický Estónec…/. Toto mesto bolo ruské už od čias svojho vzniku v 13.st., keď bolo pre Novgorodské kniežatstvo bránou k Baltiku. K Ruskému impériu ho formálne pričlenil cár Ivan Hrozný-a aj keď bolo neskôr okupované Dánmi a Švédmi, svoj ruský charakter nestratilo. Prečo je dnes súčasťou Estónska ? Lebo v časoch ZSSR, keď sa etnikum nepovažovalo za dôležité, administratívne pričlenené k Estónskej SSR. Vláda ZSSR chcela prostredníctvom priemyselnej Narvy rýchlejšie industrializovať a proletarizovať prevažne roľnícky kulacký charakter Estónska. Pri rozpade ZSSR na ruskú Narvu ruský prezident Jeľcyn /tak ako na ďalších takmer 40 mil.Rusov, žijúcich v ZSSR mimo Ruskej federácie/ „pozabudol“. Prenechal ju „bratskému Estónsku“ za protihodnotu sľubu, že sa im bude v nezávislom Estónsku „dobre vodiť“. Nuž, bolo to o vodení-o vodení za nos…

Dnešné status quo, uznané aj Ruskou federáciou, sa už meniť veľmi nedá. Občianske protesty Rusov na uliciach Estónska /o ktorých svetová=západná tlač mlčí/ či diplomatické intervencie Ruska nepomáhajú a iným formám korekcie zlého rozhodnutia z minulosti bráni NATO. Utláčanie ruskojazyčného obyvateľstva je zlým svedomím Estóncov. Je dôvodom, prečo chtiac-nechtiac musia na svojom území hostiť obrovské počty vojsk NATO a USA, aby ich pred „zlými Rusmi“ -domácimi „estónskymi“ či tými z Ruska- ochránili. A pritom dnes estónski Rusi a Ruská federácia nechcú zmenu hraníc. Chcú iba zrovnoprávnenie Rusov s Estóncami a ruštiny s estónčinou. Chcú normálnu hospodársku a kultúrnu výmenu medzi Estónskom a Ruskom a mierové hranice medzi nimi. Bez cudzích vojsk a cudzieho geopolitického zasahovania.

Paradoxom estónsko-ruských vzťahov je, že prvý estónsky nezávislý štát vznikol z iniciatívy Rusov – revolucionárov z februára 1917 a ich Deklarácie o práve národov ruského impéria na sebaurčenie. Právo Estóncov na vlastný štát potvrdilo Sovietske Rusko následne v tzv. Zmluve z Tartu. Kontakty Rusov a Estóncov sa datujú od raného stredoveku, keď obchodníci z Novgorodského kniežatstva čulo obchodovali s tallinskými kupcami a lodiarmi. Estónci žili vtedy pod nadvládou Dánov, nemeckého rádu mečových bratov /kristianizácia/, neskôr Švédov, potom opäť nemeckých rytierov, potom Poľsko-litovského kniežatstva a následne opäť Švédov /prechod na protestanstvo/. Po víťaznej vojne so Švédmi v r.1710 pričlenil Peter Veľký územie Estónska k Ruskému impériu. Nadviazal tým na cára Ivana Hrozného, ktorý urobil rovnaký krok už v 16. stor. -no vtedy nemal dlhé trvanie.

Do roku 1918 hovorili po estónsky iba nižšie vrstvy-vyššia trieda, šľachta a obchodníci rozprávali po nemecky alebo po rusky. Ku kultivácii estónčiny veľmi pomohla štátna samostatnosť. Priemysel a obchod však zostal v rukách nemecky hovoriaceho obyvateľstva. Nielen estónski Nemci ale aj Estónci po nástupe A.Hitlera k moci koketovali s podobným autoritárskym režimom aj v Talline. Nečudo, že na záver obdobia predvojnového estónskeho štátu sa dostal k moci diktátor /“prezident“/ Konstantin Paetsa a zaviedol špecifický druh estónskeho fašizmu /1934-1938/. Počas 2.sv.vojny sa na krátky čas dostali k moci estónski komunisti a sociálni demokrati a tí kvôli hrozbe nemeckého útoku požiadali o pomoc sovietsku ČA. Po jej príchode v júni 1940 bola vyhlásená Estónska SSR a tá trvala do okupácie Estónska nemeckým wehrmachtom /jún 1941/. Po oslobodení Estónska Červenou armádou bola Estónska SSR obnovená. Trvala až do opätovného vyhlásenia úplnej samostatnosti Estónska v r.1991.

Počas okupácie Estónska wehrmachtom Estónci mali iba obmedzenú samosprávu. Napriek tomu /i zásluhou estónskych Nemcov a germanizovanej estónskej elity/ mnohí obyvatelia Estónska okupáciu Nemcami viac-menej akceptovali. Prejavilo sa to v mimoriadnom záujme Estóncov o vojenskú službu po boku Nemcov. Estónskych dobrovoľníkov bolo toľko, že z nich bolo možné sformovať samostatnú estónsku divíziu Waffen SS – začlenenú do nemeckých ozbrojených síl ako 20. Waffen-Grenadier Divison der SS. Predchádzalo jej sformovanie Estnische Legion-u /plk.J.Soodla/ a z nej neskôr estónskej dobrovoľníckej brigády SS. Estónci vytvorili aj Dobrovoľnícky prápor tankových granátnikov SS Narwa. Celkove na strane Nemcov /spolu s pohraničiarmi, policajnými a špeciálnymi jednotkami/ bojovalo 90 tisíc Estóncov. V takomto malom národe to znamenalo zapojenie až 70% nasadeniaschopnej populácie. /Pre porovnanie vo vojnovej SR bolo do ozbrojených aktivít na strane Nemcov zapojených iba 10% nasadeniaschopnej slovenskej populácie/. Estónske sily sa podieľali sa na likvidácii ruskojazyčných estónskych partizánskych oddielov v okolí Narvy a na likvidácii partizánov a civilistov v Bielorusku. Po oslobodení Estónska ustúpili estónske oddiely SS do Lotyšska a ďalej na Západ. 9.mája 1945 sa v Čechách pri Mělníku vzdali Červenej armáde alebo sa im podarilo utiecť do zóny obsadenej armádou USA. Neskôr sa v USA stali aktívnymi ideovými bojovníkmi proti obnovenej Estónskej SSR. Po 1990 sa vrátili do vlasti a ideovo riadili represálie voči ruskej menšine. Voči týmto fašizoidným protiruským aktivistom a aktivitám protestovali dokonca i orgány EU a EP. Príliš to nepomohlo…

Estónsko je menší pobaltský štátik s kusom pevniny a kúskami ostrovov, plávajúci nad hladinou plytkého Baltského mora. Aby tej vody v Estónsku bolo ešte viac, má okrem mora aj veľa jazier a močarísk. Takmer toľko, ako jazykovo blízke Fínsko.

Estónci a Fíni sú k sebe najbližší Ugrofíni, no i tak sa vraj /prekvapujúco/ nerozumejú. S Maďarmi spája Estóncov iba prvoplánový fonetický dojem, s Fínmi aj zopár podobných či totožných slov. S Fínmi sú si Estónci aj tak blízki. Po vstupe do EU najmä pokiaľ ide o obchodnú a kultúrnu výmenu, no tiež vzhľadom na veľké investície Fínov v Estónsku. Fínov postupne z Estónska vytláčajú silenejší Škandinávci: Švédi a Dáni /bývalí koloniálni páni/, no ich pozície sú stále slušné.

Kontakty Estónska so Škandináviou sú čulé. Na trajektoch prichádzajú za historickými pamiatkami a lacnejším tovarom /najmä vodkou/ zo Švédska, Fínska, Dánska tisíce ľudí. Neodradila ich ani katastrofa preplneného trajektu Estónia / v r. 1994/, pri ktorej zahynulo 852 ľudí.

Tallin, hlavné mesto Estónska, je obľúbenou turistickou destináciou nielen nielen pre Škandinávcov ale pre tisíce turistov z celého sveta. Takmer denne v tallinskom prístave zakotvujú obrie výletné lode /najčastejšie smerujúce do St.Petersburgu/ a zaplavujú historické uličky starého hansovného a rytierskeho mesta množstvom turistov. Majú tu čo obdivovať. Fotogenický stredoveký hrad s mohutnými oblými baštami bol pre turizmus rekonštruovaný už v časoch ZSSR. Z hradu sú dychberúce výhľady na historické centrum i na prístav. Na vŕšku pri hrade je pravoslávny chrám s typickými cibuľovitými vežami. Keď sme do neho prišli, bol prekvapujúco plný. Bábušky so silonovými či kvetovanými šatkami na hlavách sa klaňali ikonám a zapaľovali pod nimi tenké čmudivé sviečočky.

Z vŕšku sa po kameňom dláždených uličkách, dýchajúcich starými kupeckými časmi dostanete na široké starobylé námestie. Domy na námestí i v uličkách sú premenené na bary, reštaurácie, butiky, galérie, predajne suvenírov a bohužiaľ aj na fastfoody. Je tu však i dosť kníhkupectiev a predajní starých tlačí.

Za čias ZSSR, ako sme už spomenuli, bol tallinský hrad kvalitne rekonštruovaný. Patrilo k bontónu sovietskych elít, úderníkov, kolchozníkov ísť v lete na kolektívny zájazd do Tallinu. Do mesta kde sa písalo „buržoáznou“ latinkou, tak nesovietsky, tak „zarubežne“. Sovietski hrdinovia práce chodili po krivoľakých kamenných uličkách, stredoveko sa tváriacich restoranoch a po hrade, ktorý vyzeral ako vo vtedajších historicko-romantických filmoch so Jeanom Maraisom či Gérardom Philipom. A iste sa súdruhovia i sami na chvíľu cítili takmer stredoveko, rytiersky, rozprávkovo.

Po rozpade ZSSR a osamostatnení sa Estónska dostala sa návšteva Tallinu pre zmenu do bontónu Škandinávcov. Švédi, Dáni a Fíni považovali za moderné ísť na víkend loďou do Tallinu, do mesta, ktoré ešte v 90-tych rokoch páchlo tak sovietsky, tak „tavarišsky“, kúpiť si v baroch lacný alkohol a spiť sa do nemoty „ako Dán“.

Dnešný Tallin už sovietsky pach stratil. Nahradil ho smrad fástfúdov, hotdogov, pilsnerov a cocacol. Klimatizované butiky dnes smrdia globalizačne, značkovými voňavkami, kabelkami, topánkami…Sovietske gastinice nahradili rýchlopostavené hotely celosvetových hotelových sietí. Škandinávci sem už nechodia v húfoch, no stále chodia. Najmä mladí ľudia sa tu často prichádzajú lúčiť so slobodou, oslavujú skúšky dospelosti či ukončenie štúdia. Mladí Škandinávci tu hľadajú pekné a prístupné dievčatá, mladé Škandinávky idú s nimi, aby ich pred peknými a prístupnými Estónkami uchránili a starší návštevníci zo Západu EU si sem prichádzajú potvrdiť svoje predstavy o menej civilizovanom post-sovietskom Východe. Napokon sa všetci tmolia po tých istých miestach, plných ich kolegov zo Západu. Obzerajú si repliky stredovekých cechových domov, starých remeselníckych dielní a starých námorníckych krčiem. Obsluhuje ich personál v stredovekých kostýmoch. Pomedzi reštauračné a barové stoly behajú rôzni šašovia a streetartisti, s komerčnými i vážnejšími umeleckými ambíciami. Ulice hostorického Tallinu pripomínajú v lete -v znesiteľnom počasí, jedno veľké divadlo. Tento dojem priklincuje hlavné historické námestie, po ktorom sú rôzne porozmiestňované nie fádne lavičky ale domáce kuchynské stoličky s podsedákmi. Cítite sa ako na návšteve v kamarátovej domácnosti. – Vyskúšajte tallinskú domácku turistickú atmosféru. Bez nej nezískate kompletnú predstavu o súčasnej Európe.

Ako sme už spomenuli, Rusi žijú predovšetkým v Narve a okolí.

Estónci žijú v historickom univerzitnom Tartu. A v Talline žijú Rusi i Estónci spolu. V rámci možností sa bežní ľudia jeden druhého tolerujú a rešpektujú. Do univerzitného Tartu chodí dosť málo zahraničných návštevníkov. Škoda, lebo má čo ponúknuť. Ticho historickej štvrte ale i dynamiku barov a krčiem, obľúbených študujúcou mládežou. V Tartu je ten pravý estónsky život, estónsky svet. Tartu sa síce ešte zo sovietskych montérok neprezlieklo tak dokonale ako Tallin, no je akési ľudskejšie. Skúste sa tam ísť pozrieť, pokiaľ sa aj toto mesto úplne neprezlečie do uniformného značkového outlooku.

A čo estónske ostrovy ? Nuž páchnu rovnako, ako iné baltské ostrovy: rybami a kravským hnojom. Podobne ako švédsky, dánsky či fínsky vidiek. Nasadenie fyzickej práce pri rybolove alebo na poli je však v Estónsku väčšie ako v Škandinávii. Používa sa tu menej techniky resp. menej dokonalá technika. Estónci sa tvrdej roboty neboja. Nezaprú v sebe Ugrofínov. Sú v práci zaťatí, odolní, pružní a mocní. Estónci, tak ako Fíni či Maďari, vynikajú ako športovci v hode oštepom. Radi sa zúčastňujú siláckych zábavno-súťažných akcií. Estónski „silní muži“ dvíhajú obrie pneumatiky , nesú pred sebou či nad hlavou mohutné sudy, hádžu metrákové balvany. V športe využívajú to, čo bežne robili v zamestnaní, čo potrebovali na prežitie v tvrdej. predsa už trochu severskej prírode. Estónci však milujú aj modernú techniku. V uplatňovaní IT-technológií patria ku špičke EU. -I keď, treba podotknúť, uplatňovanie IT napríklad v estónskych voľbách pomáha kontrolovať ruskú menšinu a dosahovať na celoštátnej či komunálnej úrovni „žiadúce výsledky“.

Estónci majú radi aj motoristický šport-na cestách i na vode, v rýchlych člnoch, na bicykli, na korčuliach. Tu si uplatňujú rýchlostné predpoklady. Danosti pre rýchle reakčné časy využívajú v aute, na motorke, v člne, kde sa len dá.

Doprajme im tieto zábavky. Aspoń sa pri nich v tej ich peknej ale už dosť chladnej a vlhkej estónskej krajine, trochu zohrejú.