zemegula

Tak ako väčšina Slovákov, aj my sme v Grécku boli predovšetkým na dovolenkách. Prvýkrát ešte pred 1989. V hoteli v Soluni a v rezorte Pallini Beach na Chalkidiki. Starý doktor Judíni, účastník zájazdu a starý otec televíznej Eriky J., tu týždeň do sieťky lovil z mora pŕhľavé medúzy- ako „motýlkár“ z románu K.Maya. O zábavu sme mali postarané.

Na čedokárskom,- pre tie časy typickom -veľmi kvalifikovane pripravenom poznávacom zájazde po Peloponéze a celom pevninskom Grécku. Iba na prehliadku Atén sme mali 4 dni. A potom Delfy, Sounion, Marathón, Sparta…Veď to poznáte. Neskôr sme spoznávali najmä ostrovy: neprekonateľný Santorini, historicky úžasné a veľmi, veľmi útulné ostrovy Mykonos a Pathmos. Turisticky premnožený Zakynthos, trochu priveľkú Krétu, propagačne precenený Rhodos, Korfu s trochu vypoužívaným zámkom kráľovnej Sisi no úžasnými možnosťami na výlety do vnútrozemských taverien a kostolíkov, k morským jaskyniam a opusteným plážam. More bolo /ako sme spomenuli/ často pŕhľavo-medúzové, ale teplé a vskutku oddychové. Jedlá a vína úžasné. Hotely mierne hlučné, cesty rozpálené od slnka ale lemované voňavými ružovokvitnúcimi oleandrami. Hviezdne spomienky máme najmä na rybacie dobroty v reštaurácii na pobrežnej promenáde v malom mestečku Gytheione /východisko na prehliadku Sparty/ a na vybielený kostolík a pri ňom učupenú taverničku s majiteľovou obsluhou, prostými stolmi s dedinskými igelitovými obrusmi, trochou olív, syra a šunky, bielym chlebom a holbou akurátne chladného červeného vína. Tuším na kopci pri hrade v Pathmose. Je tam „jaskyňa apokalypsy“ a údajný hrob sv.Jána. Pathmos je podľa nás po Santorine druhý najkrajší ostrov Grécka a výborný typ pre tých, čo popri čľapkaní sa v mori majú radi aj poznávanie histórie, prechádzky borovicovým lesíkom a večeranie gréckych dobrôt na terase tesne pri pláži.

Zážitkovo silné bolo sedenie pri zmrzline na terase reštaurácie na Mykonose /veterné mlyny a „grécke Benátky“/. Morské vlny sa trieštili o skalu terasy azda iba meter od našich nôh. V mimosezóne ponúkajú grécke ostrovy dostatok božského pokoja a premýšľavej samoty. Pri stole v taverne, v takejto samote sa zrodili aj tieto naše „grécke sentencie“. Subjektivistické, ako inak. Neautorizované pravdou, iba našimi príhodami, skúsenosťami, pocitmi a poznatkami. A HISTORIZUJÚCE, pretože v Grécku sa to bez vnímania histórie nedá. História na vás skáče spoza každého rohu. Oslovuje vás. A je vašim slobodným právom, ako ju prijmete a cez prizmu vášho „ja“ zinterpretujete.

O Grécku a Grékoch platí približne to isté, čo o Talianoch a Taliansku. Tak ako súčasní Taliani nemajú veľa spoločného so starými Rimanmi, nemajú ani dnešní Gréci veľa spoločné s antickými Grékmi. Zato s byzantskými Grékmi majú dnešní Gréci už veľa duchovno-religióznych prepojení.

Keď si na pobreží Malej Ázie prezeráte grécke antické pamiatky, nepovedia miestni tureckí sprievodcovia, že sú nápisy na nich v gréčtine ale povedia, že sú v „starom jazyku“. Spočiatku nás toto vyjadrenie dráždilo, no potom sme naopak usúdili, že čosi podobné by o antických nápisoch a pamätihodnostiach v Grécku mali hovoriť aj grécki sprievodcovia. Opakujeme sa, ale ak je niečo, na čo súčasné Grécko nadväzuje, potom je to vo všeobecnosti najmä Byzancia. Nadväzuje na jej kresťanskú religiozitu, na byzantský etnický, jazykový a myšlienkový odklon od antických starogréckych smerov myslenia.

Starovekí Gréci verili v húfy samoľúbych bohov, len trochu hierarchizovaných Zeusom a Hérou. V bohov opakovane sa vzpierajúcich Zeusovi, neposlušných a roztopašných. Starí Gréci neboli vo svojej viere bigotní. Neboli to ešte byzantskí fanatickí ortodoxní kresťania, veriaci v jedného jediného večne zachmúreného boha. Starí Gréci boli nestáli. Obety prinášali raz tomu, raz onomu bohovi či bohyni. – Podľa toho, čo od týchto „rezortných šéfov“ ľudských osudov práve potrebovali. Najpremýšľavejší spomedzi starovekých Grékov-antickí filozofi, išli ešte ďalej. Dovolili si trochu viac, – dovolili si trochu trošičku i neveriť. Alebo bohov antických bájí ironizovať. Pochybovali keď už nie o ich možnej existencii, tak aspoň o ich schopnosti riadiť ľudské osudy. Stali sa z nich skeptici.

Pre niektorých z nich /Sokrates/ sa potom stal osudným ani nie tak skepticizmus vo vzťahu k bohom na nebesiach ako /z toho logicky vyplývajúci/ skepticizmus voči aktuálnym obecným polo-bohom, bôžikom a potentátom vo vedení Atén /alebo inde/. Ďalší /ako napr. Platón/ vypreparovali s už de facto mŕtvych bohov ich božiu entitu ako číru ideu, paralelne fungujúcu popri našom plnokrvnom svete. A pretože zákony rozumu sú viac-menej univerzálne, nemalo už takéto uvažovanie /Aristoteles/ ďaleko od monoteistickej logickej hierachizácie týchto božských ideí. – Keď si k týmto nereligióznym filozofom ducha pridáme aj zemitejších filozofov hmoty /Demokritos/, protirečivosti jej pokoja a pohybu /Herakleitos/, pridáme k nim čudákov, čo sa od tém univerzálna odklonili k téme existencie seba samého /Diogenes/ a napokon k nim primiešame aj hedonistických „leňochov mysle“ /Epikuros/, voľkajúcich si na pozemských pôžitkoch tu a teraz,-potom dostaneme celkom slušnú predstavu o tom, ako sa svet pohanských antických Grékov odlišoval od sveta stredovekých a dnešných Grékov.

Starí Gréci boli veľký národ, duchovne silnejší ako vojensky mocní starí Rimania. No ak veľkým národom nie sú už dnešní Taliani, nemôžu ním byť ani dnešní Gréci. Prudké grécke slnko síce i dnes rodí podobných vznetlivcov ako ich rodilo za čias Periklesa, no na rozdiel od neho dnešní Gréci akosi nevedia svoje vznety efektívne využívať. A pri ochládzaní mysle nevedia využiť chrámové stĺporadia, nedokážu skoncentrovať svoju myseľ, zostaviť si racionálny plán a zapojiť ruky do jeho realizácie.

Elita starých Grékov sa kedysi dávno rozpŕchla po egejských ostrovoch a po pobreží Malej Ázie. Tam, v izolácii od tvorivých diskusií na agore a v každodennom kolobehu obchodovania, roľníčenia, námorníčenia, rybárčenia, remeselníčenia postupne zdegenerovala. Rozdrobila svoje tvorivé duchovné, politické i vojenské sily. Do tej miery, že posledné /hoci najväčšie/ vzopätie geniality antických Grékov uskutočnil možno už ani nie etnický Grék, lež Slovan či Trák,- Alexander Macedónsky. V jeho vojsku na šírych pláňach Anatólie, Blízkeho východu, Egypta, Perzie, Strednej Ázie a Indie padli v bojoch či umreli na svoje hriechy poslední hrdinovia starého Grécka. Zostalo len Alexandrovo zbabelé zázemie: úradníci, kšeftári, bohatí roľnícki lakomci, predajní majitelia lodí, prízemní remeselníci, – no a masa ľudu, čo na nich pracovala. Tá už hovorila trochu inou gréčtinou, lebo sa miešala s prúdmi migrantov,- rýchlokvasených helenistických „Grékov“, hrnúcich sa na Peloponéz zo všetkých kútov ríše veľkého Alexandra Macedónskeho.

Tento nový grécky ľud nielenže trochu inak hovoril, ale najmä inak myslel. Najmä z Palestíny, Judey a Galilei a z Rímskeho impéria prichádzajúci migranti prinášali iné, prieraznejšie religiózne idey. Neverili starovekým bájam o všelijakých gréckych bohoch a ich rozmaroch. Do helenistického a neskôr romanizujúceho sa Grécka prichádzali prví kresťania. Pevní, zapálení pre svoju „pravú vieru“, ochotní za ňu strpieť mučenie i umierať. A neúprosní nielen k vlastným hriechom ale i ku nedostatkom okolitého úpadkového sveta.

Takíto – prísni a striktní vo svojej „pravej viere“ boli prví kresťania, čo prichádzali do Grécka. A takouto pravou ORTODOXNOU vierou nakazili aj svoje okolie. Gréci, zasiahnutí ortodoxnou vierou pri nej potom zotrvali naprieč storočiami, až doteraz. Zotrvali pri nej aj potom, čo sa kresťanstvo prevalilo celou Európou, uchytilo sa v kedysi mocnom pohanskom Ríme, medzi kedysi divými barbarskými Germánmi. Pri svoje pravovernej viere zotrvali Gréci aj potom, čo rímske kresťanstvo skonzumovalo trochu odchylný myšlienkový pokrm starých Rimanov a triumfálne si rozložilo v Ríme svoj hlavný tábor.

S triumfmi prichádzajú úvahy ako úspechy ďalej zmnožiť, či aspoň „zastabilizovať“. Prichádzajú rôzne taktické upresnenia, pragmatické úpravy a kompromisy. Byzancia a s ňou aj byzantské Grécko sa voči týmto rímsko-germánskym novotám stavali odmietavo. Zostali pri svojom tak trochu orientálne-fanatickom a striktne autentickom spôsobe viery. Nenadchýňali ich takmer kacírske herézy pokrstených Germánov, religiózne kompromisy Karola Veľkého a jeho cirkevných ideológov. Tobôž potom jeho dedičov. Byzancia a byzantské Grécko zriedilo svoje kontakty so Západom a nasmerovalo svoje kresťanské misie na východ – severovýchod. Tu najmä Slovanom prinášali byzantskí misionári svoju ortodoxnú, pravú a staroslávnu vieru. Vydeľovalo sa od rímsko-germánskej západnej Európy stále viac.

Spočiatku to prinášalo mocenské výhody. Priestory, do ktorých byzantská ortodoxia prenikala, neboli také duchovne, politicky a mocensky preplnené, ako na Západe. No s príchodom nových šíriteľov idey jedného jediného pravého boha, s prienikom ešte väčších religióznych orientálnych fanatikov-MOSLIMOV, sa byzantská izolácia od zvyšku Európy ukázala ako tragická. Centrum ortodoxie,-Konštantinopol, padol. Zmenil sa na osmanskú „stajňu“, Istanbul. Hagia Sophia bola znetvorená minaretmi a davy ľudí v nej miesto tvárí, oduševnených kresťanskou vierou, otŕčali k nebu svoje chrbty a zadky. Gréci po strate Konštantinopola,-majáku ich viery, národne upadli. Dostali sa do područia menej civilizovaných ale početne mocnejších osmanských Turkov.

Aby prežili, museli sa Gréci oprieť nielen o svoju vieru a jazyk. Museli sa stať pre Osmanov niečím potrebnými, užitočnými. Opreli sa o svoje remeselné, roľnícke a najmä o svoje obchodnícke a moreplavebné zručnosti. Tie im našťastie zostali zachované z posledných dní slávnej gréckej minulosti. A tie ich aj zachránili pred národnou smrťou. Turci sa ich spočiatku snažili preonačiť na svoju vieru, no keď zistili, že sú v nej rovnako pevní ako oni v islame, radšej veci nekomplikovali. Uspokojili sa s pravidelným platením tzv. kresťanskej dane a s tým, ako Gréci Osmanom budujú kvalitné zázemie pre nové územné výboje. Osmani šikovných ľudí potrebovali nielen na bojovom poli ale aj v tyle. Preto umožnili schopným gréckym obchodníkom, remeselníkom, roľníkom, lodiarom, aby si kúpili svoju duchovnú a jazykovú autonómiu. V nej sa Gréci stáročiami tureckej nadvlády a tureckého vplyvu postupne menili k horšiemu, no prežili. A dožili sa dôb, keď cyklus moci Osmanov začal deklinovať a keď si Západná Európa postupne začala spomínať na svojich východných kresťanských spolubratov. Západoeurópske veľmoci sa dali so zabudnutými gréckymi teritóriami hrať svoje geopolitické hry. Gréci mali formálne zrazu veľa priateľov v ich boji za slobodu. Reálnu pomoc, ktorou bolo Rusmi pripravené dobytie Istanbulu, obnova Konštantinopolu a prielivov Bosporu a Dardanel od Osmanov, však Západ /najmä Briti a Francúzi/ zablokoval. Kresťania z Francúzska a Británie sa dokonca pridali na stranu islamských Turkov /Krymská vojna/.

Moc Osmanov napriek pomoci Západu slabla. Aktivizovali sa mimovládne skupiny grékofilov /za všetkých spomeňme lorda Byrona/. Pomohli Grékom zbraňami i dobrovoľníkmi. Ruské vojská tlačili na Turkov po celom Balkáne i na Kaukaze, nedovolili nasadiť im v Grécku väčšie armádne sily. Podarilo sa. Grécko sa spod jarma Osmanov oslobodilo. Zrodil sa moderný grécky štát. Moderný ?

Moderný, ak sú v Európe moderné monarchie, vojny so svojimi/ -v prípade Grécka balkánskymi /susedmi, masakrovanie protifašistických partizánov za ich pro-sovietsku politickú orientáciu. Grécko bolo po 2.sv.vojne výrazne ľavicové. Na Jalte sa však rozhodlo, že bude patriť do britskej zóny vplyvu. Stalin podľa mnohých Grékov „zradil“ svojich ortodoxných bratov a triednych súdruhov a vymenil ich s Churchillom za pravicovo-katolícke navyše dosť rusofóbne Poľsko. J.Broz Tito žiadal, aby ZSSR a socialistické krajiny zasiahli do grécko-britských bojov i za cenu vojny s USA a použitia atómových zbraní, na ktoré mali vtedy USA ešte monopol. Stalin dodržal jaltské dohody, uchránil ZSSR i nás na Slovensku od hrôz atómového bombardovania. Zaplatil za to roztržkou s Titom a stratou Juhoslávie. Stálo to podľa nás za to. Aj keď si Gréci, samozrejme tí ľavicoví, dodnes myslia opak.

Tak či onak, takmer milión Grékov sa potom čo vojská V.Británie a jej gréckych pravicových prisluhovačov zmocnili krajiny, muselo uchýliť do azylu v ZSSR a socialistických štátoch. Tisíce ich vtedy zakotvili aj na Slovensku. Slováci totiž skutočných politických utečencov, zachraňujúcich si holý život pred fašizoidnou krutovládou, vždy prijmú.

„Moderné“ Grécko pod kapitalistickou západnou kuratelou potom už len „prekvitalo“. Nasledovalo obdobie rozmachu lodiarskych magnátov, štrajky zbedačovaných prístavných a fabrických robotníkov, vojenské prevraty, generálne štrajky, perzekúcie komunistov /Manolis Glezos/, ľavicovo-anarchistické atentáty. Zažili sme toto „moderné“ Grécko v 80-tych rokoch minulého storočia. Videli sme zavčasu ráno na námestiach miest zástupy nezamestnaných robotníkov, ochotných prijať čo len na jeden deň akúkoľvek prácu. Postávali tam s vlastnými lopatami či inými nástrojmi a čakali, či na nich v ten deň príde rad. Videli sme zaparkované Porsche Turbo a vedľa neho biedne oblečeného roľníka s oslíkom a dreveným povozom, vezúceho na trh debničku s pomarančmi. Videli sme na poli akoby kŕdeľ čiernych vrán-Grékyň v čiernych šatách a šatkách, čo sa iba s motyčkami, bez akejkoľvek mechanizácie rýpali v zemi. Videli sme pre štrajk zavretý obchodný dom v centre Atén. Vypočuli sme si nadávky a vyhrážky od mladého gréckeho čašníka, -študenta leteckej akadémie. Sľuboval nám z ČSSR kobercové bombardovanie Prahy a Bratislavy, lebo vraj sme „hnusní komunisti“. Videli sme dedinské krčmy, do ktorých ešte pred 30-40 rokmi ženská noha vstúpiť nesmela. No neďaleko krčmy, v prítmí figovníka, bolo istým ženám dovolené uspokojovať podgurážených Grékov ako v pornofilme.

V 90-tych rokoch, s mierne ľavicovými vládami, prenikol „socializmus“ aj do moderného Grécka. Začali rásť dôchodky i platy, stúpla zamestnanosť. Na všetko bolo zrazu akosi viac peňazí. Dokonca i na veľkolepú olympiádu. Akropolu zakrylo lešenie, rekonštrukciu už bolo z čoho financovať. Do poľnohospodárstva sa dostala technika a chémia. Veľa chémie, aj na úkor zdravého životného prostredia. Budovali sa prímorské hotely a rezorty. Trocha peńazí sa dokonca ušlo aj mníchom na rekonštrukciu ich kláštorov v autonómnej ortodoxnej republike na poloostrove Athos. Najviac peńazí však Gréci na konci minulého 2O.storočia oferovali na budovanie armády, letectva a predovšetkým pýchy Grécka, vojnového námorníctva. Grécko má v prepočte na obyvateľa najväčšie a najdrahšie vybavené vojenské námorníctvo na svete. Oficiálny dôvod ? Obrana južného krídla NATO. Neoficiálny dôvod ? – Turecko…Desaťmiliónové Grécko /presnejšie 10, 8 mil. obyv,/ so 132 tis. km2 chce takto držať na uzde osemdesiatmiliónové Turecko /presnejšie 82,01 mil. obyv./ so 783 tis.km2. Samozrejme, je v tom málo geopolitickej logiky a veľa márnomyseľnosti gréckych vládnych potentátov.

Dlho bolo pre laikov záhadou, odkiaľ Gréci na toto investovanie, voľkanie si ba až trestuhodné rozhadzovanie mali peniaze. V polovici prvého desaťročia tohto storočia sa ukázalo, odkiaľ. – Z čoho iného ako z ÚVEROV. Za peniaze z nemeckých bánk si Gréci kupovali drahé vojnové lode z Británie, USA, Francúzska a kupovali si tiež sociálny zmier s robotníctvom a penzistami. Lenže jedného dňa to skončilo. V Grécku začala kríza, ktorá ho takmer stála členstvo v EU. Nasledovali nekonečné rokovania gréckych a zahraničných finančných expertov. Grécki podnikatelia napr. v turizme začali ponúkať nižšie ceny, zľavy, potom zľavy zo zliav a napokon zľavnené zľavy zo zliav. Nepomáhalo to. Rokovania finančných špecialistov končili orientálnou obchodnou hrou na potom, na zajtra, na neskôr, na nabudúce…Muselo prísť kruté vytriezvenie a ešte krutejšia terapia. Gréci sa vrátili na predchádzajú rozvojovú pozíciu. Nie je to príjemné. No krajina zdá sa, opäť ožíva. Azda tentokrát už na solídnejšom základe.

Iste, takýto obraz o dnešnom Grécku je veľmi, veľmi jednostranný a príliš kritický. Možno až pre Grékov a Grékyne urážlivý. Pardón teda ! Samozrejme, moderné Grécko to nie je len nedávny finančný kolaps krajiny. Dnešné Grécko to je aj stále výborné grécke obchodné loďstvo, lodiarstvo a moreplavba, jedni z najkvalitnejších kapitánov a navigátorov na svete, výborné hotely a prímorské rezorty, vynikajúca a zdravá grécka kuchyňa, úžasné plody z gréckych polí, pasienkov a sadov: melóny, hrozno, olivy, syry, víno, metaxa, ouzo, prívetivosť obsluhy, priateľskosť a príjemné politizovanie taxikárov /najmä ak im poviete, že ste zo Slovenska/, stredomorsky invenčné artefakty gréckych umelcov, poctivá robota robotníkov v prístavoch a továrňach. Grécki pracujúci pracujú usilovne nie iba v kvalitne klimatizovaných priestoroch, ale aj pri teplotách bez klímy, ba i pri takmer 40°C /videli sme ich pri oprave ciest/. Grécki čašníci obskakujú milióny niktošov z ostatných krajín EU i mimo nej. Nebráni im to, aby boli hrdí na seba samých i na svoju všelijako sa občas vyvíjajúcu krajinu. /Podaktorí „Slováci“, ktorým sa nepáči aktuálna slovenská vláda a miesto toho, aby proti nej demonštrovali, hneď začnú nadávať na celý slovenský národ, by si v tomto z Grékov mali vziať príklad/.

Gréci sa dnes v rámci EU nemajú najlepšie. Pokiaľ boli v časoch studenej vojny dotovaní zo zdrojov USA a Západnej Európy a privilegovaní ako vojensko-strategicky dôležitá krajina, bolo im fajn. Tak fajn, že ľavicové sklony Grékov boli udržané na uzde. Teraz, keď sa hranica dotovania prozápadných štátov Východu posunula do Pobaltia, na Ukrajinu či dokonca do Gruzínska, musia si Gréci na svoj relatívny blahobyt zarobiť úplne sami. Dokonca aj svoj včerajší luxus si musia odrobiť dnešným nádenníctvom a zajtrajšími úsporami.

Gréci sa v najťažších časoch tureckého panstva dokázali zomknúť , sústrediť sa na svoju šikovnosť a svoje pravoslávne duchovno. Toto nezabudli, vedia to aj dnes. Na rozdiel od Talianov nikdy nehrali mussoliniovskú frašku na obnovu historickej veľkosti a slávy svojej krajiny. Nepochodovali do nejakej africkej Abesínie či Líbye, o posielaní légií na Donský front ani nevraviac. Gréci nezostali autentickí vo svojej antickej duchovnej veľkosti, lež vo svojej byzantskej ortodoxnej religiozite, pravovernosti, vytrvalosti. Gréci sa pomaly opäť stavajú na nohy a na svoju skromnobohatú grécku krajinu. Pád z finančného neba na tvrdú zem ich ešte trochu bolí. Grékov však v minulosti preboleli väčšie pády. Prebolí aj tento. Grékom znovu zachutia ich tance, ich rytmická hudba, syr s olivami a pohárik posilńujúceho červeného vína.

Na zdravie – nezlomné Grécko !