zemegula

Chorváti sú jediný slovanský naozaj morský národ. More majú aj Rusi, Ukrajinci, Poliaci, Bulhari, Slovinci, Čiernohorci, – no intenzívny až intímny kontakt s morom majú iba Chorváti. Jadran-chorvátske more, má dlhé pobrežie, teplú vodu, stovky ostrovčekov. Chorváti z mora žijú /turizmus, doprava, rybolov/. No nechodia na more len aby sa uživili, chodia tam neraz i z pasie. Majú more radi. Väčšina ich folklóru je spojená s morom. Hudba i divadlo sú plné mora. Z každej poriadnej dalmatínskej kuče musí byť vidieť na more. More je súčasť Chorvátovej duše.

More ovplyvnilo aj tých Chorvátov, čo žijú od neho ďaleko: v Záhrebe, v Slavónii. Keď nemajú more, našli si zaň aspoň riečne náhrady: Dunaj, Sávu, Drávu…More naučilo Chorvátov, že jeden človek proti prúdu a príboju nič nezmôže. Že sa treba spolčovať, vytvárať tímy, komunity, obce. More však /bohužiaľ…/ naučilo Chorvátov meniť plachty podľa prevládajúceho smeru vetrov. More naučilo Chorvátov, že na svete nie je iba ich obec, nie sú iba Chorváti ale i mnoho iných miest a iných krajín, – s ktorými TREBA KOOPEROVAŤ. More napokon prinieslo Chorvátom aj vieru v chorvátskeho katolíckeho boha.

Odkedy starí Chorváti /meno ich národa-Hrvati- odkazuje, podobne ako u Čechov na hory, kopce, chrbty, chriby, ktoré boli v ich pôvodnej vlasti/ prišli do Dalmácie /nie je náhoda, že do krajiny so strmými vrchmi, chrbtami, útesmi a pobrežnými horami/, odvtedy sa učili od skúsených Ilýrov, no najmä od „múdrejších“ civilizovanejších susedov Talianov a Grékov. More otvára obzory každému národu. Mení ho z pôvodného pastierskeho a roľníckeho, dedinsky uzavretého a laznícky individualistického na komunitný, kooperatívny, extravertný ale aj oportunistický, pripravený využiť dobrý vietor v plachtách a oportunistickú príležitosť na výhodnú spoluprácu s inými národmi. More urobilo z Chorvátov až neslovanských, svetákov, svetobežníkov, tak trochu i fanfarónov. Chorváti sú vďaka skúškam, ktoré na mori prekonali, smelý národ. Nie sú smelí a hrdinskí iba individuálne /ako Srbi či Slováci/, ale aj ako zodpovední členovia smelých komunít, hrdých dalmatínskych obcí a miest. Komunitnosť podržala Chorvátov aj pri ich migrácii do Strednej Európy. do Severnej či Južnej Ameriky. Naučili sa, že ak sa i v ďalekom svete pričiňujú o rozmach svojich obcí a pokiaľ i v cudzine neprestanú veriť v svojho chorvátskeho katolíckeho boha, dotiaľ- dovtedy tam vydržia a prekonajú prekážky a nástrahy.

Iní Slovania, najmä takmer rovnako rozprávajúci Srbi vyčítajú Chorvátom katolíckeho, teda neslovanského a nepravoslávneho boha. Vyčítajú im paktovanie sa s cudzincami, napríklad s Nemcami a celkove nie príliš pozitívne naladenie voči iným, vnútrozemským Slovanom. Možno majú kus pravdy. Na druhej strane, otvorenosť Chorvátov voči novým podnetom , ochota prijať západnú kultúru a civilizačné normy od Talianov a Nemcov pomohla Chorvátom uchytiť sa na nie najúrodnejšom dalmatínskom brehu. A najmä,- umožnila im urobiť pozoruhodné kroky pri realizácii stredovekej štátoprávnosti.

Chorvátom sa takto podarilo inštalovať si svojich vlastných kráľov /medzinárodne ako-tak rešpektovaných/ – a to v čase, keď niektorí iní Slovania sa zmohli nanajvýš na kmeńových náčelníkov, vladykov a príp. na kniežatá. /Či boli v porobe pod cudzími vladármi, ako napr. Slováci/. Podarilo sa im vytvoriť funkčné väzby na národy a vládnuce dynastie iných krajín. Ak s nimi museli bojovať, dokázali si nájsť spojencov. Tak mohli vzdorovať Benátčanom, Byzantíncom, Uhrom, neskôr dokonca aj Osmanom. Aj keď po čase o svoju samostatnosť prišli a dostali sa pod Uhorsko, neboli bezmennými poddanými uhorských kráľov a potom rakúskych cisárov, ale rešpektovanými súčiniteľmi svätoštefanskej koruny. Boli „korunným národom“ a mali v Uhorsku značnú autonómiu /chorvátske bánstvo/. Nota bene bolo to v časoch, keď Slováci nemali nič, ani len vlastné základné školy a keď podľa maďarskej elity, vládnucej v Uhorsku „Slováci neexistovali“.

Chorváti nie sú početný národ / 4,08 mil.obyvateľov na 56 594 km2/. Preto v juhoslovanskom súštátí /v predvojnovom kráľovstve „Juhoslovanov“ i v neskoršej Titovej zväzovej JSFR/ nehralo mocensky prvé husle. Chorváti si cez 2.sv.vojnu pošpinili medzinárodné renomé inštaláciou fašizoidného režimu Ante Paveliča, anexiou Bosny a Hercegoviny no predovšetkým zverstvami, aké chorvátski fašisti-ustašovci páchali na Srboch a iných nechorvátskych občanoch /Židoch, Cigáňoch/ v hrôzostrašnom koncentračnom tábore Jasenovac. Jasenovac sa počtom obetí s Osvienčimom nedá porovnávať. V Jasenovaci bolo zavraždených „iba“ 700 000 prevažne Srbov. „Technológia vraždenia“ bola však v Jasenovaci bola drastickejšia. Nebol to plyn, ale primitívne jatky s kopou krvi a otvorenej beštiálnosti. Za všetky ukrutnosti spomeňme len hádzanie srbských dojčiat o múr alebo pribíjanie Srbov klincami o dvere a potom tréning v bodaní bajonetom do takého živého terča. V Chorvátsku boli aj iné koncentračné a vyhladzovacie tábory, určené na to, aby „na konci dňa“ žili v Chorvátsku a Hercegovine len Chorváti. Okrem Jasenovaca to boli pridružené tábory v Donja Gradina, Stara Gradiška, Kozara a Ciglana ale aj Krapje a Bročica. Chorváti tak ako Slováci po 2.sv.vojne za vojnové hriechy zaplatili stratou vlastnej štátnosti, podobne ako Slováci stratou štátnosti zaplatili za vojenskú angažovanosť na strane Mocností osy. Slováci zaplatili aj popravou svojho prezidenta J.Tisa. Chorvátsky fašistický vodca A.Pavelič dožil svoj život pokojne pod ochranou priateľa caudilla F.Franca v španielskom Madride /umrel v r.1959/.

Pod diskrétnou kuratelou Chorváta J.B.Tita sa ani v Juhoslávii nežilo Chorvátom zle. Neraz vďaka svojej vzdelanosti a kultivovanosti de facto /spolu so Slovincami/ ťahali za opraty moci. Predovšetkým v ekonomickej oblasti. Keď titovská mocenská mašinéria začala škrípať vykročili Chorváti v tesnom slede za Slovincami rezko k obnove štátnej nezávislosti. Boli na ňu historicky, mentálne i hospodársky dávno pripravení. Cítiac vietor v plachtách , pribalili si na cestu za samostatným Chorvátskom i to, čo im etnicky nepatrilo – kus srbskej Východnej Slavónie a Srbskú krajinu. Chorváti tieto územné zisky potvrdili i vojnou, využijúc v nej tradične dobré vzťahy s Nemeckom. Získali od neho diplomatickú podporu, vojenských poradcov, moderné zbrane a muníciu a citlivé údaje z leteckej špionáže. A bezohľadne v operácii „Búrka“ dokončili svoju štátnu emancipáciu.

Rovnako cieľavedome a nekompromisne si Chorvátsko počínalo a počína aj ako nezávislý štát. Chorváti opäť odhadli smer vetra a pridali sa k NATO a EU. Čo na tom, že NATO bombardovalo susedný slovanský štát Srbov a Čiernohorcov a že mieri svoje rakety s nukleárnymi hlavicami na slovanské Rusko a Bielorusko. More Chorvátov naučilo: nezaváhaj, ak nechceš stroskotať, využi každú priaznivú vlnu, každý závan „dobrého vetra“.

Návštevník Chorvátska sotva takto rozjíma nad minulosťou a dušou krajiny, kam si prišiel oddýchnuť. Čo tam po nejakom „Jasenovaci“. On si chce užiť teplé tyrkysové Jadranské more a až do októbra hrejúce dalmatínske slnko. Treba to rešpektovať. Bolo by však predsa len dobré, keby popri povaľovaní sa na Makarskej odskočil niekam do historických mestečiek, či do stredoeurópskym barokom a historizmom voňajúceho Záhrebu. Mohol by sa aspoň po ceste pozrieť do kopcov nad Záhrebom /kde vyrástli fenomenálni súrodenci Kosteličovci. Do priemyselného a moderného Osijeku. Do z vojnových rán sa lížuceho Vukovaru. Do vitálnych prístavov v Zadare ale aj Rijeke. Do mondénnej Opatije. Do Diokleciánovho Splitu, do takmer benátskeho Dubrovníka.

No a nemal by vynechať ani vinetuovskú romantiku v očarujúcom prírodnom dive sveta – na Plitvických jazerách. Ak by sa vyberal na Istriju, syntéze dovolenkového užívania a poznávania sa ťažko vyhne. Bude sa pohybovať medzi prekrásnymi priam filmovými kulisami taliansko-chorvátskych mestských skvostov v Pule, Poreči, Rovinji a i.

Ostrovy Chorvátska, to je iný svet. Tu na geopolitiku rýchlo zabudnete. Pohltí vás opojný svet hrozna, syra, rýb, olív, melónov, baklažánov, ústric, vína…kamenných domcov, klenbových pivníc, brán a kostolíkov, malomestských prímorských minipromenád s veľkomestskymi zvládnutými terasami reštaurácií, omotanými viničom, figovníkmi a bugenvíliami a voňajúcich neodolateľnými vôńami kôpru, tymiánu, bazaličky, vavrínu, a stredomorského korenia. V Dalmácii je krása definovaná morom, skalami, olivovníkmi, figovníkmi, viničom, políčkami s hrubými uhorkami a bucľatými paradajkami a paprikou. Ďalej od mora je vymedzená pastvinami pre ovce a kozy-akrobatky. Dalmácia, to je šum morskej vody a šuchot žltnúcej trávy, zmorenej letnými horúčavami. To je občasná sem-tam až príliš osviežujúca búrka a „košava“. Takto je to na veľkých ostrovoch Hvar, Korčuľa, Brač…No ak si zaplatíte plavbu po Národnom parku Kornati, uvidíte prírodu ešte o stupeň prírodnejšiu. Prírodu priam rozprávkovú.

Chorváti sa v boji o prežitie svojho národa zachovali mnohokrát chvályhodne, ba priam hrdinsky. Neraz držali chrbát pred tureckými šabľami celému Uhorsku, Aj Slovensku. Dopustili sa však vo svojich dejinách aj skutkov, ktoré iné národy poškodili alebo ich nepovažovali za férové. Štúrovsko-hurbanovským Slovákom bán Jelačič napríklad v 1848 ponúkal staré nefunkčné pušky za cenu najmodernejších zbraní. Handloval sa s našimi povstalcami ako sa dnes medzinárodní obchodníci so zbraňami handlujú s moslimskými teroristami. Kukučínovo-Bencúrovo lekárske pôsobenie medzi Chorvátmi na Brači a v Punta Arenas,/ napriek tomu, že mal chorvátsku manželku/, tiež nebolo ideálne. Slovincom /bratom v zbrani z obdobia boja proti Srbom/ -napriek rozhodnutiu Súdneho dvora v Haagu, strpčujú Chorváti prístup k otvorenému moru. Talianom vzali Ragusu, Speleto, Fiume i celú Istriju, Srbov vyhnali z Východnej Slavónie i Srbskej Krajiny…

Nech bolo akokoľvek, v reálnom živote sa národy riadia „posvätným národným egoizmom“/cit. talianskeho kráľa Viktora Emanuela III./. Ťažko povedať, kedy je toho egoizmu primerane, kedy trocha nadštandardne a kedy je ho až príliš. Egoisticky sa v istých momentoch histórie správali aj Slováci, aj Chorváti. Chorvátsky tak ako slovenský národ nie je v zrkadle dejín iba hrdinský. Nie je úplne bez viny. Chorváti vo svojich dejinách zažili veľa utrpenia. A popri tom nechtiac i chtiac zapríčinili utrpenie iných národov. Nech milosrdný boh za to prvé Chorvátov odmení a za to druhé nech je k nim milostivý !

A nech ich do budúcnosti vedie cestou, ktorá nebude zdrojom nových trápení pre nich či pre iných. Nech ich v živote sprevádzajú iba dobré úmysly, dobré vnuknutia, dobré vlny a dobrý vietor.

/Autorom fotografie je autor textu/.