zemegula

Miro Litva bol náš spolužiak zo strednej školy. Vtipný človek, veselý muzikant. Jeho otec pochádzal z Liptovskej Osady a mal na starosti bezpečnosť plavby po Dunaji. -Dalo by sa o ňom a celom rode Litvovcov napísať román, no nie o tom dnes chceme. Túto kapitolu budeme venovať štátu Litva /po lit. Lietuvos Respublika/. Litvovci z Liptovskej Osady podľa Mira Litvu nikdy nevlastnili Litvu, nevlastnia Litvu a nie sú ani končenými užívateľmi výhod, ktoré by z vlastnenia Litvy mohli mať. Totožnosť mien je čistá fonetická náhoda. – Keď je tak, nech je teda tak ! Jazykovedci ostatne majú pre meno Litva iné vysvetlenie-pochádza vraj litovského slova „lieutus“=dážď, resp. od riečky Lietauka, pri ktorej asi veľa pršiavalo.

Litva je pobaltský štátik, ktorý sa nikdy poriadne nepostavil na svoje vlastné nohy. Dospel do štátoprávnej podoby veľkovojvodstva, no už nie kráľovstva /hoci sa litovské knieža Jogaila po sobáši s poľskou kňažnou Hedvikou stalo kráľom, no poľským, nie litovským/. Po ukončení nájazdov Vikingov sa oblasti Litvy, Livónska a Žemajska dostali v r.983 prvýkrát pod nadvládu Rusov /ako súčasť Kijevskej Rusi/. Rôzne formy spojenectiev medzi ruskými a litovskými kniežatmi trvali až do 1201, keď sa Litva stala vazalom kresťanstvo šíriaceho Rádu nemeckých rytierov. S ich súhlasom v 1236 knieža Mindaugas prvýkrát zjednotilo Litvu do jedného útvaru. Pre Litvu vtedy i neskôr bolo príznačné váhanie medzi ruským/slovanským a nemeckým vplyvom a oscilovanie medzi pohanstvom, rímskym kresťanstvom a pravoslávnym kresťanstvom. V Litve v 1251 prijali rímske kresťanstvo, v 1261 ho odmietli a vrátili sa ku pohanstvu. Pod vplyvom ruského kniežaťa Alexandra Nevského v 1299 čiastočne prijali pravoslávie. Dlhšie obdobie potom vajatali medzi pohanstvom, katolicizmom a pravoslávím. Údajne aj preto, že táto nejasná religiozita vyhovovala Rádu nemeckých a Rádu livónskych rytierov, ktorí na Pobaltí akože šírili pravú rímskokatolícku vieru. /Dávala im robotu…/.

V 14.stor. knieža Gediminas sformoval Litovské veľkokniežatstvo. Zaujímavé je, že sa úradným jazykom stal starobieloruský variant ruštiny, z ktorého sa neskôr vyvinula o.i. bieloruština i ukrajinská haličtina, základ dnešnej jedine uznávanej úradnej reči na Ukrajine. V r.1323 sa hlavným mestom Litovského veľkokniežatstva stáva Vilnius. V r.1386 knieža Jogila opäť prijíma rímskokatolícke kresťanstvo, berie si za manželku spomínanú poľskú kňažnú Hedviku, stáva sa tak poľským kráľom a zakladá mocnú poľskú kráľovskú dynastiu Jagelovcov. V r. 1410 po porážke v bitke pri Grunwalde z Litvy a celého Pobaltia odchádza Rád nemeckých rytierov. Rád livónskych rytierov však zostáva a mieša karty raz v prospech Ruska, inokedy Švédska – dvoch mocností, ktoré sa spolu s Poľským /poľsko-litovským/ kráľovstvom usilujú o ovládnutie územia medzi Baltom a Čiernym morom. Neskôr do hry pribudli noví hráči: Prusi a Habsburgovia. Ruskí cári /Ivan III. Veľký, Ivan IV.Hrozný, Peter I. Veľký i Katarína II. Veľká / sa dlhodobo usilovali o dominanciu nad Litvou a Poľskom. Podarilo sa im to de facto až po porážke Napoleona Bonaparta, hoci de iure Poľsko-litovský štát „dvoch národov“ prestal existovať už v r.1797, keď bol rozdelený medzi Rusko, Prusko a Rakúsko. Až do februárovej revolúcie 1917 /priznávajúcej aj Litve právo na sebaurčenie/ bola potom Litva súčasťou Ruského impéria. V 1918 okupačné nemecké vojská stimulovali formálne vyhlásenie nezávislosti Litvy. Prvým štátom sveta, ktorý ju uznal, bol v r.1920 ZSSR.

Nasledovalo obdobie litovských pokusov o demokraciu, striedané autoritatívno-diktátorskými tendenciami niektorých litovských prezidentov. Po vypuknutí 2.sv.vojny /1939/ prijal národný Snem Litvy rozhodnutie o pričlenenie Litvy ku ZSSR ako Litovská SSR. Predchádzala mu dislokácia niekoľkých jednotiek ČA na litovskom území-ako garancia pred útokom wehrmachtu. Po roku -v júni 1941 napokon k útoku wehrmachtu a obsadeniu Litvy Nemcami i tak došlo. Pod kuratelou Nemecka dostala Litva istú formu samosprávy a odmenila sa za to vyslaním menšieho počtu dobrovoľníkov na front. Bojovali tam skôr symbolicky ako účinne, po boku hitlerovského Nemecka. Typicky litovská oscilácia medzi pro-ruskou a pro-nemeckou orientáciou sa vtedy prejavila v simultánnom vzniku pro-sovietskeho partizánskeho hnutia v litovských lesoch. Litovskí pro-sovietski partizáni sformovali v koordinácii s Moskvou 16. partizánsku divíziu-neskôr súčasť Červenej armády. Keď sovietska ČA Litvu v 1944-5 oslobodila, došlo ku obnove Litovskej SSR. Bývalí pro-nemeckí litovskí ozbrojenci to neakceptovali a rozpútali ilegálny odboj /ukončený milíciou ZSSR v 50-tych rokoch/. Po rozpade ZSSR na začiatku 90-tych rokov 20.storočia sa aj v Litve začal proces vedúci k obnove samostatnosti. Nie všetci s tým však súhlasili /proti bola nielen ruskojazyčná menšina ale aj mnoho Litovčanov/. V dôsledku toho bol boj za nezávislosť Litvy naozaj bojom /s 15 mŕtvymi a desiatkami zranených/. Po referende /kde vyše 80% populácie odsúhlasilo nezávislosť/ je Litva od r. 1991 samostatným štátom.

-Opäť však treba použiť otáznik, či naozaj samostatným. Na všetky mocenské páky v Litve má totiž dnes vplyv /formálny i zákulisný/ Západ, konkrétne NATO a EU, ktorých je dnes Litva členom. USA majú v Litve, podobne ako v celom Pobaltí svoje neoficiálne vojenské základne. Pro-západným litovským vládam sa v Litve vládne ľahšie, než v takom Estónsku. Ruskojazyčná menšina /Rusi, Bielorusi, Ukrajinci a i./ je tu totiž oveľa slabšia-iba 11%-ná. Žiada, aby sa vzhľadom na historické i demografické faktory používala v Litve popri litovčine aj ruština. Požiadavky menšiny sa zatiaľ nestretli s porozumením ani vo Vilniuse, ani v Bruseli.

Litva je vzorný štát EU i NATO. Pozýva vojská USA a ich európskych „spojencov“ na pravidelné, dlhodobé cvičenia, v prípade niektorých leteckých útvarov a tankových brigád i na neurčito. Keď to Litovčania akceptujú, my darmo budeme protestovať, Čudné ale je, že sa v tejto súvislosti Litva čuduje, že Rusko na dislokáciu síl NATO a USA reaguje a zamierilo na americké oporné body v Litve zopár Iskanderov z Kaliningradu.

Litva je aj usilovný člen EU. Má zavedené euro, má solídny rast HDP, solídne zavedenú informatizáciu štátnej správy a jej predstavitelia bývajú na fotkách zo summitov EU v prvých radoch. Takéto štréberstvo a zbytočné nadbiehanie Západu niektorí vysvetľujú /podobne ako pri Estónsku a Lotyšsku/ strachom Litvy, aby na jej diskrimináciu ruskojazyčnej menšiny nereagovala Ruská federácia „stručne-ručne“. Nazdáme sa, že tento argument pri Litve veľmi neobstojí. Veď čisto k Rusom sa hlási iba 6,1% populácie. Kvôli nim by RF neriskovala akýkoľvek vojnový konflikt, ani s takým trpazlíkom, ako je Litva. Neobstojí ani iný argument, že Litva má vzhľadom na nízky počet obyvateľov slabo zabezpečené hranice. -No ale veď s ruskom hraničí Litva iba na veľmi krátkom úseku.- Takže ani toto neobstojí.

Za veľkým počtom síl USA a NATO v Litve je zjavne geopolitický záujem nie Litvy ale USA. Washington vie, že rovinatý terén tejto časti Európy by bol v prípade útoku na Rusko veľmi výhodný. Po prekonaní priľahlých častí Bieloruska by bola Moskva Američanom na dohľad -tak ako kedysi generálom wehrmachtu. /Len aby tí americkí stratégovia neskončili rovnako ako ich hitlerovskí predchodcovia/. Litve v tejto geopolitickej hre veľmocí zostáva iba rola štatistu. Litvania sú na ňu zvyknutí. Stáročia lavírovania medzi Východom a Západom v nich vytvorili čosi ako archetypálny modus fungovania. Tak ako v minulosti, aj dnes sa pokorne opierajú o aktuálneho mocenského hegemóna. A tým je momentálne stále ešte USA.

Litovčania a ich najbližší príbuzní – Lotyši- patria do baltskej jazykovej skupiny. Ku baltskej jazykovej skupine je najbližšie slovanská jazyková skupina. Slovania a Pobalťania /s výnimkou Estóncov/ sú teda takmer bratia. Dakedy sa však Litovčania ako bratia nechovajú. Skôr koketujú s bratrancami Germánmi. Na príkoria spolužitia so Slovanmi si často až hystericky spomínajú, no o benefitoch, ktoré zo spolužitia majú /územné zisky napríklad/, cudne mlčia. Keby nebolo povojnové znovuzačlenenie Litvy do ZSSR, bolo by totiž územie Litvy o dosť menšie. Neboli by v nej tie najkrajšie juhozápadné územia bývalého nemeckého Východného Pruska. Litva by nemala Klajpedu /Memel/, nemala by Kurskú kosu, ba ani hlavné mesto Vilnius. To totiž bolo pred 2.sv.vojnou hlavným mestom úplne inej krajiny – Bieloruska resp. bolo súčasťou Poľska. Litva by sa musela uspokojiť s Kaunasom. Starobylým, prívetivým, ale o polovicu menším ako Vilnius. Nuž nevďačnosť má často podobu nacionálneho egoizmu a selektivity historickej pamäti.

Litvania sú dosť blonďavý, spevavý takmer seversky činorodý národ. Radi pracujú a radi sa /ešte stále/ modlia. Spolu s Poliakmi dôsledným katolíckym spôsobom. Akoby chceli dohnať neskorý príklon ku kresťanstvu. Ich ekonomika je malá, reaktibilná. To znamená, že ak je v EU, osobitne v Škandinávii a Nemecku konjunktúra, hneď litovský HDP letí prudko nahor. Ak je kríza, rovnako rýchlo padá HDP nadol. Prácu Litovčanov však hospodárske cykly ovplyvňujú len rámcovo. Litovčania sú pracovití aj bez nich. V štruktúre obyvateľstva nemajú Rómov či nejaké početnejšie skupiny neprispôsobivých občanov. Čo si Litovčania dorobia, to majú. Nemusia sa obávať plytvania či vandalizmu sociálne odkázaných alebo migrantov z iných kultúr.

Litovská krajina je mierna, v lete je zriedka trápená úmornými horúčavami. Polia sa v nej striedajú s hájmi, jazierkami, lesíkmi i riadnymi lesmi. Všetko pekne na nížine. Netreba nikde do vrchu šliapať. Pôda je miestami trochu rašelinová, inde zas piesčitá, najmä smerom k moru. No jačmeň, ovos, zemiaky, repa, kapusta, strukoviny sa na nej urodia. Aj kravičky sa dosýta napasú. Aj v mori sa dajaké tie šproty resp. slede ulovia.

Vilnius /545 tis.obyvateľov/ má centrum poznačené striedaním sa pánov hegemónov. V minulosti vytŕčali budovy s nemeckým, židovským, poľským i ruským vplyvom. Dnes sú už všade viditeľné zo Západu importované betónovo-hliníkovo-sklené kubusy, centrá štátnej euro-orientácie. Sovietske časy na panelákových sídliskách maskuje pestrofarebné nové zateplenie. Tak ako inde v postsovietskych príp. post-socialistických krajinách.

Kaunas /295 tis.obyvateľov/ je litovskejší. Nevytŕčajú v ňom do neba moderné eurobudovy. Ponúka nejeden pamätník pozoruhodnej civilizačnej a kultúrnej histórie krajiny a národa.

Turisticky najviac využívaným mestom je tretie najväčšie mesto Litvy-Klajpeda /za nemeckých čias Memel/. Má 187 tisíc obyvateľov. Toto v časoch 2.sv.vojny veľmi šovinistické nemecké /pruské/ mesto po odsune Nemcov získalo novú atmosféru. Klajpedský prístav je zastávkou výletných plavieb po Baltskom mori. Sprievodcovia hosťom ukazujú novopostavené repliky pôvodných budov. Tie originály totiž padli za obeť neľútostným bojom medzi wehrmachtom a Červenou armádou. Totálnu vojnu aj v tomto meste hitlerovci realizovali presne podľa príkazov Fuhrera. V centre Klajpedy je dnes rekonštruovaný dom, z ktorého /z balkóna/ rečnil po zabratí mesta sám Adolf Hitler. Mimochodom, zabratie Klajpedy-Memela, bolo takým malým baltským anšlusom. A hoci išlo o jasné porušenie medzinárodného práva, V.Británia, Francúzsko či USA naň nijako zvlášť nezareagovali. Na námestí pred domom s „Hitlerovým“ balkónom dnes pri vítaní turistov z lode rezko hrá litovská dychovka. Pod balkónom živo diskutujú a selfíčkujú sa cestujúci z lodí ako „Mein Schiff“ či „MS Deutschland“.

Ak už je hosť v Klajpede, nemal by obísť výlet na Kurskú kosu, popri dunách a cez borovicové lesy do mestečka Neringa. Tu žil a tvoril slávny nemecký spisovateľ Thomas Mann. Jeho dom má vynikajúcu polohu a je nádherne zasadený do borovicového lesa.

Prostredie na tvorbu tu musel mať Mann ideálne, pokojné a inšpiratívne. Pritom ide o nemecky strohú tehlovo-kamenno-drevenú krásu s výraznými, na zeleno natretými drevenými okenicami. Dom je na dunovom pieskovom kopci nad morom. Dolu ním sa dá zbehnúť po chodníčku priamo na pláž. V mestečku je okrem Múzea Thomasa Manna aj Rybárske etnografické múzeum, Múzeum a galéria umenia z jantáru a Kuronské múzeum. V mestečku sú repliky starých rybárskych vývesiek. Kedysi mali majiteľov rybárskych domov upozorńovať, či sú alebo nie sú na rade, aby išli na rybolov. Vďaka tomu vládla medzi rybármi aká-taká spravodlivosť a každý počas týždńa dostal šancu. Nuž, typicky nemecký rovnostársky „brúderšaft“.

V jednom zo stánkov so suvenírmi pre turistov sme zistili, že v ňom môžeme hovoriť po rusky. Predavačka-ruskojazyčná Ukrajinka, sa pokukala okolo seba a keď nevidela nikoho z miestnych Litovčanov, potichu s nami „nemnóžko pogavarila“. Ak by tam bol nejaký miestny Litovčan, asi by musela lámane spíkovať.

Výlet na Kurskú kosu, to je história ale aj veľa čistej baltskej prírody. To sú pomerne vysoké a mohutné pieskové duny, borovice, suchomilné kríčky. Na jednom z kopcov kus od mesta smerom k hranici s Ruskou federáciou je veľká vyhliadková plošina a lavičky. Sem sa chodia domáci i turisti kukať na ruskú časť Kurskej kosy. Popri suchomilnej faune a flóre zrejme skúmajú aj to, či sa už „zlé ruské tanky“ nevalia na nevinnú a bezbrannú litovskú krajinu. Boli sme tam. Oznamujeme, že sa zatiaľ ešte nevalia…Rusi sa zrejme tak ako Litovčania venujú skôr zberu čučoriedok, brusníc a hríbov prípadne rybolovu. Je koniec leta. Pánbožko nám v deň našej návštevy pribalil na cestu aj poriadne hrejivý kus inokedy skromného baltského slnka. Hotová paráda.

Na akurátne hrejivom slnku zabudnete na zložitosti histórie a osudov ľudí, čo v na Kurskej kose a v Litve žili a žijú. Iba voniate a sem-tam zobkáte čučoriedky popri ceste. No a nenápadne hľadíte do piesku, či v ńom neuvidíte kus prírodného jantáru. Veď púť po Litve, to je púť po JANTÁROVEJ CESTE. Treba si ju užiť. Aj do zásoby.

/V blogu boli použité fotografie autora textu/.