zemegula

Bude to stručná, nekonfliktná kapitola. Jednostranná, tendenčná, -lebo jej zmyslom je vyjadriť SUBJEKTÍVNE pocity autora-geopolitika cestujúceho po svete v posledných 20 rokoch.

Luxembursko je v skupine liliputánskych európskych štátov poriadnym Guliverom. Na normálnu krajinu je kuriózne malé / 2586 km2, 440 tis. obyvateľov, s trvalými zahraničnými robotníkmi cca 610 tis. obyvateľov/. No v porovnaní so štátmi ako je Andorra, Lichtenštajnsko, Monako či San Marino je takmer obrovské. V rebríčkoch ekonomickej sily resp. životnej úrovne per capita sa dokonca aj v spoločnosti tých najrozvinutejších krajín pravidelne objavuje na prvom mieste či tesne pod ním. /Údaje tak ako pri Estónsku a Lotyšsku resp. pri Islande skresľuje vysoký, tretinový podiel ne-občanov, ktorí v Luxembursku pracujú, produkujú jeho HDP no pri prepočtoch na občana-obyvateľa sa neobjavujú/.

Pri ponorení sa do histórie Luxemburského veľkovojvodstva narazíme na všeličo-aj na akože českú stopu. „Rex Bohemiae“ bol istý čas Johannes /Jean/ Luxemburg z rodu dnešného Luxemburgského veľkovojvodu. /Česi ho počeštili na Ján Lucemburského, kráľa českého/. Luxemburg mal asi problém s hybnosťou končatín, lebo pri jednej zle sa vyvíjajúcej bitke odmietol ustúpiť do bezpečia a prehlásil, že kráľ Bohémie ani zo strateného zápasu nikdy neutečie. Pekný bonmot, no zlé rozhodnutie. Kráľa onedlho po tomto prehlásení zabili. A tak Luxemburgovci vstúpili do análov s jedným slávnym rodákom a Česi si Luxemburčana osvojili ako vzor pre nepríliš častý zjav vlády neústupných českých patriotov.

V dejinách Luxemburska sa striedali lepšie a horšie obdobia. Nikdy sa nevyskytla perióda nejakého „Veľkého Luxemburska“. No nenastala ani trvalá anexia krajinky okolitými oveľa silnejšími susedmi. Luxembursko napriek „veľkým zvieratám“ v okolí zostalo na žive, pretrvalo. Nie že by oň nebol záujem,- ale ak bol, bol len taký okrajový. Spojený s poškuľovaním na oveľa väčšiu korisť. Nemecko a Francúzsko sú veľmoci vedúce veľké vojny o veľké krajiny. Pri týchto svojich ťaženiach sa akoby hanbili uspokojiť svoj dobyvačný hlad „luxemburskou muchou.“ Ak sa im občas dostala do úst, dosť rýchlo ho z nich „vypľuli“. Veľkovojvodstvo bola pre nich iba vojnová epizóda /tak pre dve roty, ako sa raz chvastali dôstojníci wehrmachtu/. Malý schodík ku oveľa väčšej dobyvateľskej anabáze. Luxembursko pretrvalo, lebo sa žiadna veľmoc nechcela blamovať, dehonestovať svoju vojenskú povesť ulúpením malého-maličkého kniežatstva.

S nástupom kapitalizmu Luxembursko získalo na hodnote. Náleziská železnej rudy a sýdrovca ,slušné na takú malú krajinu, z neho urobili západoeurópsku hutnícku a strojársku miniveľmoc. Vojvoda, ak nechcel, aby mu z vojvodstva unikali peniaze a aby mu podnikatelia nedajbože v jeho ríši nevyhlásili republiku, musel rozšíriť svoju kvalifikáciu. Musel sa stať tak trochu hutníckym manažérom. Neskôr, po útlme európskeho hutníctva a oceliarstva, keď podnikanie v tomto odvetví prestalo vynášať, bolo sa treba reštrukturalizovať na iné výnosné aktivity. Luxemburská ekonomika diverzifikovala do fajnovejších odvetví: do riadenia zahraničných podnikov vo vlastníctve Luxemburčanov, do obchodovania a najmä do bankovníctva, burzovníctva, ekonomického poradenstva a poisťovníctva. Aj vojvoda sa musel trochu rekvalifikovať. Aby rozumel, čo sa mu doma deje a skade a koľko daní má pýtať. Vďaka zabehnutému dvornému úradníctvo to zvládol. Zo slabého Luxemburska je dnes silné centrum finančníctva a medzinárodného biznisu. Je stále /aj po istých obmedzeniach/ daňovým rajom a pracoviskom veľkého počtu euroúnijných úradov / Súdny dvor EU, Európsky dvor auditorov, Európska investičná banka…-čo meno, to stovky fajnových, dobre platených pozícií samozrejme i pre domorodých Luxemburčanov/.

Pri zmene ekonomiky veľkovojvodstva sa dodržiavala dvorná etiketa. Dôstojnosť hodná starobylej monarchie. Historické budovy panovníka a jeho dvoranov, úrady a podúrady neprestali dôstojne tróniť nad kamenistým kaňonom, a parkami, ktoré tvoria historické centrum hlavného mesta Luxemburgu / 107 tis.obyvateľov/. Cez deň popri historickom centre /popri kaňone/, po moderne riešených komunikáciách bzučia desaťtisíce aut. Smerujú na predmestia, ku sklenohliníkovým pevnostiam biznisu. No v noci, keď pracovný ruch stíchne, pocítite v meste pach stariny, pach múzea, stáročiami preverenej malej ale solídnej monarchie. Z priečelí historických budov na vás vážne hľadia plastiky a reliéfy, balustrády a iné architektonické ozdôbky-známky dobrého vkusu a starosvetského zmyslu pre mieru.

Počas dňa je Luxemburg ako ktorékoľvek európske stredne veľké centrum biznisu. Príďte sem však v noci a ocitnete sa o v meste o jedno-dve storočia dozadu. Odstavte auto, urobte si prestávku v cestovaní vlakom /ako sme urobili my/ a ocitnete sa vo svete 19.storočia, vo svete „nespočetného“ množstva malých nemeckých vojvodstiev, keď sa šľachta krížila s bohatým meštianstvom a pričuchla k obchodu a bankovníctvu. Ilúziu návratu do starej dobrej meštiackej minulosti Európy vám nepokazia ani mondénne butiky, značkové predajne s pánskymi oblekmi, dámskymi kožuchmi, voňavkami, kabelkami, klobúkmi a pánskymi paličkami, fajkami a tabakom, klenotníctva, obrazárne, kaviarne, cukrárne, drahé reštaurácie, sídliace na prízemí historických budov. Ich tabakovo-chanelovo-kávové vône prebijú mierny pach potluchiny, prenikajúci z okien starožitne zariadených drahých apartmánov.

My sme onehdy prerušili cestu vlakom z Bruselu do Viedne a prechádzali sme sa po takmer prázdnom Luxemburgu o druhej v noci. Bolo to očarujúce. Nielen úzke historické uličky, ale aj široký chodník so zdobeným kovovým zábradlím, lemujúci breh kaňonu- ako keď promenáda ohraničuje dajaké pobrežné mesto na Riviére. Dolu v kaňone sa sťaby v tieňohre objavovali stromy a chodníky mestského parku a na druhom „brehu“ dôstojne a decentne svietili okná budov a pouličné lampy. – Bol to ZÁŽITOK. Nepokazila ho ani nepríliš vľúdna staničná čakáreň po návrate na železničnú stanicu, ani čudné indivíduá hovoriace všakovakými orientálnymi rečami, čo sa na stanici ponevierali.

Luxembursko potom čo sa stalo finančným a administratívnym spolu-centrom Európskej únie, mocensky podrástlo. Zväčšuje sa a silnie nielen hospodársky , ale aj kultúrne, umelecky, dokonca i v oblasti športu. Čím ďalej tým viac to pociťujú súperi Luxemburska napríklad vo basketbale alebo vo futbale. Na Luxembursku sa už nerobí skóre. Neraz sú aj veľké futbalové krajiny rady za vydreté víťazstvá. Dokonca i za bod z luxemburského štadióna. Raz darmo, keď sú peniaze, sú aj hviezdy balkánsko-afrického pôvodu.

V Schengene /mimochodom, názov má podľa luxemburskej dediny Schengen s 3,5 tis. obyvateľmi, kde sa podpisovali dohody vedúce ku schengenskému systému/ si motorista často ani nevšimne, že prešiel po diaľnici z Nemecka do Francúzska – cez Luxembursko. V minulosti, plnej pasov a vízových povinností to vždy tak jednoduché nebolo. Trpaslík sa vtedy priklonil ku dvom trochu väčším susedom – Belgicku a Holandsku a spolu vytvorili sú-štátny útvar BENELUX. Luxembursko tak ušetrilo náklady na byrokraciu v mnohých oblastiach. A profitovalo z toho /dodnes má málokde samostatnú ambasádu, využíva konzulárne služby Holandska príp. Belgicka/.

Existencia Beneluxu prináša svoje ovocie aj v rámci EU. Trojnásobne silný lobing Beneluxu pri rozhodovaní v Bruseli sa vo všeobecnosti v EU prijíma pozitívne, s pochopením. Štvorspolok stredoeurópskych krajín V4 je pre mnohých na Západe naopak komplikáciou, nedajbože hrozbou. Západná časť EU by bola rada, keby sme sa poharkali /a usilovne na tom, za pomoci súčasných vlád v ČR a SR pracuje/. V prípade V4 miesto integrovania uprednostňuje Brusel staré známe „divide et impera“.

Luxembursko Európe – ak nepomôže, tak neškodí. Výnimkou boli občasné kafkovské excesy /podpitého či chorého ?/ luxemburského oberbyrokrata Jeana Clauda Junckera. Nariadenia s jeho podpisom šírili po Európe mierne potuchnutý vzduch a móresy zo stáročných monarchistických úradov. Našťastie, poddaní Jeho Veličenstva EU majú zatiaľ aké-také právo povedať občas aj „nie“.

Ak by nám ho zobrali, máme v najhoršom prípade stále formálne právo na odchod. Na „slo-xit“. Na návrat k národnej prirodzenosti a ignorovaniu bruselských a tak trochu aj luxemburských absurdít.

Jedna naša známa Slovenka už dlhšie žije a pracuje v Luxemburgu. Keď ju občas stretneme, vždy máme trochu rozpačitý dojem. Nevieme, či jej k tomu Luxembursku blahoželať alebo kondolovať. Má sa tam vraj dobre. Už sa dokonca stáva i luxemburskou patriotkou a pri oslavách štátnych sviatkov veľkovojvodstva robí usporiadateľku s takým entuziazmom, ani čo by bola veľkovojvodovým tajným ľavobočkom. V Luxembursku akoby našla samu seba. V 21. storočí sa stala poddanou miestneho šľachtica, vládcu-pseudovládcu.

-Čo teda máme robiť: blahoželať či kondolovať ?

/Autorom fotografie je autor textu/.