zemegula

Oficiálne je to Republika Severné Macedónsko. My však budeme minimálne z úsporných dôvodov písať o Macedónsku-MAKEDONIJI. Zdá sa nám nespravodlivé, že to, čo si môžu dovoliť veľké štáty, malé ako Macedónsko si nemôžu. Napríklad USA = Spojené štáty americké.-Ibaže omyl, ony nespájajú celú Ameriku, ale iba jej severnú časť-a aj to nie celú, ba ani len polovicu /väčšinu Severnej Ameriky zaberá Kanada/. USA by mali po správnosti byť USMNA /United States of Middle-North America. Alebo taká EU, de facto súštátie, sa nazýva Európska únia. V skutočnosti sú jej členmi iba štáty zo západnej, menšej časti Európy. Krajiny Východnej Európy: Rusko, Ukrajina Bielorusko sú mimo. EU by teda podľa správnosti mala byť WEU= West European Union. Všetko je inak-tak ako chcú veľkí, bez ohľadu na pravidlá. Pravidlá sú iba na reglementovanie malých a slabých. Takých, ako je Macedónsko.

Macedónsku nestrpčuje život iba geografia, ale aj dejepis a etnografia resp. filológia. Bulhari Macedóncov uznávajú iba s prinútenia a navonok. Pro domo tvrdia, že Macedónci sú vlastne Bulhari a že macedónčina je bulharský dialekt. Aj Gréci len veľmi veľmi neradi priznávajú Macedónsku právo na samostatnú existenciu. Macedónia by dnes podľa Grékov nemala existovať, lebo Macedónia je označenie historickej súčasti Grécka, – tej jej časti, ktorú ovládali starogrécki králi Filip a Alexander, neskôr zvaný Veľký či Macedónsky. Ak by chcelo toto juhovýchodné územie bývalej Juhoslávie samostatne existovať, malo by si podľa Grékov nájsť iný názov. Odrážajúci zemepisnú polohu krajiny. A tak naveľa-naveľa museli Macedónci ustúpiť a pridať si k menu Macedónska prívlastok „severné“.

Život Macedóncom komplikovali a komplikujú nielen Bulhari a Gréci, ale aj Albánci. Tým sa máli štatút najväčšej macedónskej etnickej menšiny /už presiahli 30%/ a upozorňujú na to, že svojou vysokou natalitou slovanských Macedóncov onedlho dobehnú. Albánci sú sústredení v piatom najväčšom meste Tetovo /55 tis.obyvateľov/ ale veľa ich je aj v hlavnom meste Skopje / 510 tis. obyvateľov/. Albánci žiadajú federalizáciu a dve rovnocenné úradné reči-no v skutočnosti by boli najradšej úplne mimo Macedónska-vo Veľkej Škipérii či aspoň v súštátí so susedným Kosovom.

– Toľko zlých sudičiek, ktoré sa zišli pri rodnej kolíske samostatného Macedónska sa poschádza málokedy.

Macedónsko sa, zdá sa, z nástrah osudu pomaly vyhrabáva a ŽIJE. Nie bohvieako: aj na balkánske pomery dosť skromne, no žije.

Macedónsko malo a má namále aj pri častých hrách krutej prírody. Ešte v časoch Juhoslávie v r.1963 postihlo krajinu, osobitne jej hlavné mesto Skopje obrovské zničujúce zemetrasenie. Boli stovky mŕtvych /spolu vyše tisíc/, 4-6 tisíc ranených, tisíce zničených domov a 200 000 občanov bez prístrešia. Zastavené veľké hodiny v centre Skopje dodnes pripomínajú tieto strašné chvíle. Pomoc pre Macedóncov vtedy prichádzala z 90 krajín celého sveta. Zbierky peńazí a materiálna pomoc mali veľký ohlas i na Slovensku. V časoch socializmu bola naša mohutná pomoc „titovskej Juhoslávii“ a verejné zbierky čímsi neobvyklým. Keď sme pri ceste do Grécka o 15 rokov neskôr prvýkrát navštívili Macedónsko, videli sme v Skopje tie apokalyptické hodiny a mnoho po zemetrasení ešte nezacelených rán. Boli sme dodatočne hrdí na to, že sme pár korunkami do zbierky na obnovu mesta aj my /vtedy žiaci základnej školy/ prispeli.

Dnešné Skopje, to už je o niečom inom. Skopje z úverových zdrojov vybudovali do podoby antickej kópie sídelného mesta Alexandra Veľkého. Monumentálne budovy štátnych inštitúcií v tvare rotund, stĺporadia, atiky, balustrády a sochy „domáceho“ velikána Alexandra. Pod nátlakom Grékov sa síce architektonické odvolávky na Alexandra Veľkého trochu zredukovali, no i tak ich je dosť. – Kam sa v monumentálnosti vládnych budov na Skopje hrabe približne rovnako veľká Bratislava ! Skopje, to je jednoducho helénske lapidárium Alexandra Veľkého. – Je to vraj gýč. Asi áno, ale ktorý štát sa čomusi takémuto v procese materializácie svojich štátotvorných mýtov do podoby reprezentatívnej architektúry úplne vyhol ? Gýč či fejk je predsa celý neoklasicizmus. Gýčových je množstvo budov v Paríži, v Londýne, gýčom je aj Capitol vo Washingtone, aj „oltár vlasti“ -Altare della Patria v Ríme, aj britský parlament v Londýne či jeho /do istej miery/ replika v Budapešti…Národy sa zrodili a stoja na mýtoch. Ľud chce nielen chlieb ale aj hry. Nech mu je teda dopriate-aj v Macedónsku.

Krížom Macedónskom na juh do Grécka /takmer ku bájnemu Olympu/ vedie „diaľnica“, husto využívaná už v časoch Juhoslávie dovolenkármi z vtedajších socialistických štátov /šťastných, že dostali „devízový prísľub“/ ale aj zo Škandinávie, Rakúska a Nemecka. Dnes je táto trasa husto využívaná aj v opačnom smere. Poskrývaní v kamiónoch a dodávkach cez ňu uskutočňujú svoju cestu do „západného raja“ migranti z Afganistanu, Sýrie, Iraku, Indie, Pakistanu či Bangladéša. Aj my sme pred rokmi, pri prvej návšteve Macedónska išli po tejto ceste. Blízko spomínaného albánskojazyčného Tetova odstavil náš autobus na odpočívadle, kde bola i zastávka vnútromacedónskej autobusovej dopravy. Postávalo na nej pár desiatok tmavých, zachmúrených mužov. Boli drsného vzhľadu, neoholení, s hustými čiernymi vlasmi, oblečení na pomery frajersky ošatených „Jugošov“ až príliš chatrno. No najmä,-len čo počuli našu slovenčinu, boli odrazu ešte zachmúrenejší, ešte tmavší, doslova nepriateľskí. Vyzerali vo svojej drsnosti a externalizovanej agresivite všetci rovnako. Hmýrili sa v hlúčkoch, pripravení po nás a našich ženách tvrdo vyštartovať. Prvýkrát sme vtedy použili pojem „čierne spermie“. Odvtedy ho používame na za nič-pre nič nepriateľsky naladené zhluky mužov vo všetkých rozvojových krajinách. Je to pre nás terminus technicus, behaviorálny pojem, nemajúci z rasizmom voči „čiernym“ nič spoločné. Znamená-buďme v strehu, neprovokujme a potichu sa straťme, kým nie je neskoro…

Najslávnejšou Macedónkou, katolíckou reholníčkou, rodáčkou z albánskej rodiny v Skopje je bezo sporu Matka Tereza /vlastným menom Teresa Bojaxhiu/. Opatrovateľka chudobných a chorých z indickej Kalkaty, ktorá bola vyhlásená za svätú. Ku Matke Tereze sa na rozdiel od krajiny, kde sa narodila alebo kde pracovala a umrela, so záujmom a úctou obracali a obracajú ľudia i z tých najvyspelejších krajín sveta. Za svoju ju považujú Macedónci /lebo sa narodila v ich hlavnom meste-čosi podobné je u Čechov v Prahe, vtedajšom Rakúsku narodený nemecký žid Franz Kafka/. Prisvojujú si ju prirodzene aj Albánci /veď bola etnická Albánka/, no aj Taliani /kde študovala/ a Indovia /kde pracovala a zomrela/. Nuž, hrdina má tisíc rodičov, podliak ani jedného.

Iným velikánom, ktorý sa narodil v Skopje s etnicky nejasným pôvodom je —popri spomenutom negrécky vyzerajúcom Alexandrovi Veľkom /bol urastený blondiak / aj byzantský cisár Justinián I. Gréci však tvrdia, že obaja boli ich ľuďmi, že to boli Gréci. Nechceme do pasu riskovať u Grékov pečiatku „persona non grata“ a tak im akože prikyvujeme. Napokon Alexander Macedónsky bol Grékom minimálne svojou vlastnou voľbou. Svojou výchovou a ideológiou helenizmu, ktorou bol presiaknutý a ktorú stelesňoval. A ktorú svojim mečom šíril z macedónskych hôr a plání ku Dunaju, do Egypta, do Perzie resp. až do Indie.

Macedónsko je malá krajina / 25,7 tis.km2, 2,1 mil obyv./, no budú dojem rozľahlosti. Má vysoké, aj keď málo zalesnené hory /najvyššie z nich majú strašidelné meno „Prokletije“/, pláne, plošiny, široké údolia a obrovské jazerá: Ochridské jazero /je tam zaujímavý Národný park s jedinečnými rybami a vtáctvom/ a Prespanské jazero /Národný park s turistickým ostrovom na pozorovanie fauny/. Z hľadiska administratívneho riadenia má krajina výhodný štvoruholníkový tvar s hlavným mestom viac menej v strede. Zaslúži si nielen turistické transfery cez svoje územie ale aj dlhodobejšie pobyty zvedavejších, vnímavejších návštevníkov. Už len tých kostolov, pravoslávnych chrámov a mešít čo je v Skopje ale aj v druhom najväčšom meste Bitola /75 tis. obyv./. Super zážitok je návšteva početných ortodoxných monastirov. Napríklad monastiru Sveti Jovan Bigorski, podobajúceho sa trošinku na Potalu v Lhase.

Oplatí sa stopovať i tok macedónskej národnej rieky Vardar. Kvôli pamätihodnostiam i pozoruhodnostiam prírody. Svetové médiá, ktoré influencujú masy potenciálnych turistov však spomenú Macedónsko iba v súvislosti s voľbami /kde si merajú sily pro-západný proamerický tábor s pro-ortodoxným proruským/ alebo ešte skôr v súvislosti s nejakými tragickými udalosťami, dostatočne krvavými, aby sa dostali na pár chvíľ na predné stránky médií. Najčastejšie ide o rozmary prírody alebo o macedónsko-albánske konflikty. Tie ľudí vzrušia, no zároveň i vystrašia a tak turisti trielia cez Macedónsko čo najrýchlejšie, aby boli čo najskôr pri Egejskom mori.

Macedónsko je krajina, ktorej pri zrode sudičky nepriali, no zatiaľ statočne bojuje so svojím ťažkým osudom. Želajme jej, aby Macedónci svojimi schopnosťami i príslovečnými balkánskymi fígľami dokázali, že i v zemepisnom strede Balkánu dokážu ľudia spokojne žiť. – Držte sa, statoční južnoslovanskí macedónski bratia !

/Autorom fotografií je autor textu./.