Moldavsko vraj nie je Moldavsko, ale Besarábia a „Besarábia je Romania“. Aspoň takto sme to viackrát čítali na veľkých bilbordoch a na betónových plochách na rumunskej diaľnici medzi Konstancou a Bukurešťou. Človek je zvedavý, ako to je. A tak sa tam ide presvedčiť.
Letíme z Viedne do Kišineva /Chisinau, 600 tis.obyv./, hlavného mesta krajiny s 33 846 km2 a 3 mil.obyvateľov. Cesta z letiska do Kišineva – to je spočiatku prejazd skanzenom úspechov sovietskeho stavebníctva. Bližšie k centru sa už dajú vidieť aj najnovšie úspechy kapitalistického stavebníctva. Sú to „vzrastom“ menšie budovy. No o čo menšie budovy, o to viac sa na slnku lesknú.
Kišinev je zmiešanina začínajúceho veľkomesta a končiaceho sídla cárskej gubernie. Cárskoruské parky prechádzajú plynule do prvomájového bulváru a ten vyúsťuje do delty ulíc a uličiek panelákových sídlisk. V strede mesta sú bočné ulice zastavané pôvodnými prízemnými domami bývalej miestnej šľachty a imperátorského úradníctva. Domy /kúrie/ sa postupne rekonštruujú pre potreby zahraničných ambasád a rezidencií, ale aj rôznych medzinárodných agentúr, organizácií a inštitúcií resp. domácich kultúrnych ustanovizní.
Pri jednej takejto obnovenej kúrii zametá ulicu bábuška po 60-ke. Nepripadá nám ako „typická smetiarka“. Dávame sa s ňou do reči. Ukáže sa, že je to penzionovaná učiteľka, etnická Ruska. Zametaním ulíc si privyrába na stravu a byt, no najmä na svoj malý súkromný zvierací útulok, ktorý má na dači za mestom. Na potvrdenie pravdivosti toho, čo vraví, zabreše jeden z jej psíkov, pantajúci sa jej okolo nôh. Ljoša /tak sa psík volá/ je jej miláčik a trávi s ňou verne celé pracovné smeny. Ljoša i bábuška od nás dostali po 10 dolárov. Na prilepšenie života v tomto týždni.
Kišiňov nie je len tak hocijaká provinčná metropola. Pred 500 rokmi chodilo po ňom slávne, vlastne najslávnejšie moldavské knieža Štefan III. Veľký. Ba vlastne kráľ, pretože si vedel na Turkoch vydobiť /porážkou Turkov pri rieke Vasluja/ mocenskú autonómiu a nadviazať ochranné spojenectvo s ruským cárom Ivanom III. Veľkým. Na spečatenie moldavsko-ruského zväzku si Ivanov syn vzal Štefanovu dcéru. Vo svojej dobe bol Štefan III. Veľký najsilnejším zo všetkých rumunských kniežat a vojvodov. Oficiálna ideológia Moldavskej republiky zdôvodňuje svoju štátnosť práve ním. Skutočným dôvodom existencie samostatného Moldavska je však fakt, že po moldavsky/rumunsky hovorí len tesná väčšina obyvateľov Moldavska. Pred masovou emigráciou ruskojazyčných obyvateľov a pred odtrhnutím úplne ruskojazyčného Podnesterska bola Rumunov dokonca jasná menšina. Okrem slovanských Rusov, Ukrajincov a Bulharov v Moldavsku žije aj silne súdržná minorita turkických Gagauzov /135 tisíc obyv./. Gaugauzská autonómia má 1832 km2 na juhovýchode Moldavska. Nie sú to na prekvapenie moslimovia ale ortodoxní kresťania a pred orientáciou na EU a Bukurešť uprednostňujú orientáciu na Moskvu a Rusko.
Nároky Rumunov na „Moldovu“ /Moldavsko, Besarábiu/ pramenia z toho, že Moldavsko bolo popri Valašsku a Transylvánsku historickou súčasťou rumunského kultúrno-civilizačného priestoru, aj keď pod vazalským jarmom Turkov. Po definitívnom odchode Turkov z Balkánu sa Moldavsko stalo jednou z gubernií Ruského impéria. Z tureckých do ruských rúk a naopak však Besarábia prechádzala až od konca 17.stor.
O pričlenenie k Rusku požiadalo knieža Georghe Stefan už v r.1654. Rusko však muselo Besarábiu oslobodzovať na trikrát. Prvé pričlenenie dosiahol cár Peter Veľký po porážke Švédov. Definitívne pričlenenie sa udialo až v 1787. Keď sa Ruské impérium po 1.sv.vojne rozpadlo, nasledovalo krátke extempore sovietskej moci a po ňom 20 rokov /do 1939/ bolo Moldavsko začlenené do kráľovského Rumunska. Nasledovali cca 2 roky sovietskej moci. Potom 4 roky obnovenej moci Rumunska a po nich -až do konca ZSSR, tu bola Moldavská SSR.
V r. 1991 bola vyhlásená nezávislosť Moldavska, hoci to bolo sprevádzané nevôľou Bukurešti. Rumunskí revanšisti dokonca iniciovali pro-rumunské nacionalistické nepokoje, ktoré vyústili do emigrácie ruskojazyčného obyvateľstva a do odtrhnutia sa čisto ruských území okolo rieky Dnester. /Vznikla tzv.Podnesterská republika/. Medzinárodný tlak prinútil Rumunsko akceptovať nezávislé Moldavsko ako multietnický štát. Pokračujúci odchod Rusov, Ukrajincov a Bulharov z krajiny však v poslednom čase mení etnické zloženie krajiny. Moldavským dialektom rumunčiny hovoriaci Moldavci začínajú pomaly nadobúdať prevahu. A tak je pravdepodobné, že sa v budúcnosti úplne zmocnia vlády v krajine a obnovia tendencie po spojení Moldavska s Rumunskom.
V časoch, keď bolo Moldavsko-Besarábia jednou z gubernií Ruského impéria sem cár posielal do vyhnanstva mnoho významných proti samoderžaviu negatívne naladených ruských osobností. Išlo o ľudí príliš známych a slávnych na to, aby boli poslaní do vyhnanstva kdesi na Čukotku. Juhoeurópske Moldavsko bolo pre nich akési protekčné, fajnovejšie vyhnanstvo. Takto sem -do akože vyhnanstva prišiel aj slávny básnik A.S.Puškin. Vyhnanci, vládni úradníci, dôstojníci žili v besarábskom zapadákove pomerne družne a civilizovane. V mnohých ohľadoch sa mali dobre, dokonca i lepšie ako napr. v Moskve či St.Peterburgu. Predovšetkým klíma tu bola v zime miernejšia a v lete plná slnka a tepla. Na stoloch kišiňovskej ruskej smotánky nechýbalo hrozno, jahody, melóny, marhule, dokonca figy a citrusy, čerstvá zelenina, biely chlieb. No najviac si tu užívali – „vyhnanci“ i tí čo to tu pre cára spravovali a strážili – slávne moldavské pivnice a vychýrené moldavské vína.
Moldavské vinice z čias ruského cára a rumunského kráľa sa enormne dobudovávali v období ZSSR. Malé 3-miliónové Moldavsko vtedy zásobovalo vínom celú obrovskú 300 miliónovú sovietsku populáciu. Pivnice sa rozšírili, robili sa v nich dlhé a široké chodby s viacerými poschodiami nad sebou. Po hlavných podzemných chodbách jazdili nákladné autá. Po rozpade ZSSR sa začalo rozpadať aj moldavské vinohradníctvo. Škoda, lebo moldavské víno je podľa nás po Tokajskom víne najlepším polosladkým a dezertným vínom v Európe. V poslednom období -našťastie- v moldavskom vinohradníctve badať isté oživenie. Ruská federácia obnovila importy moldavských vín, hoci nie v rozsahu porovnateľnom s dobami za ZSSR. V rámci získavania si politických pozícií v Moldavsku začali sa importy vína aj do krajín EU /vrátane SR/. Do moldavských vínnych pivníc-najväčších na svete, sa vracia život. Na ako dlho ?
Budova riaditeľstva vinohradníckeho priemyslu je jedna z najimpozantnejších stavieb moderného Kišiňova. Impozantný malý „mrakodrap“ symbolizuje silu a dôležitosť vinohradníctva pre ekonomiku celej krajiny. Aj keď nás moldavskí vinohradníci nesponzorujú a každý pohár vína si musíme zaplatiť zo svojho,-držíme im palce. Zručnosť a poctivosť sú nám sympatické v každom štáte.
Moldavci okrem svojho vína milujú aj sochy a busty svojich dejateľov. Okrem sôch kniežaťa Štefana III. Veľkého, básnika Puškina a zopár vojakov-osloboditeľov nájdete v kišinevských parkoch množstvo iných sôch a hláv rozličných-pre Moldavcov iste veľmi dôležitých osobnosti, -aj keď nám z cudziny ich mená veľa nehovoria. Sochy a busty sú z najrozmanitejšieho materiálu a zdobia každé vhodné miesto v centre mesta. Okrem toho, niet azda historickej budovy, kde by nevisela pamätná tabuľa. So spomienkami na minulosť sa tu dá stretnúť všelikde. Dokonca aj na trhoviskách. Ženičky na nich okrem zeleniny a ovocia /výborných sladučkých jahôd !/ predávajú aj zvyšky vojenských uniforiem po svojich príbuzných -otcoch, synoch, bratoch – „soldátach Sovetskoj armii“. Prilby, lodičky, brigadírky, opasky, náplecníky, čižmy, kabáty…a vyznamenania: veľa, veľa vyznamenaní. Dajú sa vraj kúpiť aj rady červenej zástavy, Leninove rady a údajne sa predala i hviezda „Geroja Sovetskogo sojuza“…
Do Moldavska sme prišli v posledné dni mája. Výhodný čas. Nielen na napchávanie sa sladkými jahodami ale aj na obdivovanie veselých detí, žiakov, študentov a ich rodičov. Tak ako za dôb ZSSR aj v súčasnosti sa tu školský rok končí v máji. Mámočky a bábušky držia za ruky usmievavé dievčatá s obrovskými sovietskymi mašľami vo vlasoch a mieria s nimi dakde do cukrárne. Popri nich poskakujú v čiernych nohaviciach a bielych košeliach oblečení lapajskí maľčikovia, túžiaci sa čo najskôr zbaviť papiera s vysvedčením, prezliecť sa a vybehnúť dakde za chalanskými hrami. Stredoškolská mládež, slečny „na vydaj“ a výrastkovia mazácky poťahujúci z cigariet pred zástavkami autobusov, sú na znak úcty k ich školskému zaradeniu opásaní šerpami v moldavských národných farbách. – Na túto masovú koncoročnú oslavu školskej slobody sme už u nás zabudli. Škoda.
Túlame sa po meste, kam nás nohy nesú. Ideme popri Víťaznom oblúku v centre Kišiňeva – mimochodom, -prečo my v Bratislave žiaden takýto oblúk nemáme-čo sme my všetko prehrali ? Na oblúku je zavesená obrovská moldavská zástava. Idúc popod jeho klenbu máme čo robiť, aby nám zástava neplesla po tvári. Neďaleko Víťazného oblúka je pomerne veľký ortodoxný chrám. Páchne po obetných sviečkach, až v nose omína. Na strome medzi oblúkom a kostolom je reklamný bilbord firmy Oriflame. – Besarábska „všehochuť“. Koktail obrazov, pachov a nápisov. Balkánska čalamáda.
Pred sídlom moldavského predsedu vlády postáva pár desiatok chlapov. Trochu pri tele, so širokými opálenými tvárami a mocnými ramenami. Zamračení muži medzi 50-kou a 60-kou, oblečení v modrobielych páskovaných tričkách a vojenských sakách, na ktorých sa im hompáľa plno metálov. Sú to vojenskí vyslúžilci, veteráni zo sovietskej intervencie v Afganistane a z krátkej moldavsko-podnesterskej „vojny“. Prosíme ich o súhlas s fotením. Stroho nám prisvedčia, že áno, že môžeme. Pýtame sa ich, prečo sú tu. Odpovedajú, že kvôli nízkym výsluhovým dôchodkom. Hromžia na moldavskú vládu a ešte viac na rozpad ZSSR. Chvíľu hromžíme spolu s nimi. A potom sa pohneme ďalej.
Ulica nás vedie do mierneho kopca. Míňame budovu zastupiteľstva UNESCO a ocitneme sa pri nevysokej budove, hlboko zapustenej v zemi a ohradenej vysokým murovaným plotom, na vrchu so zakrúteným žiletkovým drôtom. Čítame: US Embassy to Moldavia. Hm…Tí sa tu po „dobití pozícií“ riadne zakopali-ako pri Verdune…. Svoje veľvyslanectvo sme mali v Moldavsku aj my, Slováci. Stratilo sa po jednej z vĺn povolebného upratovania všetkého, čo prijala predchádzajúca vláda. Hm-nie že by to veľvyslanectvo v Moldavsku bolo až tak dôležité /P.Demeš pri príprave event. moldavskej oranžovej revolúcie môže prespať aj v hoteli/, no šetrenie na zahraničnopolitickej aktivite je pre akýkoľvek štát vždy nebezpečné. Skoro tak, ako keď absentujete na domovej schôdzi, kde sa schvaľujú havarijné opravy a výdavky na budúci rok.
V Kišineve za cárskych čias žilo veľa židov ale aj moslimov. Dnes tu už nie sú. Ušli alebo boli vyhladení. Z hlavnej kišinevskej mešity, peknej budovy s orientálnou výzdobou je etnografické múzeum. Z hlavnej synagógy je akási výstavná sieň. Allah sa vysťahoval do Turecka, Jehova až za Stredozemné more. Zostal tu iba ortodoxný Pán Boh. Ktovie do kedy.
Pozostatkom z čias ruskej guberniálnej kultúry a chýrnych šľachtických umeleckých večierkov je vraj kvalitná Divadelná a hudobná fakulta Kišinevskej univerzity. Z historickej budovy prenikajú až na ulicu príjemné zvuky klavíra a ženského spevu. Budova je mišmaš neoklasicizmu a secesie, trochu prizdobený frankoidným glancom medzivojnového Rumunska. Pamiatkou na nasledujúce, sovietske obdobie je rozpadávajúci sa mestský všešportový štadión. Na okoloidúcich nostalgicky ba až desivo hladia „sportsmeni“ bez očí, s polovičnými hlavami a kýpťami miesto končatín. Sú to strašné pozostatky zo sôch, čo kedysi zdobili „Bránu borcov“.
Moldavský vidiek vo vetroch času postupne ožíva. Najmä vinohrady a pivnice, ale aj melónové a jahodové plantáže a lány obilia. Turisti chodia na vidiek za agroturistikou, prehliadkami zopár zrekonštruovaných zámkov no najmä za návštevami pravoslávnych monastirov. Mnohé z nich sú bizarne zapustené na svahoch hlbokých riečnych kaňonov. Niektoré kláštory sú opustené, v iných sú dvaja-traja mnísi. Hovoria prevažne rusky, no niektorí aj solídne po anglicky či francúzsky. – Načim to tam ísť pozrieť. Veď aj to je Európa. A iba hodinu letu z Bratislavy.
PODNESTERSKO
Pre snobov, čo si zbierajú v pase pečiatky exotických krajín stojí za návštevu aj údolie Dnestra, kde si miestne ruské obyvateľstvo pod hrozbou rumunských represálií vyhlásilo vlastný štát – Podnesterskú republiku /600 tis. obyv, 4 163 km2, hlavné mesto Tiraspol, založené Suvorovom, 160 tis.obyv. /. Aj keď sa aj v nej nájde zopár moderných nových budov, pôsobí stále ako v časoch ZSSR. Na rozdiel od Moldavska sú však budovy v centre a paneláky na sídliskách pekne zrekonštruované, zateplené, ulice, chodníky a priestranstvá čisté, upravené. Parky, záhony kvetov, fontány. „Prosto-krasota“. S jedinou výnimkou: prítomnosť armády RF a domácich ozbrojených síl je očividná. Asi má byť prečo.
Podnestersko je na rozdiel od Moldavska husto osídlené. Za čias ZSSR tu bol solídny strojársky, stavebný a potravinársky priemysel. Bolo to hospodárske srdce celého Moldavska. Na počudovanie, fabriky tu stále fungujú. Ľudia majú prácu. Medzi Podnesterskom, Moldavskom a Ukrajinou existuje čulá obchodná výmena. A samozrejme, ak vlastné sily Podnestercov nestačia, pomôže v hospodárskej, politickej i vojenskej oblasti Matička Rus, – Ruská federácia.
Nuž, navštívili sme Moldavsko/Besarábiu. Preverili sme to tam a konštatujeme, že Moldavsko je síce Besarábia ale Besarábia je zase len Moldavsko. Žiadne Rumunsko. Svojbytná krajina po rumunsky a po rusky hovoriacich ľudí, ktoré tak ako inde v Európe, chcú mať vo svojej domovine pokojnú prácu a poriadny život. Moldavsko je krajina s najlepším vínom v juhovýchodnej Európe, vcelku zaujímavou históriou a dobrými vyhliadkami do budúcnosti. Aká však budúcnosť Moldavie bude, zostáva v rukách ich ortodoxného boha a v rukách Moldavcov samotných.
Vrátili sme sa z Moldavska a doma si z youtubu púšťame veselú ruskú „Moldavanku“. Tú originálnu, z čias Ruského impéria. Nie fejk o „Moldavanke-partizánke“. Vraciame sa duchom do starých dobrých čias a dúfame, že sa, hoci aj po špirále, aj do Moldavska opäť vrátia. Len aby sme sa toho ešte dožili.
/Autorom fotografie je autor tohto textu/.
Celá debata | RSS tejto debaty