zemegula

Monako je púťová atrakcia pre návštevníkov francúzskeho Cote d´Azur a priľahlých oblastí severozápadného pobrežia Talianska. Už len hlavná atrakcia – kasíno v Monte Carle sa nám vidí ako čosi na spôsob kolotočiarskej strelnice, kde majú naschvál zle nastavené pušky, aby takmer nikto netrafil a iba sem-tam dakto vyhral.

Keď sme v r. 1991 prvýkrát do Monaka prišli /po nocľahu v neďalekom šarmantnom talianskom San Reme/, dali sme si pred hranicou Monaka v malej kaviarničke pri benzínke talianske presso a uvideli panorámu Monte Carla,- bolo to čosi silné. Zdalo sa nám, že sme takmer dobyli svet. Škoda len, že sme už nikdy potom nič také v Monaku nezažili. V tých časoch sme ešte na Západe obdivovali všeličo. Aj dosku na záchodovej mise v spomínanom kasíne. Po použití WC zacúvala kamsi do pozadia a o chvíľu sa znovu objavila: umytá a pripravená na nové použitie. Tá západná technika-to už hej, mysleli sme si vtedy-to veru nie je žiaden „maslóstrój“…

Inou „duchaplnou“ atrakciou Monte Carla sú preteky automobilov F-1. Sú síce iba jeden deň, s tréningom dva dni, no kniežatstvo nimi žije celý rok. Turistov vodia po trati, osobitne im ukazujú miesta, kde ten alebo onen pretekár iného pretekára predbehol a ako čerešničku na torte prezentujú jednu krkolomnú zákrutu, kde sa dokaličil alebo zabil nejaký fitipaldi. Pre nás, čo auto považujeme iba za užitočné približovadlo je ten lunapark okolo F-1 dosť skromná zábava.

Ak atrakcií takéhoto druhu návštevník ešte nemá dosť, vezme ho turistický sprievodca na vyhliadku nad prístavom a za jacht-klubom uzrie „WAU“: konfekčný taliansky palác, – sídlo rozprávkového monackého kniežaťa. V parku pri jachtklube uzrie ale aj čosi pútavejšie: možno i dnes sa tam budú povaľovať neforemné buľaté bachrane a bachráči s malými cecočkami a cikáčikmi. Sú to asi realistické sochy návštevníkov kasína. Ľudia dostatočne tuční a mľandraví by sa medzi nimi veru našli.

Návšteva paláca patrí k druhej polovici prehliadky mesta. Po príchode do starej časti sa musíte peši vybrať trochu do vrchu. Pred múzeom uvidíte bizarnú inštaláciu beatlesovskej „žltej ponorky“ a spidermana, lezúceho po fasáde múzea. Ak si to tam pôjdete overiť, už to môže vyzerať inak, lebo takéto inštalácie sa dosť obmieňajú. Podľa toho, čo je práve „in“. Kráčate ďalej do vrchu. Po pravej strane uvidíte mestské lýceum. Je normálne, nerozprávkové, aspoň na prvý pohľad. O kus ďalej vám zrak padne na vily a apartmánové paláciky pre jednotlivých viac alebo menej škandalóznych členov rodu Grimaldiovcov. O ďalší kúsok cesty je pomerne strohý kostol, v ktorom sa sobášili a korunovali jednotliví vládcovia kniežatstva. Unavený a často i preslnený účastník „expedície“ si na kostolných laviciach môže zadarmo odpočinúť.

Dostávate sa na vrchol cesty ku palácu. Naľavo je väčší obchod so suvenírmi a za ním malý park. Z neho sa naskytá motivačný pohľad dolu, na luxusné apartmány obývané deťmi šťasteny. Buď tými, čo sa ako Monačania narodili, alebo tými rôznymi saganovcami, čo mali dosť veľa peňazí na to, aby si v Monaku kúpili svoj nový domicil- a dosť málo morálky a vlastenectva, aby štátu a národu, ktorý ich vychoval, vrátili darované v podobe daní . Investícia sa „daňovým Monačanom“ vracia v podobe neplatenia daní vo svojej pôvodnej krajine. Dobrá správa pre nich je, že ani domáce knieža Albert neviemkoľký dane nepýta. Zlá správa je, že si na svoje príde cez rafinovaný systém rôznych poplatkov.

Keď prejdete na náprotivnú stranu vrcholovej plošinky, uvidíte svetoznámy pohľad na kasíno a prístav s drahými jachtami, ktoré pod ním kotvia. Pretlačíte sa k zábradliu, urobíte si zopár forografií-a už vám zostane iba pohľad na samotný palác-sídlo kniežaťa. Pred palácom s predpisovo-rozprávkovými vežičkami pandrláci vo sviatočných uniformách. Chcete sa s nimi tiež odfotiť – ale omyl. Radosť vám skazia iní, štandardní policajti, ktorí vás od pandrlákov odoženú.

Zvyšok Monte Carla, to sú krivolaké taliansky vyzerajúce uličky, krútiace sa a zužujúce, čím ďalej ste od kniežacieho paláca. Je to vlastne zhluk kaviarničiek, reštaurácií, predajní suvenírov, zmrzliny, butikov s módnym ošatením a obuvou. A tak ďalej.

Monte Carlo je „ein Muss“ pre zazobancov z celého sveta. Kotviť tu a mať na to aj príslušnú fotodokumentáciu patrí ku bontónu aj slovenských jachtujúcich boháčov. Radi by sme sa aj my medzi nimi na svojej jachte pretŕčali, no nemáme na to. A tak väčšina z nás po prehliadke Monte Carla len disciplinovane nastúpi do svojho autobusu a potom na sedadle im potichu až gýčovito závidí.

Duchovnú atmosféru v kniežatstve vystihuje príbeh o tom, ako grimaldiovské Monaco vlastne vzniklo. Grimaldiovci boli talianski janovskí emigranti, čo sa do Monte Carla prišli skryť pred prenasledujúcimi nepriateľmi. V tom čase bolo na kopci dosť mohutné opevnenie so slušnými hradbami. Ak sa Grimaldiovci chceli pred nepriateľmi zachrániť, museli sa dostať dnu, za ne. Na čelný útok boli prislabí a tak použili lesť. Prezliekli sa za potulných mníchov, prosiacich s krížom v prednej ruke o nocľah a trochu vody. V zadnej skrytej ruke pod sutanami však zvierali meče. Len čo sa nad nimi strážnici zľutovali a pustili ich cez bránu, Grimaldiovci stráže mečmi pozabíjali. Nuž a hrad a celé Monte Carlo bolo už „naveky“ ich !

Z talianskych lumpov a vrahov sa postupne stal vážený šľachtický rod. Pretrval všelijaké dejinné peripetie, kadejaké najmä francúzsko-talianske mocenské potýčky. Pri nich museli Grimaldiovci ešte neraz použiť svoj talent na fígle, triky a podrazy a uchýliť sa ku úskočnej diplomacii. Museli byť geopoliticky talentovaní, spôsobilí odhadnúť sily protivníkov a pridať sa v pravý čas na stranu víťaznej aliancie.

Oportunizmus je tajomstvom pretrvania grimaldiovských kniežat až do dnešných čias. Kniežatá boli úspešné i na domácom fronte. Dokázali a dodnes dokážu do svojej štátnej pokladnice nájsť dostatok poplatkov od bohatých snobov a pozérov, ochotných za svoju povesť „levov z kasína v Monte Carle“ celkom slušne platiť. A dokázali a dokážu pre masy turistického plebsu vymyslieť stále nové a nové púťové atrakcie. Svet chce byť klamaný. Ak ste radi klamaní aj vy-ponáhľajte sa do Monaka-Monte Carla. To je na kúzla, triky a klamy to pravé miesto.

Pokiaľ ide o nás, v Monaku sme boli viackrát a vždy sme mali pocit, že sme do ruky dostali peknú hračku, s ktorou ale nevieme, ako sa zahrať. Chýba nám na to príslušná „mind map“ alebo návod na použitie. Alebo, že by na zahranie sa s Monte Carlom žiaden návod neexistoval ? A že by na partičku s týmto mestom, s touto krajinou boli treba len tri veci: peniaze, peneži a peníze ?

Iba pre úplnosť: Monacké kniežatstvo má 2,02 km2 a žije v ňom 39 tisíc obyvateľov. /Iba sedmina z nich sa narodila v Monaku/. Autor textu prikladá len fotografiu obligátneho hrnčeka. Dychberúce panorámy Monte Carla sme nepriložili. Nájdite si ich vo svojich dovolenkových albumoch. Máte ich tam iste dosť a dosť.