zemegula

Legenda hovorí, že mestečko San Marino založil v r.301 sv.Marinus, kamenár z Dalmácie. Listinne je však existencia mesta doložená až od 13.st. /1253/. Od r.1600 je San Marino samostatnou republikou s ústavou platnou v podstate dodnes. Sanmarinčania sa pomerne chrabro zachovali v časoch napoleonských vojen. Preto im Viedenský kongres priklepol ďalšiu samostatnú existenciu. Chrabré bolo i to, že poskytli útočisko talianskemu revolucionárovi G.Garibaldimu. Taliansko preto /až na obdobie Mussoliniho/ akceptovala sanmarinskú nezávislosť. V poslednom čase sa San Marino dosť výrazne obrátilo doľava. Má solídnu spoluprácu s ruskou federáciou, no má i pragmatické vzťahy so Západom a s Vatikánom.

San Marino je republika, ktorej dôvod vzniku je poctivejší, ako v prípade Monackého kniežatstva. San Marino / 61,2 tis.km2, 29 tis obyv./ je reliktom časov, keď sa Taliansko hemžilo mestskými štátmi a keď sa aj menšie mesto usilovalo obkolesiť svoje privilégiá či slobody čo najnedobytnejšími hradbami, strážnymi vežami a bastiónmi.

Ku cti San Marina slúži, že vzniklo a pretrvalo z vôle občanov, nie mocichtivých dynastií či veľmocí. Občania San Marina sa už pomerne dávno rozhodli vládnuť si sami. Vysoko nad nebezpečnou stredotalianskou krajinou – na SIEDMYCH pahorkoch, si postavili veže. Pospájali ich hradbami a vytvorili si materiálnu a bezpečnostnú základňu pre svoj štát. Štát „enem“ pre seba a svoje deti.

Pre istotu, aby ich nikto nevyženil či nedal do vena, rozhodli sa zabrániť komukoľvek zvnútra mesta či z jeho okolia, aby sa zmocnil samovlády. Ústavne odmietli monarchiu a ustanovili si na „večné“ časy republiku. A to čo s najkratším časom striedania sa volených šéfov administratívy – tzv. kapitánov. Už od dávnejších čias sa v občianskych voľbách volia dvaja kapitáni. Usilujú sa o to, aby sa zvyk moci-rozkazovať, rozhodovať nevytvoril, aby sa pokušenie korupcie a riziko úsilia o udržanie si moci bolo čo najmenšie. A ak aj dajeké je, aby bolo aspoň „rozdelené“.

Do diania v okolitom Taliansku Sanmarinčania väčšinou nezasahovali a dobre robili. Žiť a nechať žiť sa im vyplatilo. Iba raz v histórii Sanmarinčanov premohlo pokušenie anagažovať sa vo veľkej talianskej politike. To vtedy, keď po vzore fašistického Talianska chceli aj sanmarinskí kapitáni inkorporovať mussoliniovské prvky silnej autoritatívnej až totalitnej moci do legislatívy a exekutívy Sanmarinskej republiky. – A takmer sa im to nevyplatilo. Po vojne, v ktorej bol fašizmus porazený, mali čo robiť, aby si svoju republiku s renomé sanamrinského minifašizmu udržali a svoju nezávislosť uchovali.

Kto chce ísť do San Marina na návštevu, musí byť fyzicky aspoň trošku zdatný. Predovšetkým by mal byť schopný kráčať do miestami dosť ostrého kopca. Na návštevu sídla vlády /kapitanátu/ a na pozorovanie striedania čestných stráží /v naozaj parádnych uniformách/ kondíciu netreba. Na obehnutie jednotlivých strážnych veží na spomínaných siedmych pahorkoch však áno. Prehliadka veže, to je niekedy kráčanie po ceste v uhle azda aj 60% a kráčanie či skôr šplhanie po strmých starovekých schodoch. Nepodceňujte malé San Marino-má dosť veľké strmáky. Výhľad do apeninskej ostro rezanej tektonickej krajiny z vrcholu veží je však úžasný. Námaha stála za to. protihodnotou je nielen výhľad ale aj prechádzka po čerstvom, takmer horskom vzduchu, s arómou ihličia, rozmarínu a muškátov.

Zvláštnosťou San Marina je to, že ho neobývajú iba ľudia, ale aj stovky-možno tisícky lastovičiek a belorítok. Hniezda majú v dierach, ktoré si vyďobali do skalného podložia v útesoch pod mestom. /Mesto z dvoch strán totiž stojí na akomsi z okolia neprístupnom skalnom plató/. V teplom slnku sa krídla lastovičiek mihajú okolo veží San Marina ako šípy obrancov, chrániacich ho pred nepriateľom.

San Marino je dnes mesto či štát, fungujúci aj na základe prijmov z masového konfekčného turizmu. Najmä v lete sem chodia autobusmi záľahy plážových turistov z Riminy, resp. Catolicy. Historickými múrmi mesta si chcú osviežiť jednotvárnosť dovolenky pri talianskom Jadranskom mori. Druhým dôležitým zdrojom prijmov bola v minulosti filatelistika. Alternatívne formy komunikácie, predovšetkým cez internet a zásielkové služby však poštové ceniny už takmer vytesnili do minulosti. Zberatelia známok, samozrejme, ešte existujú, no čím ďalej tým viac v podobe investorov do zvláštností poštových cenín. Amatérska filatélia, kedysi medzi mládežou masovo obľúbená, slabne. A s ňou slabnú i prijmy z tejto cieľovej populácie a z tohto druhu filatélie, na ktoré bola sanmarinská produkcia známok najviac orientovaná.

Obľúbenou návštevnou destináciou je San Marino i pre nižšie stredné vrstvy ruskojazyčných turistov resp. hlavne pre turistky. Mnohým z ruskojazyčných turistiek /predovšetkým z Ukrajiny/ sa San Marino tak zapáčilo, že zmenili svoj turistický štatút zostali v Taliansku resp. i v San Marine bývať a začali tu pracovať, Často sa s nimi stretnete v obchodoch s textilom alebo koženým tovarom. Výklady takýchto obchodov sa vyznačujú nápismi v azbuke, ponúkajúcimi rozličné „skidky“.

San Marino navštevujú aj zvučné mená zo športu: predovšetkým z motorizmu a z futbalu. Reprezentácie veľkých futbalových krajín si sem chodia vylepšovať skóre. Chodia sem z času na čas aj naši futbalisti. Občas sa im podarí zlepšiť si skóre, občas sa poriadne natrápia aby vyhrali aspoň najtesnejším výsledkom. Neraz majú tvrdú robotu so zápalisto hrajúcimi miestnymi amatérmi, či poloprofesionálmi z talianskych treťo-štvrtoligových klubov.

My sme San Marino navštívil v rámci predĺženého víkendu. Využili sme leteckú linku z Bratislavy do Bologne a odtiaľ super vlak cez Ravennu do Rimini. /Samé dobré štácie- Boloňská univerzita, vraj najstaršia v Európe, veľkolepé pamiatky po ravenských pápežoch a Passoliniho mesto, kde strávil farebné detstvo, neskôr ním geniálne sfilmované/. Z Rimini do San Marina sme si vzali taxík. Hotel sme mali v úplnom centre. Takže San Marino bolo na dva dni len a len naše. V paláci kapitánov sme sa dali do reči s jedným kňazom, ktorý istý čas pôsobil na Slovensku a dobre pozná baziliku v Šaštíne. Poklebetili sme s ním aj o jednotlivých pánoch biskupoch a KBS. Bol vo veci fakt zorientovaný.

So skutočným Slovákom sme sa stretli v jednom z kožiarskych obchodov, kde sme si museli kúpiť malý kožený plecniačik, lebo ten textilný sa nám práve v San Marine rozpadol. Chlapec nám pripadal o Slovensku /tobôž o San Marine/ menej informovaný ako spomenutý kňaz. Hja, tak je to s NIEKTORÝMI Slováčikmi. Odídu do sveta na zárobky, okrem reštaurácie, roboty a zárobku ich takmer nič nezaujíma, no v diskusiách na Slovensku sa tvária div nie ako univerzitní profesori-v tomto prípade „sanmarinológie“ . Platí však pre nich skôr to pejoratívne „Vôl do sveta išiel, vôl sa zo sveta vrátil“.

Náš dojem zo San Marina je, že krajina nerojčí. Nesníva nerealistické sny o svojej marketingovej veľkosti či finančnej sile plynúcej napr. ako v prípade Monaka, z hazardu a raja pre daňových ulievačov. Krajina žije primerane svojej veľkosti. Cieľom jej občanov je uchovať si svoju poctivú malosť, demokratičnosť a svoj svojráz či najdlhšie.

x