zemegula

ESEJ O STATOČNOM BRATOVI NA BALKÁNE

Staroslávna slovanská zem, obývaná statočnými neskrotnými Balkáncami s poctivou sedliackou dušou a nenávisťou k porobe či podriadenosti voči akýmkoľvek pánom. To je podľa našich osobných skúseností a poznatkov Srbija. To sú Srbi. Sú ostrí ako srpy, sú chliebrodiaci ako srpy. Sú nepoddajní-nanajvýš sa zahnú, no nepoddajú – ako srpy. Majú slovanské srdce, plné lásky k pôde a rodnému kraju a horúcu balkánsku krv, s jemnou, jemnučkou turkickou ingredienciou. Tá im dodáva to isté, čo jemnučká prísada tatárskej krvi v ruskej krvi dodáva Rusom. Pripravenosť ku martýriu, absolútnemu sebaobetovaniu, nekonečnú oddanosť slobode svojej vlasti a vzdor voči akémukoľvek jej ujarmeniu.

Srbské dejiny sú ako na hojdačke. Striedajú sa v nich obdobia veľkých vzopätí, budovateľských i vojenských úspechov s hlbokými národnými tragédiami, letargiou, pádmi takmer až po hranicu národnej existencie. Obe tieto obdobia majú spoločný jeden znak-individuálne prípady heroizmu. V boji-ako Karadorde Petroviča, ale i v duchovnej tvorbe – ako Nikolu Teslu. Alebo aspoň v športe – ako Novaka Djokoviča. Periody nadšenia zo srbských národných vodcov sa striedajú /po hrdinskom ale neúspešnom boji/ s ich zatracovaním -ako u Slobodana Miloševiča. Ako keby v tomto striedaní sa dobrých a zlých dejinných periód bola cykličnosť samotnej prírody, akoby sa v ňom odrážala pravdivosť biblického príbehu o chudobných a bohatých rokoch pre bohom vyvolený národ. – Sú azda Srbi slovanským Pánom bohom vyvolený balkánsky národ ?

Na striedaní dobrých a zlých historických období v dejinách Srbska majú podiel vonkajšie faktory i vnútorné, vyplývajúce zo srbskej mentality a ich komunikačných zvyklostí. Vonkajšie faktory predurčujú život Srbov , usídlených na veľmi rušnom teritóriu Stredného Dunaja a balkánskych podhorí, k neustálemu boju o svoju vlasť, k odrážaniu útokov susedných i vzdialenejších dobyvačných etník. Konfrontácie s Ilýrmi, Albáncami, s Bulharmi, Chorvátmi, Byzantíncami, Ugrami, Tatármi, neskôr s Turkami, Rumunmi, Grékmi, Bosniakmi a úplne nedávno s Maďarmi. Nemcami a Američanmi boli neraz veľmi krvavé. Ak v nich Srbi zvíťazili, narástla im chuť k dobyvačnému revanšu, k novým dobrodružstvám a novým hrdinstvám. Bojovali a bojovali, až už im sily nestačili, zahryzli do príliš veľkého sústa, ktoré ako menší národ nevedeli a nemohli prehltnúť. Nasledovali porážky, neraz zdrvujúce, ako tá od Turkov, Albáncov, Bosniakov a iných poturčencov na KOSOVOM POLI /1389/. Po tragickej porážke nasledovali roky depresie, národnej nehybnosti, prerušované iba občasnými vzburami hrdinských jednotlivcov a menších srbských komunít.

Heroický individualizmus a vzdorovitá srbská krv znemožňuje Srbovi správať sa tak ako okolité slovanské národy, používajúce skôr taktiku zdanlivého podrobenia sa a vyčkávania na pomoc zvonku. Srb je veľmi zlý herec. Nedokáže si v zakuklení pripravovať krídla na ďalší národný vzlet. Nevie žiť v pasívnej rezistencii ako Čech, Poliak, Slovák. Ak napríklad Slováka bije jeho pán bičom, Slovák trpí, nanajvýš bedáka. A ak pánovi pri bití bičík padne na zem, Slovák mu ho zodvihne so slovami: „Nech sa páči pán veľkomožný, len bite, pokiaľ máte chuť. Len si uľavte…“Keď sa pán z toľkého bitia unaví, prestane ho biť a Slovák má načas pokoj. Vylíže sa z rán. V úzadí nenápadne prežíva a čaká na svoju dejinnú príležitosť.

Srb je iný. Ak ho pán, hocijako silný, udrie, Srb mu to tvrdo vráti. Postaví sa na odpor pánovi hoci aj holými rukami. Zoberie do ruky starú pytliacku flintu a ňou začne ostreľovať „neviditeľné“ americké bombardéry. Nejednu ranu od bojovného Srba utŕži aj všemocný veľkomožný pán. Nakoniec síce spravidla vyhrá väčší, silnejší, bohatší pán ale Srb sa ruje až do konca statočne. Vydráždený, zúrivý pán bije do Srba až do nepríčetna. Prestáva, až keď sa obeť nehýbe a leží prizabitá. Srbovi dlho trvá, kým sa ako tak pozviecha. No keď prežije, má vo svojej národnej histórii o jednu heroickú historku viac. Má o čom pri poháriku rakije hrdo rozprávať svojim potomkom. Má ich čím inšpirovať a povzbudzovať k tomu, aby sa hotovali na REVANŠ.

Jednou z takýchto heroických srbských historiek je aj bájka o srbskom sedliakovi, ktorý počas agresie USA/NATO do Srbska zobral starú pytliacku pušku, namieril s ňou smerom k bombardujúcim americkým lietadlám,-vystrelil – a zostrelil najmodernejší americký „NEVIDITEĽNÝ“ bombardér F-117 Nighthawk.

Takto, až do nepríčetnosti dokázal srbský vzdor vydráždiť pánov Turkov a pánov Maďarov, pánov Nemcov i pánov Američanov. Tí všetci mnohé svoje bitky so Srbmi vyhrali ale vojny akosi vždy vyzneli ako dejinný úspech Srbov. V Turkoch, Maďaroch, Nemcoch a Američanoch zostal podnes pocit urazenej márnomyseľnosti a traumatizujúcej hanby. Títo páni si párkrát do Srbovho tela riadne udreli, no jeho samotného nijako nezlomili. Srb nikdy po výprasku neprosí o odpustenie. Nikdy sa pred víťazom neponíži. A vždy sa pripravuje na odvetu.

V slávnych dejinných obdobiach Srbi akoby leteli na krídlach svojho dvojhlavého srbského bieleho orla. A hájili sa červeným štítom s bielym krížom, v poliach ktorého je ono známe štvornásobné „C“,/ čo je v cyrilike S/ a symbolizuje heslo srbského národného patróna sv.Sávu: „Samo Slogna Srbina Spasava“. /Iba Jednota Spasí Srbov/.

Takto jednotne, na hrdinských krídlach sťa orly odrazili Srbi Bulharov, Byzantíncov, Grékov, Albáncov, Chorvátov a napokon za pomoci Rusov, odrazili na večné časy i Turkov. Neuveriteľne dlho, zase za pomoci Rusov, odrážali nápor rakúsko-uhorskej veľmoci. Najskôr v Bosne, neskôr doma, pri rodnom Belehrade. Dokázali v partizánskej vojne odraziť zradcovských četnikov, krvilačných ustašovcov i pancierové tátoše a horských strelcov wehrmachtu. Nepopustili ani pri podmaniteľskom tlaku oceľového brata Stalina. No a prednedávnom vzdorovali ultramodernej ozbrojeným silám Chorvátov, prešpikovaných nemeckými a britskými poradcami-aby podľahli až tomu najsilnejšiemu, čo sa v onej dobe na svete našlo: high tech letectvu a armáde USA a NATO. Stiahli sa z Kosova, lebo ruský brat im v tej dobe nedokázal nijako pomôcť. Sám vtedy ležal takmer na smrteľnej posteli, demoralizovaný vtedajším vodcom-zradcom Jeľcynom. Dnes by pomoc od ruského brata dostali. No vtedy nedostali a museli sa z Kosova na pár rokov stiahnuť. Na pár rokov. Nie naveky. Srbi veria, že sa do kolísky svojej kultúry a svojej civilizácie onedlho vrátia. Keď na to bude priaznivejšia medzinárodná konštelácia. Lebo Kosovo je Srbija.

Srbsko v dobrých časoch letelo nahor často aj ekonomicky. Po získaní nezávislosti sa zo zaostalej Turkami drancovanej osmanskej provincie stal ekonomický drak vtedajšej Európy. Belehrad onedlho v porovnaní s ostatnými mestami Balkánu nadpriemerne prosperoval. Belehrad / dnes 1,35 mil. obyv./sa zmenil na šarmantnú dunajskú metropolu. Srbi z frontových rozvalín dokázali po 1.sv.vojne vybudovať imperiálne vyzerajúce hlavné mesto pomerne silného väčšieho štátu-Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. No nevzmohla sa len srbská metropola, ale aj regionálne centrá ako rozšafný, takmer mondénny Novi Sad /dnes 370 tis.obyv./, priemyselné a dopravné centrá ako Niš /dnes 260 tis.obyv,/ či Kragujevac /dnes 175 tis.obyv./ Subotica /105 tis.obyv./, Pančevo, Zrenjanin Čačak či Leskovac.

Z ruín 2 sv.vojny Belehrad i srbský vidiek povstali opäť rýchlo do krásy. Tak, že ostatok Východnej Európy sa čudoval a chodil sa do Juhoslávie učiť stavať. Belehrad a Novi Sad boli v 70-8O-tych rokoch minulého storočia pre nás návštevníkov z moskovsky orientovaného tábora socializmu takmer onen „vyspelý Západ“. JUGOŠI /a mysleli sa tým najmä Srbi/ BOLI pre nás FRAJERI. Rozmach juhoslovanského Srbska vzbudzoval obdiv ale i závisť . Samozrejme, že to bolo v dôsledku numerickej, politickej a vojenskej dominancie Srbov nad ostatnými juhoslovanskými etnikami. Hlavným mestom Juhoslávie bol Belehrad -a aj na jeho federálnych úradoch platilo /pre nás Slovákov známe českopražské/ „bližšia košeľa ako kabát“. Do Belehradu a ostatných častí Srbska prúdili peniaze a koncentrovali sa rozvojové zdroje produkované v ostatných častiach 18 miliónovej federálnej Juhoslávie. No pravda je aj to, že sa na rozmachu SFRJ Srbi podieľali z najväčšej časti. Veď tvorili /spolu so Srbmi v Chorvátsku, Bosne, Čiernej Hore, Kosove, Slovinsku a Macedónsku/ takmer polovicu juhoslovanskej populácie.

Srbi to s tým rozvojom Belehradu a srbského vidieka zase, ako tradične, prehnali. Príliš sa pred ostatnými juhoslovanskými bratmi chvastali. Pretŕčali sa svojim Belehradom, frajerili sa svojimi federálnymi úradmi, provokovali svojou policajnou a vojenskou silou. Vzbudzovali tak v ostatných juhoslovanských národoch pocity nespravodlivosti a podozrení /často oprávnených/ z neférovej deľby federálnych zdrojov. U juhoslovanských spolubratov sa prebudili ich etnické tenzie a historické resentimenty. Ak k tomu pridáme latentný revanšizmus „nových“ Nemcov, ich túžbu po odvete za potupnú porážku ich wehrmachtu od partizánov-srbských banditov, ich podporu slovinského a chorvátskeho separatizmu, hospodárske problémy a technologické zaostávanie Východu za Západom, máme skicu rozpadu federálnej Juhoslávie takmer úplnú.

Ak bol rozpad ZSSR geopolitickou katastrofou Ruska, bol rozpad Juhoslávie geopolitickou katastrofou Srbska. Bol to pád Srbov z ligotavých výšin regionálnej veľmoci /s vlastnou sieťou satelitov v rámci tzv. Hnutia nezúčastnených štátov/ do suterénu malej, izolovanej, zaostalej balkánskej krajiny. -Vie si vôbec u nás v SR predstaviť, čo to urobilo s mentalitou Srbov ? Vieme my, čo svoju obnovenú štátnosť na začiatku 90-rokov spájame s globálnou zmenou tohto obdobia, čo tieto zmeny hodnotíme pozitívne – ako diametrálne odlišne musia hodnotiť toto obdobie a tieto zmeny bratia Srbi ? My nadávame, že k nám v tomto období prišiel „zločinný kapitalizmus“, no tešíme sa z príchodu štátnosti a istých slobôd, spojených s pádom totalitne pońatého socializmu /sloboda cestovať, sloboda podnikať/ . Srbi sa nemajú z čoho tešiť .Cestovať i podnikať /hoci limitovane/ mohli už v časoch SFRJ. Hrôzy kapitalizmu /drogy,zločinnosť,nezamestnanosť,sekulárno- neoliberálna duchovná totalita,bezuzdný konzumizmus, teror NATO, hospodárske vydieranie a embargá zo strany EU a USA…/ na nich však dopadajú ešte viac, ako na nás. A navyše-ako malus, tretina srbskej populácie stratila svoju srbskú vlasť, bola vyhnaná,- časť Srbov bola povraždená, časť nútená emigrovať do sveta a tam sa odnárodniť. Srbi vyhnaní zo Srbskej Krajiny, zo Srbskej Slavonie, zo srbských oblastí Bosny, z Čiernej Hory, Slovinska, Macedónska sa dnes tlačia o miesto v maličkom materskom Srbsku / 88 361 tis.km2 a 7,25 mil.obyv./. Konkurujú si v úsilí získať prácu, zdroje na podnikanie či na poberanie sociálnych dávok a penzie. Zahraničie sa k nim správa neférovo, za neochotu vstúpiť do NATO je Srbsko bojkotované, embargované. V médiách a umení na Západe /filmy, divadlá, šoubiznis/ sú Srbi démonizovaní, vykresľovaní ako krvaví vrahovia, zločinci a podozrivé indivíduá. Statoční srbskí vojaci a dôstojníci, ktorí bránili svoju vlasť sú hnaní pred zmanipulované medzinárodné tribunály a ich nepriatelia, často beštiálni sadisti z Bosny, chorvátska, Albánska ale i Nemecka /!/ sa im vyškierajú spoza druhej strany mreží. – Srbsko v 90-tych rokoch utrpelo takmer smrteľné rany. Veľká časť Srbov stratila svoju štátnosť. Srbi dostali úder, aký by iné menej odolné národy neprežili. Srbi však prežijú. Sú zvyknutí bojovať, padať i vstávať. Srbi onedlho zase vstanú.

Srbi sa v úsilí o zlepšenie života más pokúsili o určité kompromisy. Keď sa moci v krajine na chvíľu chopili zradcovia, vydali porazených srbských vodcov do rúk Západu. Nedostali však za to žiadne zadosťučinenie. Ak ja Západ alibisticky niekoľko Gotovinov či Thacich- Chorvátov či Kosovcov /násobne menej ako Srbov/ postavil pred súd, zväčša ich oslobodil pre nedostatok dôkazov. Výsmech nad výsmech, ktorého cieľom je iba prehĺbiť pocit srbskej národnej bezmocnosti. Srbské kostoly a kláštory sú vypálené, Srbi zo Srbskej krajiny postrieľaní a zahrabaní na neznámych miestach – a svet ide ďalej. Veď tie kostoly nevypálili a tých Srbov nezavraždili zločinci z Belehradu. A ak áno, ak sa to naozaj aj stalo, Kosovci a Chorváti museli byť v práve. Konali iste v súlade s ideálmi západnej liberálnej demokracie,-v súlade s cieľmi geopolitiky USA a Západu. Všetko je teda O.K….

Srbom by mohlo byť odpustené. Museli by však skončiť so vzdorom a odbojnosťou. Museli by rozpredať svoje strategické podniky, pustiť západných „investorov“ do všetkých odvetví, do všetkých zložiek štátu, museli by si zvoliť „v slobodných voľbách“ pro-americké marionetky do vlády a parlamentu, museli by dať Západu do rúk kultúru, umenie, šport, museli by spútať okovami sekularizácie srbskú pravoslávnu cirkev, museli by si prepísať dejiny a ruských kozákov, čo rozbili osmanské jarmo, prepísať na anglických či francúzskych husárov. A predovšetkým museli by pretrhnúť putá stáročného priateľstva s Ruskom, s pravoslávím, možno aj vzdať sa príliš rusky vyzerajúcej srbskej cyriliky.

Lenže Srbi nepopustia. Srbi základne NATO v Srbsku nedopustia. To dráždi mocipánov na Západe a vedie ich k pokračovaniu faktického hospodárskeho bojkotu Srbska. Na ekonomické problémy, ktoré z toho vyplývajú, dopláca nielen štát ale aj jednotliví prostí srbskí občania. Ľudia na hospodársku mizériu reagujú ako vždy a všade: snažia sa o individuálnu záchranu. Odchádzajú do cudziny. Nielen za prácou, ale aj za pokojnejším, bohatším životom. Gastarbeiterstvom, neraz v hrozných podmienkach, sa snažia udržať si doma vo vlasti ťažko vybudované domčeky a aký-taký rodinný štandard.

Väčšina Srbov sa naďalej drží svojej domoviny, svojej Srbije. Srbský robotník bude radšej drieť v poloskrachovaných fabrikách Niša či Nového Sadu, radšej sa bude so zastaralou technikou plahočiť na žírnych poliach Vojvodiny či na skromnejších políčkach na balkánskom Podhorí, než by sa ponížil. Než by pánov zo Západu poprosil o odpustenie, než by sa prestal vzpierať a nechal sa dobrovoľne švihať bičíkom ako Bulhar, Rumun, Macedónec či Slovák- Srb radšej zahynie. No neopľuje si svoju vlastnú slovansko-balkánsku dušu.

Zriedkavý turista, ktorý okrem tranzitu zavíta do dnešného Srbska na dlhšie, má stále dosť možností uvidieť hmatateľné dôkazy práve rozoberanej srbskej histórie. V Belehrade uvidí neo-imperiálne bulváry a eklektické, no honosné budovy z dobrých rokov. V Zemune pevnosť, schopnú odolávať útokom veľmocí-či už Turecka, Rakúsko-Uhorska alebo Nemecka. V nových štvrtiach Zemunu a ostatných predmestí Belehradu uvidí s nostalgiou kedysi veľkú pýchu slávneho juhoslovanského stavebníctva. V Novom Sade sa presvedčí o majstrovstve srbsko-juhoslovanských architektov pri zlaďovaní pahorkov a roviny, mesta a veľrieky, ktorá ním preteká. To čo tu uvidíte je ako listovanie v postaršom katalógu rezidenčného progresu. Ak má návštevník chuť na dolnozemské výhonky maďarskej secesie, mal by sa poprechádzať po Subotici, centre tamojších vojvodinských Maďarov. Centrá života vojvodinských Slovákov sú skromnejšie: Báčsky Petrovec, Kovačica, Stará Pazová, Padiná, Kysáč… Za čias SFRJ dosahoval počet dolnozemských Slovákov takmer 150 tisíc. Po rozpade Juhoslávie ich bolo 75 tisíc. Dnes ich je už menej ako 50 tisíc. Niektorých slovenský národ nestratil-presťahovali sa do pôvodnej vlasti na Slovensko. Mnohí, premnohí z nich sú však pre slovenskosť už nenávratne stratení. Rozpŕchli sa po svete: do Austrálie, USA, Kanady, do Západnej Európy. – Tak či onak, na vine nie sú ani tak srbské úrady či srbská majorita /ako v Česku, Poľsku, Podkarpatskej Rusi alebo v Maďarsku/, ale všeobecne ťažké pomery, postihujúce ako srbskú majoritu tak i jednotlivé etnické menšiny, ktoré v Srbsku žijú.

Nevenovali sme priestor túrychtivým turistom. Je samozrejmé, že aj Srbsko, ako každá európska krajina má aj im čo ponúknuť. V Srbsku je 5 národných parkov. Niektoré sú pri dunajskej nive, iné vo vysokých nad 2000 m.n.m siahujúcich balkánskych horách. My sme osobne navštívili iba dva: jeden pri ceste za vojvodinskými Slovákmi – NP Frušku Goru. Je to solídne zalesnené pohorie, osamelo dvíhajúce svoj horský chrbát nad okolitú vojvodinskú nížinu. Fruška Gora sa nám zdá byť miniatúrnou vzdialenou príbuznou Apalač.hôr v USA. Turista tu nájde spojenie lesa, kultúry a histórie. Kultúru zastupujú starobylé kláštory a históriu pamätníky na odboj Srbov a aj miestnych vojvodinských Slovákov proti nemeckému, maďarskému i chorvátskemu fašizmu. Všetci traja fašistickí bratia: Nemci-Maďari i Chorváti sa tu spojili, aby fruškogorských partizánov zlikvidovali. Nepodarilo sa im to. Aj vďaka našim vojvodinským krajanom.

Keď už spomíname odpor Srbov a Slovákov proti maďarskej fašistickej okupácii Vojvodiny resp. Bačky, nedá nám pripomenúť zverstvá, akých tu Maďari boli schopní. Takmer 3500 ne-maďarských Vojvodincov /v Novom Sade, Šajkaši, Čurugu… zavraždili. Medzi nimi stovky starcov, žien a detí. Tí, ktorých zastrelili mali ešte „šťastie“. Viac trpeli tí, ktorých Maďari rozsekali sekerami alebo tie deti, ktoré si z roztopaše napichovali na bajonety alebo strkali do malých dier v ľade zamrznutej Tisy, aby deti umierali čo najdlhšie a po zamrzntuí sa podobali na malých ľadových trpaslíkov. – Maďarský „humor“ má niekedy aj takúto diabolskú podobu…

– Dnes má Fruška Gora kultivovanú turistickú infraštruktúru a o.i. veľa pekných cykloturistických trás.

Národný park Tara, to je iná káva. Neodpustili sme si šancu nakrátko sa tam pozrieť. Národný park leží v Západnom Srbsku, v rovnomennom pohorí Tara. Je to krasové územie. S mnohými jaskyňami, vodopádikmi no najmä hlbokými kaňonmi. Jeden z nich-zabudli sme bohužiaľ jeho meno-je údajne najhlbší /1000 m hĺbka/ v Európe. Ale to superlatívum uvádzajú iba domáci, takže /po skúsenostiach s podobnými najhlbšími kaňonmi na svete/ by sme boli opatrní. Kukli sme sa naň iba zboku, vyzeral fakt hlboký. Skúste to aj vy-ale dôkladnejšie. A potom napíšte, aká je pravda. /Na NP Taru treba auto, najlepšie SUV. Ak sa rozhodnite ísť, dajte si do vyhľadávača heslo „Mitrovac“. Je to dedina, kde je ústredie NP i malá informačná kancelária. -Veľa šťastia !

Pri potulkách po Srbsku rátajte s tým, že Srbi nie sú žiadni škrobení pajáci, čo budú okolo vás-turistov- tancovať za pár eur tak, ako im budete pískať. Srbi majú pomerne drsné vyjadrovanie. Neondia sa kvôli nejakému tomu vulgárnejšiemu slovíčku. Majú však dobré srdce, to nám verte. Keď povedia „Boga ti .ebem, majku .ičku“, nemyslia to doslova. Srbi sú bitkári, ale oni nie sú tí, čo začínajú. To Chorváti, to je iná fajta. Ak povedia „Srbe na vrbe !“ nemyslia to ako chlapský vtip, ale doslova. Jedna naša známa v Srbsku ochorela a musela ísť v Srbsku lekárovi. Lekárka, stará skúsená praktička ju prezrela a spýtala sa jej „pušiš, pušiš-ty stará .urva ?“ Keď známa z hrôzou v očiach prikývla, že veru fajčí, srbská lekárka jej na upokojenie oznámila, že aj ona „puší“ a že je taká istá. – Srbský slovník nie je pre útlocitné duše. Treba ho brať ako Srbovu úľavu z jeho každodenných trápení a nie ako atak. – Lebo srbský atak vyzerá úplne, ale že úplne inak…

Srbsko je dnes stále dolu, stále prežíva jedno zo svojich ťažkých historických období. To by ale človeka, ktorý sa vydáva na cesty nielen za turizmom, za relaxom, dobrodružstvom, vzrušujúcimi zážitkami…-ale aj za poznaním,- NEMALO ODRADIŤ. Srbsko ho mnohému naučí.

Mal by však ísť do Srbska čo najskôr. Lebo onedlho,-a to je isté ako striedanie zimy a jari-bude v Srbsku všetko inak. Aj pre Srbsko prídu zase dobré roky. Svet sa začína priaznivo vyvíjať. Rusko a najmä Čína silnejú. Západná Európa a najmä USA strácajú pozície. Pomaly ale isto. Do Srbska prídu roky činorodej práce, tvorivého a mocenského vzopätia sa národa. Keď tie roky prídu, mal návštevník svoju cestu do Srbska zopakovať. Aby vedel porovnávať. Aby videl rozdiel.

Ku dobrej zmene v živote Srbska URČITE príde. Podstatou srbstva je totiž periodické prebúdzanie srbskej zeme z letargie. Cítime, ako sa kvetiny srbskej zeme začínajú spamätávať. Ako sa ich korene napúšťajú životodarnou, onedlho kvety vyrastú a rozkvitnú. A s ňou rozkvitnú aj duše Srbov.-Tohto malého ale VEĽKÉHO NÁRODA.

/Autorom fotiek je autor textu/.