zemegula

Zo Španielska máme toľko príhod, skúseností a dokumentácie, že by sme z toho mohli skoncipovať samostatné rozprávanie, nie jednu kapitolu našej Zemegule. Preto tu z toho všetkého dávame len trochu komické, trochu tragické pars pro toto.

Na úvod dve suché čísla: Španielsko má 505 990 km2 a 46,7 mil. obyvateľov. Sú to však naozaj čísla, platné pre Španielsko ?

Španielsko totiž klame telom. V Španielsku nie je iba Španielsko, ale aj Katalánsko, Baskicko, Galícia a portugalská Olivenca /začlenená do Extramadury v provincii Badajoz/. Sú to tri krajiny a jeden región, ktoré neobývajú Španieli ale úplne iné národy: tri románske: Katalónci, Galíčania a Portugalci-a jeden tajomný baskický národ, jeden z najstarších v Európe, ktorého pôvod a jazyková začlenenosť sa strácajú v temnote začiatkov európskeho osídlenia.

Okrem Kataláncov a Baskov, ktorých osudy sú pomerne známe, žijú v Španielsku aj Galíčania. Tí majú jazykovo, etnograficky i kultúrne bližšie ku Portugalcom ako ku Španielom. Portugalci z pohľadu Galície predčasne ukončili svoj národnooslobodzovací boj a v úsilí o trvalú mierovú zmluvu so Španielskom sa na Galíciu vykašľali a prenechali jej osud Španielom. Odvtedy ubehli storočia a Galíčania sa z pocitu zrady a urazenosti doteraz úplne nespamätali. Otiahli sa od Portugalcov a dnes majú už svoj vlastný „jazyk“ odlišnejší od portugalčiny ako je moldavčina od rumunčiny, či sikulčina od maďarčiny alebo flámčina od holandčiny.

Galíčania sa na rozdiel od Kataláncov a Baskov vo svojej veľkej väčšine už zmierili so svojim „španielskym osudom“. Nie sú odbojní ani v podobe referend o samostatnosti /ako Katalánci/ ani v podobe ozbrojeného boja /ako podporovatelia ETA v Baskicku/. Z národa sa stalo regionálne etnikum, akási folklórna špecialitka /ako v prípade Moravanov v Česku/.

Iný je prípad oblasti OLIVENCA. Obývajú ju Portugalci, ktorí sa pod španielsku okupáciu dostali prehrou Portugalska /1801/ v tzv.Pomarančovej vojne. Hoci medzinárodný súd a arbitráž pririekli Olivencu Portugalcom a nariadili Španielsku, aby tak urobili, dodnes k tomu nedošlo. Naopak, začlenili Olivencu do svojho „autonómneho“ regiónu Extramadura, provincie Badajoz.

Ešte poslušnejší sú Andalúzania. V ich prípade nejde o etnický, ba ani už o religiózny ale skôr rasový problém. Andalúzania sú pôvodom etnicky a rasovo spojení so severoafrickými Maurami /Arabmi a Berbermi/ . Andalúzania /potomkovia Maurov/ akceptovali po páde Grenady kresťanskú religiozitu a neskôr aj španielsku jazykovú a kultúrnu nadvládu. Okrem osobitostí ich dialektu ich od ostatných Španielov dnes odlišuje už iba arabský vzhľad a špecifické ľudové zvyky. – Pozor však na Andalúzanov, ktorí majú črty tváre až príliš orientálne. To už nie sú pôvodom Maurovia lež andalúzski cigáni. Títo najšpanielskejší ne-Španieli sú vynálezcovia španielskeho národného pokladu: tanca flamenca a klepkajúcch perkusií- kastaniet.

Pokiaľ ide o obyvateľov ostrovov, Baleáry obývajú už dosť pošpanielčení Katalánci /Baleáry boli súčasťou historického Katalánska/. Kanárske ostrovy obývajú Španieli so všetkých kútov Španielska. Pestrá zmes, čo sem po vyhladení pôvodných obyvateľov prišla za lepším životom zo všetkých provincií a regiónov. Ak ich niečo spája a vydeľuje od pevninského Španielska, je to hašterenie sa s madridskou vládou o spravodlivých podiel na výnosoch a nákladoch z pohľadu celošpanielskej pokladnice.

Hašterením o peniaze sa niekedy maskuje či bagatelizuje aj spor o nezávislosť Katalánska. Toto je však úplne iný, neekonomický konflikt. Toto nie je o peniazoch, toto je o slobode, o boji utláčaného katalánskeho národa proti španielskemu kolonializmu.

Centrálna vláda v Madride sa osobitne za diktátora caudilla Francisca Franca, resp. v časoch „kresťanského demokrata“ Rajoya snažila a snaží urýchlene a násilne pošpanielčiť nešpanielske časti Španielska. Predovšetkým tie s výraznými separatistickými tendenciami. Prisúva do týchto oblastí etnických Španielov-úradníkov a vojakov s rodinami, stimuluje vlastníkov firiem aby si zakladali výrobne v Baskicku a Katalánsku a do nich potom zháňa etnických Španielov ako zamestnancov. Využíva pri tom rôzne lákadlá, najmä firemné byty. Cieľom je zmeniť v Baskicku a Katalánsku národnostnú štruktúru v prospech etnických Španielov. Madridu sa tento trik darí prinajmenšom tak ako Londýnu v Škótsku či Ottawe v Quebecu. Vďaka migrácii z vnútrozemia i vďaka rozseknutiu etnického územia Baskov na dve časti /Navarra a „vlastné“ Baskicko/ klesol v Baskicku počet uvedomelých, národne cítiacich Baskov na asi 40%. ETA si toho bola vedomá. Preto nenástojila na referende o nezávislosti Baskicka. Siahla po násilnej kampani , nazdajúc sa, že to odradí Španielov sťahovať sa do Baskicka. Chcela ich zastrašiť a prinútiť vrátiť sa. -Bohužiaľ, pre Baskov už bolo,- už je- príliš neskoro. Dnes sa už ruiny myšlienky samostatného Baskicka nedajú znovu postaviť. Dajú sa iba na istý čas zakonzervovať.

V Katalánsku pomer etnických kataláncov a etnických Španielov balancuje na skóre 1:1. Nie všetci Katalánci sú však národne uvedomelí. Niektorí sa dali zastrašiť médiami fungujúcimi pod kontrolou Madridu. Boja sa rázneho vykročenia za nezávislosťou a sú skôr pripravení akceptovať malé, najmä finančné ústupky Madridu voči Barcelone. Neuvedomujú si, že čas je proti nim. Drvivá väčšina etnických Kataláncov však napĺňa ulice Barcelony a Girony. V milionovom zástupe Kataláncov sa ozýva hromové „slobodu !“ Katalánci si testujú svoju silu v generálnych štrajkoch, v referendách.

Madridu zatiaľ stačí konanie referend a priori rušiť, jeho výsledky anulovať, intervenovať na úradoch EU v Bruseli a pokúšať sa o mediálne hlučné protidemonštrácie Barcelončanov-etnických Španielov, prisťahovalcov z Kastílie a i. Popri tom Madrid šikanuje a zbavuje právomocí autonómne katalánske úrady, súdi a odsudzuje na dlhé roky žalára predstaviteľov katalánskej národnej elity, funkcionárov katalánskej autonómnej vlády. Perzekúcie presahujú do školstva, osvety, umenia, ba i do športu. Madrid inicioval stíhanie za akože daňové úniky dokonca hráčov a funkcionárov národnej pýchy Katalánska- futbalového klubu FC Barcelona. Zatiaľ to takto Madridu vychádza. Dokedy ?

V Európe niet azda štátu, ktorý by nebol národno-národnostne pestrý. Mnohé štáty sú kvôli etnicitám duchovne rozčlenené a trpia väčším-menším separatizmom menšín. Výraznejšie mono-etnické sú iba menšie štáty. Štátoprávna prevencia pred separatizmom pritom existuje už dávnejšie. – Volá sa to federalizácia resp. KONFEDERALIZÁCIA. Oficiálne či neoficiálne sú federalizované krajiny ako Veľká Británia, Rusko, konfederalizované je Švajčiarsko. Ako ukazujú skúsenosti z Bosny a Hercegoviny, nie je to nástroj na vyliečenie celého problému. Konečným riešením by asi bola iba hrôzostrašná etnická čistka, vyhladenie separatistického národa – alebo civilizované a humánne česko-slovenské rozdelenie. Dejiny ale prinášajú iné časté riešenie: občiansku medzietnickú vojnu, aká bola v SFRJ. Víťazné etniká potom „berú všetko“ a porazené etnikum /v SFRJ to boli Srbi/ masovo uteká, kam sa len dá.

Konfederalizácia Španielska sa Madridu priam ponúka. Miesto hry na autonómne regióny /opierajúce sa o historické administratívne väzby nie o právo svojbytných národov na sebaurčenie/ by sa mali vyhlásiť národné republiky Baskicka, Galície a Katalánska a Španielske kráľovstvo. Takto reštrukturovanú Iberskú konfederáciu by mohla spájať iba jednotná mena, zahraničná či obranná politika, prípadne malý konfederatívny rozpočet. Samozrejme, toto je iba náš názor, vychádzajúci z mnohých rozhovorov s politikmi Baskov, Galíčanov a Kataláncov. Je vecou Iberov, ako sa napokon zariadia. – Ale nie zase až tak úplne. Španielsko je totiž súčasťou Európskej únie a EU je aj súčasťou nášho sveta. Sveta, ktorý je čoraz menší a čoraz užšie hodnotovo previazaný. Preto tu o tom toľko mudrujeme.

Poďme na turistickú tému. Návštevník Španielska, ktorý sem príde v horšom prípade na plážový , v lepšom prípade na poznávací pobyt, má v Španielsku naozaj čo obdivovať. Na pomery našich slovenských dedín je v Španielsku čo dedina, to na naše pomery mestečko. keby len mestečko, ale zväčša sídlo s bohatou históriou, občas i majestátnymi hradbami, palácmi, námestiami. Všetko sa to tam leskne vďaka účelne využitým dotáciám z EU-z čias pred príchodom východoeurópskych chudobných členských štátov EU. Z čias, keď chudobný Juh Európy nemal v čerpaní dotácií až takú konkurenciu. Pravda, dotácie z EU nadväzujú v prípade Španielska na to zlato, striebro, drahokamy, vzácne plodiny, ktoré dvíhali španielske paláce ako hríby dážď, ktoré hromadili bohatstvo španielskej elity ale zlepšovali aj podmienky bývania a života bežných radových Španielov. No a toto bohatstvo z dotácií EU a privezené z kolónií už nadväzovalo na honosné stavby, na skultivovanú krajinu a na duchovný odkaz a zručnosti predchádzajúcich civilizácií, ktoré v dnešnom Španielsku pôsobili. V historickej nádhere dnešného Španielska sa neraz návštevníkovi zaskvie prekvapujúco dochovaný klenot zo starých antických čias, resp. z gréckych, etruských, fénických, kartaginských rímskych, gótskych osád, ktoré tu boli a rozkvitali v časoch, keď ešte naši slovanskí predkovia žili v podzemniciach či drevenými kolmi ohradených tvŕdzach. O pamiatkach na geniálnu kultúrnu vyspelosť arabských Maurov či orientálnych Židov ani nehovoriac.

V Španielsku sú múzeá a galérie takmer až po strop napratané vzácnymi exponátmi, skvostami starších i novších a moderných maliarov. Choďte len do Prada, do múzea S.Dalího, do Guggenheimovho múzea a galérie moderného umenia v extravagantnej budove v Bilbao a uvidíte. Navštívte El Escorial a nebudete sa vedieť vynadívať.

V Španielsku sú však aj iné, nielen umelecké múzeá a galérie. Majú tam múzeá šuniek, galérie salám a syrov, výstavné siene pre jednohubky – tacos. Majú nielen pinakotéky ale hlavne vinotéky. V Španielsku je všeličo. Sú tam obrovské štadióny pre barbarov a zoo-sadistov, čo sa na tzv. corride de torros radi pozerajú na mučenie a zabíjanie býkov, ale sú tam aj štadióny-chrámy pre milovníkov „bieleho baletu“ v štýle madridského Realu, pre tiki-taku v podaní barcelonsých blau-granas; majú štadióny-chrámy pre priaznivcov „kolčoneros“ i „žltej ponorky“.

Španieli vlastnia ťažko prekonateľný zmysel pre umenie. Pre tragikomické artefakty a smutno-smiešne pointy. Na uliciach španielskych miest sa „strítartovým“ umením pre domácich i pre turistov živia stovky naozaj solídnych umelcov. Uvidíte tu staré klasické „hry plášťa a dýky“, bizarné „rimejky“ opery-operety-muzikálu…“Carmen“, eventy, performancie, bábkohry, maškarády, živé sochy /len na barcelonskej Ramble i v 50 exemplároch, vrátane stehien a zadočku „Merylin Monroe“ v červených šatách s bielymi bodkami-alebo že by naopak ?/. Uvidíte vysoké a hlboko poklesnuté umenie. Uvidíte nespočetne veľa Don Quijotov a Sancho Panzov, Dalího s fúzami na x spôsobov vykrútenými,-ako večeria, obeduje i raňajkuje na brušku chudery plavovlásky…Uvidíte hrané výjavy zo slávnych obrazov Velasqueza, z krvavočervených vyobrazení El Greca.

V ateliéroch hyper-moderných a post-moderných umelcov sa vytvárajú vážne myslené i vysmievačné scény – ponášky na filmy Bardema a Almodovara. Súčasní architekti a stavitelia dokončievajú neraz podľa vlastných predstáv nedokončené stavby Gaudího či Manriqueho. .. Umelci života a každodennej práce polievajú a ošetrujú polia, vinohrady, montujú Seaty, pijú kávu v starodávnych mondénnych kaviarňach Madridu, Barcelony, Sevilly či Valencie. Pijú ju vedľa možno storočných dám s červenými ostro naružovanými perami, ťažkou trvalou na krikľavobielych či naopak čiernych vlasoch a s pánmi seńormi, starodávne napomádovanými s precízne zastrihnutými fúzikmi v elegantných pásikavých oblekoch.

Španielska mládež na mondénne prvotriedne kaviarne kašle. Tlupa chalanov i dievčat si kúpi fľašu lacného vína a pije ju v kruhu, z úst do úst, štýlom „botella“, rozvaľujúc sa okolo nejakého historického súsošia. A aby si na ďalší večer zarobila na ďalšiu fľašku, cez deň podáva informačné brožúrky turistom v Benidorme, asistuje nemeckým starcom pri jakubskej púti do Santiago de Compostella a pod.

Dovoľte ešte pár príhod.

V Španielsku sme boli na trojaký spôsob: kvôli robote, kvôli politike i kvôli turistike. V rámci práce pre jednu medzinárodnú investičnú banku sme pracovali v tíme, v ktorom boli 4 Španieli. Dvaja z nich boli Baskovia. Šikovní chlapci, s ktorými sme si rozumeli pri debate na mnohé témy. Odborný nadpriemer-odrobili prácu aj za zvyšných dvoch etnických Španielov. Baskovia robili dlho do noci ešte aj na hoteli. Španielka a Španiel zatiaľ pili tuhú kávičku a nadávali na „crisis economica“, či tak dajako. Výsledný dojem z Baskov bol pracovne skvelý, no osobne sme mali pocit, akoby popri legálnej práci pracovali ešte na čomsi magickom, tajomnom, neznámom. Akoby pracovali pre nejakú informačnú agentúru zo vzdialenej galaxie. Čakali sme, že pretože sú zo severu, budú svetlejší. A oni naopak, pokožku na tele mali akúsi čiernofialovú. Takú, akú má na klobúčiku huba pôvabnica fialová.

Zúčastnili sme sa i na viacerých demonštráciách za nezávislosť Katalánska. Spolu s predstaviteľmi iných národov sme pred katalánskym parlamentom robili reťazec zo zástav štátov Európy, ktoré podporujú spravodlivý zápas za slobodu Katalánska. Zaujímavé bolo, že hoci sme o akcii informovali všetky možné médiá, vrátane dopisovateľky SRo, do zahraničných či slovenských médií sa nedostalo nič. Videli sme pritom zopár chlapíkov s minikamerami, čo nás pomerne detailne do tváre nakrúcali. – Načo to robili, keď to v televíziách neuverejnili ? Kde sa to potom premietalo ?

Veľmi potešiteľný poznatok z čias, keď sa konalo jedno z katalánskych referend sme získali v baskickom Bilbao a dokonca i v galícijskom Santiago de Compostela: v stovkách okien týchto miest vtedy viali zástavy Katalánska spolu so zástavami Baskicka resp. Galície. -Áno, ak sa má boj Katalánska za slobodu podariť, musí mať solidárnu podporu nielen zo zahraničia ale aj od iných neslobodných národov dnešného Španielska.

Turistických zážitkov zo Španielska sú hromady, tak ako fotiek z týchto ciest. Za najkrajšie mesto Španielska považujeme Valenciu. Kvôli úžasným mestským parkom, kvôli vzácnym a kvalitne udržiavaným pamiatkam, dychberúcemu hlavnému námestiu so starobylým dómom i kvôli šarmantným butikom, kde si aj náročná Slovenka má čo vybrať. A propos, Slovenky: dve Slovenky vraj úspešne podnikali práve vo Valencii. Ďalšiu Slovenku sme stretli na námestí mesta San Sebastianu de la Gomera na ostrove La Gomera. Tá nepodnikala, venovala sa rodine. Za manžela mala bohatého Rakúšana. Kúpili si údajne kvôli deťom veľkú fincu nad mestom. On pracoval z domu. Takže od rána do večera bola celá rodina spolu. Užívali si život vo vlastnom banánovníkovom sade. Nuž tak.

Prvú cestu do Španielska sme absolvovali tesne po 1989. Bol to neuveriteľne lacný týždňový pobyt na ostrove Tenerife, v mestečku Puerto de la Cruz. Agentka nám v jednom hoteli dala kľúč od budovy v meste a ešte jeden kľúč od nášho štúdia. Tu sme si sami varili a predtým sami nakupovali ovocie a zeleninu na miestnom trhu. Bolo to v januári, kúpať sa veľmi nedalo. No výletovať áno. Nielen po meste a v miestnom Lorro Parku ale po celom ostrove, vrátane Pico de Teide. Chodili sme po ostrove zadarmo-prifarili sme sa na nakupovací zájazd, ktorý robili miestni šmejdi pre nemeckých dôchodcov. Hrnce a prikrývky z ovčej vlny sme nekúpili, no ostrov pochodili ako nikdy potom.

Kanáry nie sú trópy. No máme ich radi. Keď bolo treba si oddýchnuť, hneď boli po ruke. Istý čas sme tam chodili ako na klavír. Najmä na menšie zalesnené ostrovy Gomera. Palma a Hierro. Ak ste náhodou ešte na nich neboli, neváhajte. Pre bicyklistov odporúčame Fuerteventuru. Občas tam fúka, ale dá sa to zvládnuť. A možno tam na ceste stretnete na bicykli aj Sagana. Profesionáli tam v zime naberajú kilometre na novú sezónu.

Pokiaľ ide o pevninské Španielsko,-čo meno to turistický pojem. Z návštev miest ako Sevilla, Cádiz, Cordoba, Malaga, Alicante , Toledo… ale aj malý prístav s pitoreskným meno Tariffa /kde sme sa raz vylodili ako stroskotanci, keď nám začala horieť naša loď MS Berlin/, – zo všetkých týchto štácií by sme mohli napísať samostatné kapitoly. Napíšte ich miesto nás vy-choďte, pozerajte a píšte.

Madrid je hlavné mesto Španielska, preto aspoň jednu dve vety. Je to mesto s občas neznesiteľne horúcimi letami ale aj pekne chladnými, nevľúdnymi /niekedy trošku i zasneženými/ zimami. Krajina okolo Madridu nepatrí medzi najkrajšie. Pripadala nám ako krajina povrchových baní pod Krušnými horami po rekultivácii. V meste je samozrejme obrovské množstvo pekných a historicky cenných pamiatok. Povinnou jazdou každého návštevníka je tu Plaza Mayor, Puerta del Sol, Prado a Kráľovský palác, Park El Retiro… No a prirodzene futbalové štadióny Realu a Atletica. Odporúčame prejsť sa po bulvároch a nájsť si na nich nejakú príjemnú kaviareň, kde sa dá ochutnať jednohubky tapas a vypiť dobrá káva.

Z Bratislavy do Barcelony lieta pravidelný letecký spoj. Využite ho a navštívte Barcelonu, neoficiálne hlavné mesto nielen Katalánska, ale celého Stredomoria. Obehnite pamiatky / kostol Sagrada Familia, úžasné architektonické dielo Gaudího a park Guell, ktorý je podľa nás ešte úžasnejší; Picassovo múzeum, pomník Krištofa Kolumba, Ramblu…/ a potom -na aute či na bicykli zájdite trochu ďalej, do hôr. Asi 60 km od Barcelony je impozantný kláštor Montserrat, akoby vrastený do mohutných skál v jeho pozadí. Je to pútnické miesto Kataláncov. V priestoroch kláštora nájdete okrem religióznej aj umelecké hodnoty – najmä obrazy takých majstrov, ako boli Picasso, Caravaggio, El Greco…

Ešte malý typ pre náročných cyklistov. Keď už ste v Madride a na bicykli, mali by ste si dať vrchársku etapu do Santa Cruz del Valle de los Caídos. Tu v „Údolí padlých“ bola monumentálna hrobka-chrám, v ktorom ležali pozostatky diktátora F. Franca. Boli, no už nie sú. Po exhumácii ich znovu pochovali mimo údolia, – Pozor, celé je to v kopcoch, kde v zime býva sneh. Aj na jeseń, keď sme tam boli, nám bola dosť zima. Kríž, čo tam stojí, je najvyšším pamätným krížom na svete /152,4 m/- a podľa nás najväčším zneužitím kríža na svete. Je to 63 km do kopca /prevýšenie asi 700 m/-takže treba rátať 4 hodiny jazdy dohora. Prevýšenie si vypočítajte na domácu úlohu.

Ak nemáte bicykel, choďte tam autom, alebo akokoľvek, pretože bez návštevy tohto miesta tragikomickosť Španielska vám unikne. Nepoznáme inú krajinu na svete, kde by masový vrah /v tomto prípade F.Franco/ postavil pamätník svojim obetiam. A na dôvažok sa potom medzi tieto obete /vyše pol milióna ľudí, aj keď sú tam iba symbolicky/ sa sám dal pochovať. Absurditou non plus ultra by bolo, keby vedľa seba dal pochovať i španielsko-židovskú vodkyňu nepriateľskej komunistickej ľavice- Dolores Ibarruri. To je ako keby sme my na Slovensku, napr. v Kremničke alebo Nemeckej pochovali kata partizánov, civilov a povstaleckých vojakov -generála zbraní SS Hermanna Hoffleho.

Španieli túto až komickú tragickú absurditu zmiernili exhumáciou Francových pozostatkov a ich premiestnením na iné miesto, tváriac sa, že oni sú dnes iní, demokratickí. Figu borovú-sú to tí istí Španieli, ktorí sa vraždili v predminulom storočí počas občianskej vojny medzi konzervatívcami a liberálmi /1820-1823/ a potom v občianskej vojne v 1936-1939. Sú to tí istí Španieli, čo dnes trvajú na Francovom zákaze Katalánskej republiky a nedožičia jej uplatniť právo na sebaurčenie. Sú to tí istí Španieli, čo zmeravejú, len čo počujú Francovo meno. Spomenúť Franca je dnes v Španielsku faux pas. Keď sme ho raz v reštaurácii v Malage spomenuli pred čašníkmi, tvárili sa, ako keby sme sa ich spýtali na to, že ktorý z nich prdol. Španielov Francom postavený pamätník v Údolí padlých dnes traumatizuje. Príliš ho neudržiavajú a pred turistami takmer zatajujú. Robia to nadarmo. Pamätník v „Údolí padlých“ je exteriorizáciou, spredmetnením duše Španielov-ich záľubu v tragických riešeniach svojich problémov, ktoré však nechtiac pôsobí i trochu komicky.

Krajina španielskeho kráľovstva má byť podľa prognóz klimatológov-extrémistov, premenená na bezútešnú púšť . Bude tu vraj európske pokračovanie africkej Sahary. Pamiatky na minulé zlaté časy Španielska asi nezmiznú, dokonca sa v sterilných púšťových podmienkach lepšie uchovajú do budúcnosti. Otázkou je .pre koho ? Kam sa potom podejú žoviálni španielski živáni a zadkaté utárané seňory a seňoritas ? Kam sa stratí španielsky tragikomický optimizmus ? Odíde na sivý, ufrfľaný studený sever Európy ? Dokáže Európu zamigrovať španielsky temperament alebo to bude naopak-zo Španielov sa stanú trudnomyseľní Severenia ?

Privítali by sme prvú možnosť. Keď už imigranti, nech je s nimi popri tej ich tragédii aj trochu zábavy. Vždy je lepšie prebúdzať sa v Bratislave na hlasité „olá“- ako keď nás z druhého brehu Dunaja bude zobúdzať z minaretu v Bergu kvílivý hlas muezína.

/Autorom fotiek je autor textu/.