Založ si blog

Ukrajina ?

Táto kapitola bude o krajine, ktorá podľa niektorých vlastne ani neexistuje-lebo existuje iba Malorusko, Novorusko, Podkarpatská Rus a Halič. Úvahy prečo, začo, načo prenechávame napotom /možno na pokračovanie tejto kapitoly, pre tých, čo majú radi históriu a geopolitiku a politizovanie vôbec/. Teraz sa sústreďme na osobné príhody a skúsenosti, ktoré sme počas návštev v Kijeve, Ľvove, Užhorode, Odesse a Donecku nadobudli.

Kijev má 3,7 mil. obyvateľov a je hlavným mestom krajiny s 603 628 km2 a 43 mil. obyvateľov. Krajina už mala takmer 50 mil. obyvateľov, no v poslednom čase odchodom Krymu, Luganskej a Doneckej republiky, no tiež v dôsledku vysťahovalectva do Ruska a do krajín EU sa jej populácia citeľne zmenšila. A to je v čísle 43 mil. ešte cca 3-5 mil. tých občanov krajiny, ktorí v nej už trvalo nežijú, lebo sú gastarbeitermi v Rusku a iných postsovietskych republikách, v EU, v iných európskych krajinách, v USA, Kanade, Austrálii a pod. Stretnúť dnes občana tejto krajiny pracujúceho v zahraničí je skôr pravidlo, ako náhoda. Napríklad v slovenskom, českom a poľskom stavebníctve je to tak.

Do Kijeva sme prileteli pohodlne z Bratislavy na letisko Borispol. Je od centra Kijeva dosť vzdialené, ale to je tým, že hlavné mesto je dosť rozťahané a s pôdou sa veľmi nešetrí. Krajina jej má dosť. Kijev sme navštívili pred protivládnym pučom, v čase majstrovstiev vo futbale, ktoré sa okrem Poľska konali aj v Kijeve a iných mestách krajiny. Letisko i centrum mesta boli pri tejto príležitosti dosť vyčačkané. Všade bola narýchlo upratané, ako keď vám manželka oznámi, že príde z kúpeľov o voľačo skôr – že už je o pol hodinu doma …- No ježišmária,-a vy sa teda snažíte ten svoj dvojtýždňový bordel narýchlo aspoň ako-tak minimalizovať…Tak alebo tak, človek aj takúto halabala robotu a takúto snahu ocení.

S taxikárom sme sa pokúsili konverzovať na jednu z večných mužských tém – na futbal. Pospomínali sme najväčšie domáce hviezdy, aj ich klady a zápory, -no bolo cítiť, že taxikár vo futbale nie je až tak doma. Napokon to z neho vyšlo a povedal nám, že u neho a v tej dobe aj u väčšiny Kijevčanov je športom číslo jedna BOX. A keď box, tak potom bratia Kličkovci. Nie že by sme box nemali radi, dokonca sme v rokoch dospievania aj chodievali na tréningy TJ Spartak. No je to šport individuálny, málo prezrádza o fungovaní kolektivity národa. A ak, tak iba o akomsi bohatierskom, individualistickom riešení všenárodných problémov.

S taxikárom sme sa rozprávali po rusky. Čakal síce od nás angličtinu, na ktorú sa chystal odpovedať lámanou nemčinou, no s konverzovaním v ruštine bol zjavne nadmieru spokojný. Dohodli sme sa, že nás najskôr odvezie na hotel ubytovať sa a potom nás povozí po trase, ktorú sme si vopred určili. Musíme povedať, že hoci sme ho o to nežiadali, vžil sa do role sprievodcu a ústretovo nám kliesnil cestu cez predajcov vstupeniek, cez vrátnikov, informátorov a pod.

Všetci s ním i s nami rozprávali po rusky. Iba raz sa stalo, že sme z jeho úst počuli úradný jazyk vlády tejto krajiny. To vtedy keď nás zastavil policajt a upozornil na zákaz zastavenia /pred sídlom prezidenta/. S ním taxikár hovoril lámanou hatmatilkou, akousi zmiešaninou poľštiny, rusínčiny a nárečovej ruštiny. Pýtali sme sa ho potom, keď problém s policajtom vyriešil, prečo je úradným jazykom táto hatmatilka, keď v Kijeve zatiaľ všetci, s ktorými sme sa stretli, hovorili po rusky. Odpovedal, že je to hovorová reč v Ľvove, Haliči a Volyni. Tam vraj väčšina ľudí hovorí práve takto. Dobre vedieť, – chystáme sa ísť aj do Ľvova, budeme tam teda konverzovať radšej po anglicky.

Hotel, v ktorom sme sa ubytovali, bol luxusný. 5 minút od úplného centra Kijeva – od námestia Majdan /Námestie nezávislosti/ a od bulváru Kresčatik. V hoteli bolo veľa Američanov. Do mesta a po pamiatkach nechodili. Stále čosi riešili s miestnymi v konferenčnej miestnosti, privátnych priestoroch a v kaviarni. Skôr, než sme sa dostali na Kresčatik, obzreli sme si majestátny pravoslávny chrám neďaleko hotela. Jeho meno si už nepamätáme. Nebol veľmi starý /cca 200 rokov/, no postavený bol, aby navodzoval starobylosť.

Kresčatik-to je grandiózne riešený bulvár zo sovietskych čias. Mnohé budovy boli postavené ešte pred Vlasteneckou vojnou a po nej boli iba obnovené. Zaujímavé bolo vidieť množstvo hviezd, kosákov a kladív -či už ako grafiku alebo plastiky. Vyzeralo to tam ako veľká zväčšenina Handlovej alebo Havířova. Novšie budovy boli mohutnejšie a ich fasády už boli prerobené post-socialistickým /akože modernistickým/ štýlom. Veľa žuly, skla a ocele. V takýchto budovách boli banky, burza, ministerstvá, kadejaké vládne a mimovládne organizácie, reštaurácie a drahé obchody. Na konci Kreščatika /Besarabské námestie resp. trh/ je divadlo. Potešilo nás, že tu na lístky stál rad ako u nás pred pokladńou na Radošincov. Ešte ďalej za divadlom na rohu bočnej ulice a bulváru v miniparčíku stála pomerne veľká socha Lenina. / Keby sme vedeli, ako onedlho skončí, aj by sme si ju boli vyfotografovali/. Na opačnom konci Kresčatika je hlavné kijevské námestie: Námestie nezávislosti – Majdan. Je to taký tragikomický lacný pokus o veľkolepé centrum bohatej a silnej krajiny. Budovy na Majdane postavili za sovietskych čias /aspoň tak vyzerali/ a pripomínali nám pre zmenu „mrakodrap“ v centre Michaloviec.

Prekvapilo nás, že na Kresčatiku i na Majdane je pomerne veľa ľudí. Žilo to tam všakovakými tvárami-staršími i mladými. Okolo reštaurácií ,bánk a obchodov s odevami sa koncentrovali mladé dlhonohé slečny na strááášne vysokých podpätkoch. Pri kadejakých inštitúciách zase mladí muži v sakách. A okolo stánkov s rýchlym jedlom a rýchlym občerstvením staršia generácia, ktorá si tu chcela posilniť pred nástupom na verejnú dopravu. Voňalo to dobre, tak jeden z nás sa postavil do radu a druhý išiel pozrieť, čo ponúkajú. Vrátil sa so smiechom: vraj tie ženštiny s okrúhlymi bielymi čiapočkami predávajú PEREPIČKY, konkrétne „perepičky kijevskije“. Nuž oprobujeme. – Dostali sme pirôžok a v ňom pečený špekáčok. Lepšie voňal, ako chutil.

Na Kresčatiku sa dá vidieť aj zopár zaujímavých figúrok. Napríklad staršiu telnatú penzistku s vojenskou lodičkou a vo vojenskom saku, na ktorom bolo plno sovietskych vyznamenaní. Alebo živú kópiu Tarasa Buľbu, chlapíka v kroji zaporožských kozákov, čo mal v rukách gusle. Gusľar sa dal odfotiť iba po zaplatení foto-poplatku 1 USD. A napokon tu bol aj vtedajší prezident Janukovič, – z jeho hlavy bola urobená misa na splachovacom WC. „Umelecká“ inštalácia bola pod plastovým stanom a vnútri boli nejakí vtedy protivládni aktivisti s protijanukovičovskými brožúrkami, odznačikmi, vlajočkami a darčekovými dáždničkami s prečiarknutou hlavou prezidenta. Bola tam aj veľká kopírka a 4 počítače. Dali sme sa s aktivistami do reči. Na našu ruštinu odpovedali zásadne po anglicky a ich angličtina bola naozaj dobrá.- Vyšli sme zadumaní zo stanu a rozmýšľali, ako by náš prezident Kiska reagoval na takýto protikiskovský stan pred jeho palácom na Hodžovo námestí. Ako by o tom písali „naše“ médiá, keby pred Grassalkovičovým palácom bola WC misa v tvare hlavy Andreja Kisku ? A iba v pozadí nám bežalo hlavou aj to, odkiaľ vzali títo mladí aktivisti peniaze na svoje mzdy, na drahé tlačiarenské a počítačové vybavenie a na darčeky pre okoloidúcich.

Po návrate s pešej prechádzky mestom nás taxikár vzal na okružnú jazdu Kijevom. Znovu sme prešli okolo prezidentského paláca a pozreli sme si aj hlavný futbalový štadión. Na a potom sme dali taxikárovi dlhšiu pauzu a navštívili sme svetoznámu PEČORSKÚ LAVRU. Je to chrámový, kláštorný a administratívny komplex, patriaci pravoslávnej cirkvi. Vo verejnosti prístupnej časti kláštora sme vošli do podzemia, do jaskýň či katakomb, kde sú múmie slávnych popov a cirkevných dejateľov. V kláštorných priestoroch je však tiež mnoho starých písomností a ikon. Cítili sme sa tam ako v hlavnej svätyni pravoslávia, ako v samom srdci Kijevskej Rusy. Naozaj božie miesto. Lavra je umiestnená na návrší, ktoré sa odtiaľ prudko zvažuje k Dnepru. Neďaleko od komplexu je obrovská socha Matky vlasti, s riadnym mečom v ruke. K Dnepru je nádherný výhľad. -Keď sme však v miestach pod Lavrou prešli po masívnom moste na druhý breh Dnepra, pohľad na zlaté a zelené cibuľovité veže chrámov Lavry a na sochu Víťazstva bol odtiaľ ešte impozantnejší.

Pečorská Lavra nie je jediný pravoslávny cirkevný komplex v Kijeve. Chrám sv.Sofie vekom /11.stor./ a historickým významom /bolo to miesto korunovácií kijevskoruských kniežat/ dokonca Lavru prekonáva. Pri chrámovej bráne ďalší „Taras Buľba“, ďalší gusľar. Tento však aj hral a spieval. Na malom stolíku mal rozložené svoje vlastné CD-čka s ľudovými piesňami. Neodolali sme a kúpili si jedno CD-čko. Občas si ho doma pustíme. Je plné zádumčivých tklivých pesničiek o tom, ako jeho ľudu v minulosti stále niekto ubližoval. V neďalekom kláštornom parku sme sa potom ešte chvíľu kochali kvetinovými záhonmi, ktoré tam boli práve v plnom kvete a v plnej sile vôní. Zaujímavé, že zo stromov v kláštronom parku prevládali jablone, hrušky a višne.

Druhý cirkevný komplex , chrám sv.Ondreja, pozostával z viacerých administratívnych budov a ďalšieho skvostného pravoslávneho chrámu. Bolo v ňom plno popov. Išli sme sa dnu pozrieť, čo sa tam deje. Jeden z dvojmetrových bradatých popov nám však zakázal fotografovať a o chvíľu, keď cirkevní hodnostári vychádzali von z chrámu, nás dokonca dosť militantne vypšikal z ich dosahu. Ľudia, čo boli okolo chrámu sa zrazu začali prežehnávať ešte intenzívnejšie ako doposiaľ. Dôvod ? Celá ceremónia sa konala za účasti najvyššieho popa-patriarchu v celom Kijeve. Možno i v celej krajine.

V Kijeve je však aj jeden veľký katolícky kostol, katedrála sv. Mikuláša- pár sto metrov od Majdanu. Kostol dali postaviť na začiatku 20.storočia a navštevujú ho miestni Poliaci ale i zopár Kijevčanov, čo konvertovali na rímsko-katolícku vieru. Obďaleč je vstup do mestského parku. Park končí na ešte strmšom svahu nad Dneprom, ako bol ten v Pečorskej Lavre. A pohľad odtiaľto dole na rieku bol doslova magický. Dneper sa pod nami zahýnal, vytváral dokonca malé meandre, bočné ramená a ostrovčeky. A za ním sa do nekonečnej diaľky rozprestierala veľká rovina. Mimovoľne sme v mysli zablúdili do čias Kijevskej Rusi, keď miestni Slavjani pozorovali nepriateľa, ako sa blíži k mestu na malých ázijských koníkoch. V Kijeve sa o pamiatky z čias Kijevskej Rusi dosť starajú. Repliku drevenej strážnej veže- Zlatej brány i iné pamiatky na túto slávnu dobu Kijeva sa dajú nájsť na viacerých miestach.

Videli sme však aj ďalšie veci. Operu a sochu Tarasa Ševčenka, no i sochu sovietskeho „génia“, šľachtiteľa Lysenka. Veľkolepo pôsobí socha Bogdana Chmeľnického, kozáka ktorý oslobodil krajinu z poľsko-litovských rúk a prinavrátil ju do lona Matičke Rusi. Pri soche Chmeľnického bola akási zábavná akcia. Všade bolo plno rodičov s deťmi. Na veľkom námestí pri soche fúkali obrovský balón. A pri ňom s nejakými miestnymi pánmi postával,-no predstavte si, bývalý Mečiarov pán minister -pán Hamžík. Nepoznáme sa, tak sme ho nechali na pokoji, akoby nepovšimnutého. Na inú zaujímavosť -pobyt červeného komisára Jaroslava Haška v Kijeve v časoch občianskej vojny- upozorňuje pamätná tabuľa na nepríliš zaujímavom dome z cárskych čias.

Veľkú energiu sme pocítili napokon na veľkom kijevskom umeleckom „blšáku“. Umeleckom preto, že medzi predávajúcimi prevládali miestni umelci. Niektorí ponúkali obrazy s briezkami, dubákmi a zajačikmi, iní tajomné tváre ich súkromných múz-krásavíc. Bolo tu však aj veľa abstraktných obrazov najrozličnejšej veľkosti a farebného riešenia. Samozrejme, v ponuke boli i plastiky-od abstrakcií cez sošky Stalinov a Leninov po sošky Mášenky a medveďa. Mášenka mala -ktovie prečo, na krku pioniersku šatku. Postaršie ženičky ponúkali aj iné skvosty z masovej kultúry sovietskych čias. Najviac ale metále a časti uniforiem asi už svojich nebohých manželov-veteránov Veľkej vlasteneckej vojny. Uniforiem bolo toľko, že by sa nimi dal vystrojiť azda aj jeden pluk Červenej armády-osloboditeľky.

Kijev je veľké mesto. Dá sa v ňom zažiť plno dobrodružstiev. A nielen s miestnymi kráskami noci a nielen v miestnych baroch. Hoci sa krajine ekonomicky príliš nedarí, na jej „stolici“ sa to až tak neprejavuje. Za sovietskych čias /najmä za čias, keď boli generálnymi tajomníkmi rodáci z USSR-súdruhovia Chruščov a Brežnev, bol Kijev prestížnym mestom celozväzovej elity: kultúrnej, vedeckej, spoločenskej. Dnes sa tu s tým stretnete iba zo zotrvačnosti. No tak či tak, oplatí sa to vidieť.

V kijevskom hoteli sme si všimli, že patrí do tej istej siete ako luxusne vyzerajúci hotel v Donecku. Dostali sme chuť pozrieť sa do tohto centra baníctva a kvalitného futbalu. Ako sme zatúžili, tak sme urobili. Odleteli sme na jednu noc do Donecka. Doneck bol v čase našej návštevy ešte pokojnou metropolou priemyselného Donbasu a jedným z centier tzv. Novoruska. Spolu s oblasťou okolo Odessy, Chersonom, Dnepropetrovskom, Krymom a Luganskom patril medzi dôležité mestá Novoruska-krajiny urbanizovanej za Petra Veľkého, Kataríny Veľkej, Alexandra I. a II., prisťahovalcami z Ruska a ruskými kozákmi.

Doneck bolo tesne pred protivládnym pučom v Kijeve mestom kombinujúcim silu socializmu so silou kapitalizmu v podaní miestnych oligarchov. Pár skutočne moderných spektakulárnych budov a množstvo panelákov 60-tymi rokmi počnúc a záverečnou dekádou minulého storočia končiac. Boli tu aj pravoslávne chrámy /dokonca mešita/ ale akosi v úzadí. Prednosť mali svetské radovánky. Hotely, reštaurácie, kryté plavárne, príjemné nábrežie rieky Kalmius a samozrejme moderný futbalový štadión a ešte modernejšie donecké letisko. Letisko je dnes v ruinách, štadion je vraj po vojnových ranách už skromne obnovený. No sídliská s baníkmi a hutníkmi, ich ženami a deťmi sú dennodenne ostreľované Zelenského armádou. Smutné.

V čase pred pučom a následnou občianskou vojnou sme boli aj vo Ľvove. To bolo úplne iné „mäso“ ako Doneck. Ľudia vo Ľvove hovorili čudným ale predsa len slovansky znejúcim jazykom. Iným ako v Kijeve, o Donecku ani nevraviac. Obrovský rozdiel bol i v architektúre mestských centier. V Donecku modernita a reprezentatívne sídla priemyselných oligarchov. Vo Ľvove starý dobrý rakúsko-uhorský barok, klasicizmus a eklekticizmus z čias Franza Josefa. Vo Ľvove je veľa kostolov-rímskokatolíckych, pravoslávnych no najmä gréckokatolíckych. No a sú tu i pozostatky synagóg. V meste sa popri známych osobnostiach Poľska či Haliče /napr. I. Franko, S.J.Lem…/ narodil aj Leopold von Sacher-Masoch, nemecky píšúci autor slávneho románu „Venuša v kožuchu“, ktorý dal vzniknúť pojmu MASOCHIZMUS. Mnohí jeho rodáci-Haličania a Poliaci, však neboli masochisti. Naopak, boli to tvrdí sadisti. Poliaci mučili a vraždili Haličanov, Haličania naspäť Poliakov a tak dookola. A sadisti oboch etník potom spoločne mučili a vraždili Židov a Rusov.- Bolo by to vo Ľvove pekné a boli by sme sa tam dobre cítili, nebyť takýchto súvislostí a nebyť pamiatok na Banderu a ním vychovaných lotrov, čo terorizovali po 2.sv.vojne nielen Volyń a Halič, ale aj priľahlé Poľsko a horské oblasti na Severnom Slovensku. – A na ich dnešných vnukov, čo zaživa upaľovali ruských aktivistov v Odesse.

Zážitkom samým osebe bola -počas plavby po Čiernom mori- je Odessa. Odessa je najväčšie mesto pri Čiernom mori. Za cárskych i sovietskych čias žila z moreplavby a obchodu. Po St.Peterburgu bola Odessa druhou nohou, na ktorej stálo Ruské impérium a neskôr ZSSR. Bez jednej z týchto nôh je Rusko ako mrzák. Moreplavebnému a svetáckemu charakteru Odessy zodpovedala etnicko-religiózna štruktúra populácie mesta. Mesto dala postaviť ruská cárovná Katarína Veľká. Od tých čias po súčasnosť v ňom cítiť prevažujúci ruský živel. No žilo a žije tu aj veľa Židov, Kaukazanov /Arménov, Dagestancov, Abcházcov/, Grékov,Moldavcov a Haličanov. Po vojne na chvíľu ovládli mesto zločinecké gangy. Z tých čias pochádza aj naša obľúbená tango-balada o Murke /Židovke z Kaukazu, ktorá viedla najsilnejšiu odesskú bandu/. Nájdete ju, spolu s ostatnými starými predovojnovými ruskými mestskými baladami-typickými práve pre Odessu, na youtube. Dajte si Murku-neobanujete. Pokiaľ ide o zločinecké bandy, vykrútil im krk maršal Žukov. Potom, čo sa dostal pre svoj údajný „bonapartizmus“ do nemilosti Beriju, Malenkova a spol. bol Žukov z funkcie ministra obrany prevelený na post veliteľa odesského vojenského okruhu. Nastúpil do funkcie a začal mesto čistiť. Jeho vojenská polícia najprv strieľala a až potom sa pýtala a spisovala zápisnice. O chvíľu bol v meste poriadok a pokoj.

Pokoj v Odesse nebol v r.1904-5 počas neúspešnej proticárskej revolúcie. V Odesse sa vtedy vzbúrili vojaci na krížniku Potemkin. Aj v tomto prípade sa našli rozhodní dôstojníci, čo vzburu na Potemkine „vyriešili“. Spomienkou na tieto časy sú /vďaka slávnemu filmu S. Ejzenštejna/ slávne odesské Potemkinove schody. Atrakciou číslo jeden je ale podľa nás pouličný hudobný folklór. Úžasní chlapíci s gitarami alebo harmonikami spievajú za odmenu do klobúka staré ruské šlágre z cárskeho alebo stalinského obdobia. Tangá, balady, piesne námorníkov, prostitútok, rybárov, trestancov, prisťahovalcov z Moldavska, Kaukazu…Za všetky si nájdite na youtube pieseň „Oddessu Kostja prichodit“ v podaní jedného z najväčších ruských pesničkárov Marka Bernesa, rodáka z Odessy.

Odessa má viacero nádherných historických budov. My sme počas krátkeho pobytu v meste obdivovali takmer našsky vyzerajúce ulice, ale aj budovu opery, pomník a námestie de Richelieu a samozrejme parky. Škoda, že sme sa nedostali do podzemia mesta. Tu v katakombách sú i pamiatky na dezertovaných vojakov Slovenskej armády, ktorí sa pridali na stranu podzemných bojovníkov-odesských partizánov. Videli sme však aj budovu odborov, v ktorej nedávno neo-banderovci /teraz vládnúci v Kijeve/ zaživa upálili niekoľko desiatok pro-ruských aktivistov. /Nájdite si na ruskom webe heslo „Odesská grilovačka“/. Odessa je perla Čierneho mora, perla tzv. Novoruska. Až prídu lepšie časy, turisti sa budú do nej len tak hrnúť.

Poslednú návštevu sme venovali Podkarpatskej Rusi a jej hlavnému mestu, Užhorodu. Navnadila nás tam pesnička slávneho Františka Krištofa Veselého „Verchovina, verchovina, Podkarpatská Rus-tam si žije, vodku pije Podkarpatský Rus“…/Je tiež na youtube,-perfektná/. V meste na Uhu sa cítite ako za prvej ČSR-ale len v centre. Sídliská z čias po 1945 vám vidieť neodporúčame. Silne zarezonovali nielen pamiatky na časy, keď sa mesto volalo Ungvár, ale aj pamiatky na československý funkcionalizmus. Zvlášt bývalý obchodný dom Baťa a budovy prvorepublikových bánk. Smutnou stránkou súčasnosti je osud našich slovenských krajanov Šarišanov a Hornozemplínčanov. Obe župy si totiž ČSR a ZSSR etnicky necitlivo „podelili“. Niektorí tamojší Slováci skončili po vojne v gulagoch, iní stihli utiecť na Slovensko a väčšina sa odnárodnila, prispôsobila. Dnes tam Slovákov reprezentuje iba zopár samozvancov, kolaborujúcich s vládou v Kijeve. Za súkromné podnikateľské a kariérové výhody o dušu vyjadrujú vernosť Kijevu a pochvaľujú si, ako dobre sa o nich -pseudoSlovákov, Kijev stará. – Aký to kontrast s odhodlaným zápasom podkarpatskoruských Maďarov a bukovinských Rumunov za svoje oprávnené menšinové práva…

Nuž takáto je krajina, niektorými nazývaná Ukrajina a inými zase nie, lebo vraj ide o Malorusko, Novorusko, Podkarpatskú Rus a Halič-o štyri rôzne krajiny, ktoré mali byť pre pokoj na našej východnej hranici dávno federalizované. Momentálne to nejde. V krajine sú silné jednotky USA a NATO. Geopolitika USA dočasne triumfuje nad ruskou a aj nad našou všeslovanskou. Aj nad našou malou- slovenskou.

Nazdáme sa, že čím skôr sa na východ od nás obnoví spravodlivý mier -aj pre ruskojazyčných obyvateľov, aj pre menšiny, tým lepšie bude aj pre nás Slovákov a pre naše národnorozvojové ciele. Čím skôr sa obnoví priateľstvo medzi Kijevom a Moskvou, čím skôr z týchto končín odídu vojaci USA a NATO, tým skôr zavládne v našich končinách pokoj a obojstranne výhodná plodná spolupráca.

Autorom fotky je autor textu.

Etnografka Nádaská-vojenský odborník ?

05.02.2023

Dnes doobeda je v móde písať blogy inšpirované rádiom či televíziou. Dovoľte mi prispieť tiež do partie podobným príspevkom. Neviem už v ktorej televízii som včera uvidel známu slovenskú odborníčku na všetko-pani Katarínu Nádaskú, vyštudovanú etnografku, pardon etnologičku, ako sa vyjadruje k otázke masového vyhýbania sa brannej povinnosti odvedených mužov na [...]

TB Smeru: informovať zakázané; znevažovať prikázané

03.02.2023

Na TB Smeru SSD sa včera i dnes objavovala jedna mediálna bomba za druhou. Odznievalo jedno obvinenie zo zneužívania právomocí OČTK za druhým. Všetko podložené výpoveďami ľudí, listinnými dôkazmi, legálnymi audionahrávkami. Prosto jedno informačné bum za druhým. Človek by čakal, že sa tak závažné odhalenia na adresu vyšetrovateľky Barčákovej, prokurátora Repu a [...]

Mierová koalícia alebo tanková koalícia: kam nás nová vláda a prvovoliči zaradia ?

01.02.2023

V Európe sa utvorili dve koalície: Jedna je tzv. „tanková koalícia“, ktorá chce Ukrajine čo najskôr dodať čo najviac tankov a umožniť jej dobyť Krym, Donbas, Zaporožie a Chersonskú oblasť a prinútiť Rusko ku kapitulácii. Do tejto smelej koalície, ktorá chce poslať na ukrajinský front v 2023 asi 300 tankov Challenger, Leopard, Leclerc a Abrams patrí /okrem USA/ [...]

Olexij Reznikov

Reznikov skončil ako ukrajinský minister obrany, nahradil ho Kyrylo Budanov

05.02.2023 21:33

K výmene na kľúčovom ministerskom poste dochádza v kritickom období, keď sa očakáva rozsiahla ruská ofenzíva.

Pápež František

Pápež obvinil kruhy v katolíckej cirkvi zo zneužívania smrti Benedikta XVI.

05.02.2023 21:25

Pápež František tvrdí, že fámy o jeho nezhodách s Benediktom alebo o tom, že Benedikt bol zatrpknutý niektorými rozhodnutiami, ktoré prijal, sú nepravdivé.

Ruský vojak / Russký vojak / Okupant /

Ruská armáda verbuje do vojny na Ukrajine aj odsúdené ženy

05.02.2023 18:38

Medzi už naverbovanými je aj asi 50 žien zo ženského nápravnovýchovného tábora v Ruskom okupovanom meste Snižne v Doneckej oblasti.

Robert Kaliňák

Kaliňák nevylúčil návrat do politiky. Podľa neho ho tam volajú "nezákonné obvinenia"

05.02.2023 17:24

Exminister vnútra a člen predsedníctva Smeru tvrdí, že volebná kampaň sa bude spájať s kriminalizáciou opozície.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 473
Celková čítanosť: 1256692x
Priemerná čítanosť článkov: 2657x

Autor blogu

Kategórie