zemegula

Azerbajdžan je krajina /86 600 km2, 9,2 mil.obyv./, ktorej renomé vytvorila ešte za cárskeho Ruska ropa. Ropné polia pri Baku boli základom rozvoja priemyslu v celom medzivojnovom ZSSR. Tieto polia poskytovali obrovské objemy kvalitnej a ľahko ťažiteľnej suroviny. Pre hitlerovské Nemecko bola krajina taká lákavá , ako oheň na sviečke pre nočného motýľa. Paulussova armáda letela za ropou, nedbajúc na nebezpečenstvo, až si v rozhodujúcom momente – v Stalingrade- spálila krídla.

Rusko si neskôr našlo kvalitnejšie a ľahšie ťažiteľné pramene ropy na svojom vlastnom území. Pri Urale, na Sibíri ale tiež v Kaspiku. A súdruhov v Baku nechalo „deklarírovať samostojateľnosť“.

Azerbajdžanskí ropní magnáti ,väčšinou potomkovia červenej verchušky okolo bývalého najvyššieho súdruha Gejdara Alijeva st. dnes platia rozprávkové honoráre západným marketingovým mágom a imidžmejkrom., -len aby Azerbajdžan dostali do povedomia sveta. A imidžmejkri nevymysleli nič geniálnejšie, než nazvať Azerbajdžan krajinou ohňa. Nuž krajinou ohňa bol Azerbajdžan veľakrát, v nepriamom zmysle slova, keď tam za cárskych čias mladý Soso Džugašvili organizoval pekelné štrajky. No bol aj v priamom fyzickom neprenesenom zmysle slova, keď sa z občasného sovietskeho nedbajstva chytili horieť ropné veže a Kaspik žiaril do ďaleka vo dne, v noci. A áno, v Azerbajdžane sú i turisticky atraktívne miesta, kde ropa horí sama od seba, vyhára „od nepamäti“ a nikoho okrem turistov to nevzrušuje.

Toľké peniaze za marketingové kampane, za financovanie cudzích futbalistov – len aby sa pár desiatok tisíc cudzincov dozvedelo o existencii nejakého Azerbajdžanu ?! Zdá sa, že ide o podobný rozmar, ako keď si zbohatlík, nevediac čo od dobroty , kúpi za pár „šušňov“ doktorát z práva, honorárny konzulát či šľachtický titul.

Čudné imidžmejkingy Azerbajdžanu majú samozrejme aj svoje pre okolitý svet celkom príjemné vedľajšie produkty. Podporujú futbalovú šou, eurovízne šlágre a missky z mnohých krajín sveta. Svet by bol ochudobnený o drahú zábavu, bol by bez nej pre široké masy fádnejší, nudnejší. Azerbajdžan neponúka svetu chlieb, no ponúka aspoň hry. A svet sa vďaka Azerbajdžanu stáva aspoň na pár minút príjemnejší.

Azerbajdžan, to je predovšetkým ako svetové veľkomesto sa tváriace Baku /2,3 mil.obyvateľov/. Samozrejme, turistom sa ponúkajú aj iné divy , napríklad krásy podhoria Kaukazu či plavby po tých málo zákutiach Kaspického mora, kde je morská fauna menej narušená. A ak by Azerbajdžan kontroloval väčší kus Náhorného Karabachu, bola by to tiež turisticky atraktívna destinácia. Našou túžbou bolo dostať sa do azerbajdžanskej enklávy Nachičevan, vytrhnutej z tela Arménska, bez pozemného spojenia s materskou azerbajdžanskou krajinou. Dostať sa tam však dá len cez Turecko a to bolo administratívne také zložité, že sme to vzdali. Dostať sa do Náhorného Karabachu je jednoduchšie. Slovenské a české cestovky tam organizovali v minulosti dosť časté dobrodružné jednodňové výlety z Arménska. -Všetko záviselo a závisí od vývoja bezpečnostnej situácie na karabašskom fronte. My sme si tam odskočili pri pobyte v arménskom Jerevane s miestnym sprievodcom. Ak by ste sa tam dostali aj Vy, uvideli by ste náhornú plošinu s množstvom chrámov arménskej ortodoxnej cirkvi, zmes vojnou rozbitých ale aj celkom bohato vyzerajúcich budov a prekvapujúco sviežu horskú zeleňou.

Nechajme Karabach Karabachom. Nech ho Rusi a Turci ďalej používajú ako vyvažovacie závažie vo svojich geopolitických váhach. Karabašanov je nám síce ľúto, no táto časť sveta je príliš ďaleko a je príliš iná, než aby znamenala signifikantnejšiu veličinu v našej vlastnej slovenskej geopolitike.

Turkickí Azerbajdžanci sú de facto Turci. V jazykoch oboch národov je veľmi málo odlišností a tie čo sú, odrážajú najmä špecifické znaky života Azrebajdžancov v časoch cárskeho Ruska a ZSSR. Z historických a geopolitických dôvodov žijú dnes Turci a Azerbajdžanci osve. Z pohľadu Ruska je to preto, aby si Turci nechodili „máčať nohy“ do Kaspiku. Z pohľadu Iránu je to preto, aby sa provincia iránsky Azerbajdžan nemusela volať Iránske Turecko. A Turkom ? – Tým príde vhod, že majú v OSN de facto dva hlasy miesto jedného.

Ako sme už spomenuli, tam kde nie je azerbajdžanské pobrežie Kaspického mora až tak zasvinené ťažbou ropy, dajú sa nájsť celkom pekné pláže a dokonca scenérie s palmami a subtropickou flórou. Aj ke´d možno umelo vysadené. V Kaspiku sa dajú uloviť zaujímavé kusy rýb-sprievodcovia vedia, kde ich prikrmovali a kde vás majú na rybačku vziať. Hľadať v Azerbajdžane nedotknutú prírodu je však zbytočná strata času.

Treba sa vrátiť do Baku. Tam, kde sa ešte pred 20 rokmi rozprestierali páchnuce hangáre sovietskeho letiska, je dnes terminál ako pre lety do vesmíru. A to je nič. Treba navštíviť luxusné zábavno-nákupné centrá, nové pompézne mešity, moderné hotely, bazény a vodný svet v nich, umelé jaskyne, hotelové parky s nakašírovannou zeleňou a atmosférou orientálnej „tisíc a jednej noci“. Palmové háje, odkiaľ počuť hrkútanie ázijskej hrdličky. Voliéry s papagájmi a andulkami. Akváriá a hotelové jazierka s pestrofarebnými rybičkami. Hlavným hajlajtom Baku sú moderné výškové budovy zohnuté v tvare plameňov ohňa resp. kalicha kvetu-ako kto chce. Nemali sme z nich žiaden väčší umelecký zážitok. Navodzovali v nás skôr miernu disharmóniou. Ale to je vec vkusu. Mnohým sa iste páčia a tak je to v úplnom poriadku.

Pritrafilo sa nám, že sme pri našom pobyte v Baku museli večer opustiť pohodlie hotela a ísť na návštevu cez štvrte, ktoré turisti príliš nenavštevujú. A videli sme malú azerbajdžanskú džungľu. Nachádza sa na stále ešte sovietsky vyznievajúcich sídliskách. Snúbia sa na nich nedostatky sovietskych čias so zápormi chudobných štvrtí tureckého islamského vidieka. Sám Európan a podvečer by tu mohol zažiť všeličo. /Iste, to by mohol aj v Bratislave-my sme však neinvestovali stámilióny eur do tvorby imidžu SR a Bratislavy ako raja na zemi/. Nepríjemný pocit z týchto miest navyše posilňuje spomienka, že to boli práve tieto sídliská Baku, kde sa -ešte za sovietskych čias,-začali konať krvavé pogromy Azerbajdžancov na Arménov. Tu sa-de facto-za gorbačovovskej perestrojky, začala arménsko-azerbajdžanská vojna o Náhorný Karabach. – Ako vravíme, ťažko platení imidžmejkri zo Západu sa sem akosi ešte nedostali. Škoda,- Azerbajdžan by možno obohatili o jeden nový slogan “ Azerbajdžan,-krajina noža v tvojej hrudi“.

Ropa a peniaze za ňu robia svoje. Azerbajdžanci ich investujú do hier, do futbalu, do volejbalu, do futsalu, do atletiky, do basketbalu -a samozrejme do zápasenia, vzpierania a boxu. Silové športy sú národnými športami nielen v Arménsku a Gruzínsku ale aj v Azerbajdžane. Bývalí súdruhovia, dnes ropní magnáti, investujú peniaze do možnosti hrať tie isté hry ako šejkovia zo Zálivu. Chýba im však arabský esprit a šarm.

Nech sa len hrajú. Vždy lepšie, keď dávali a dávajú peniaze do v podstate nevinných architektonických a hedonistických hier, než by ich vrážali do nákupu nových zbraní z Ruska, USA, Turecka a použili ich v ďalšom kole krvavej vojny o Náhorný Karabach. Kde je ropa, sú i peniaze. A kde sú peniaze, sú i ruské rakety, americké lietadlá, turecké či izraelské drony. A keď je tohto všetkého už dosť, je zákonite vojna a sú aj mŕtvi, zmrzačení, osirelí ľudia bez domova a bez vlasti. – Súdruhovia ropní magnáti, na svete je toľko prestížnych radovánok-skúste radšej niektoré z nich ! Nehrajte sa s ohňom vojny, aj keď ste krajinou ohňa. Oheň vojny, keď sa naplno rozhorí, už nie je váš sluha, už je to váš sobecký, zlomyseľný a krutý pán.

Summa sumarum: Do Azerbajdžanu choďte, skontrolujte, spoznajte prípadne si aj užite. No po pár dňoch sa pekne rozlúčte. Ako ? Napríklad takto? “ Baj-baj -Azer-baj-džan“. Aspoň v tomto aktuálnom, tak krátkom živote.