zemegula

Dnes to bude stručné-hoci paradoxne, z Nepálu máme v pamäti mimoriadne veľa príhod a skúseností. Boli sme tam však pred veľkým zemetrasením, ktoré zničilo väčšinu pamiatok, o ktorých sme chceli písať. Sme v rozpakoch, či máme písať o niečom, čo tam už dnes nie je. Krajina, v ktorej sme boli, môže byť iná než krajina, do ktorej by sme išli dnes.

Isté je, že Nepál má stále 147 516 km2 a 29 mil. obyvateľov.

Stojí však ešte kráľovský palác v Káthmandú tak, ako stál ? A čo fantastické námestie Durbar ? A čo Pokhara ? A čo Patan ? Čo z nich zostalo ? Hromady tehál, ktoré sme videli v televízii alebo tá stredoveká nádhera, ktorú sme obdivovali na vlastné oči ? A čo pagody a stúpy ? A čo okno, v ktorom sa ľuďom objavovala posvätná „živá bohyňa Kumari“ ? A čo vyhliadkové balkóniky a úžasné stredoveké dodnes perfektne fungujúce kamenné mestské studne ? A schody vedúce ku chrámom ? Majú ešte kam viesť ? Čo je so zvonmi, zvoncami, na ktorých sme si onehdy z chuti zazvonili . A čo zástupy modlitebných mlynov a mlynčekov ? Čo je s tým všetkým ?

Bola by nesmierna škoda nemôcť sa prejsť po stredovekých uliciach, dláždených starými tehlami alebo kamennými mačacími hlavami, nemôcť vojsť do zákutí dvorov pri svätyniach a palácoch, prísť o možnosť dotýkať sa starobylých dverí, kovaní a zábradlí, vyšperkovaných do najmenšieho detailu geniálnymi nepálskymi rezbármi.

Historicky zaujímavé neboli v Nepále iba mestá ale aj dediny a osady na vidieku, v podhorí Himalájí. Dúfame, že stoja na svojom mieste priam pánom bohom naprojektované poschodové domy obkolesené sadmi, skromnými políčkami a pasienkami. Vládli v nich ženy-roľníčky a húfy trochu ušpinených deťúreniec. Dediny-to boli zhluky jednoduchých tehlových činžiačikov a zhluky ich obyvateľov, čo takmer všetko robili na ulici, pohromade, spolu so susedmi a široko rozkonáreným príbuzenstvom.

Máme správy, že z toho úžasného, nádherného, fantastického Nepálu predsa len čosi zostalo. A že sa už mnohé obnovilo a zrekonštruovalo. Ak zostala iba polovica toho, čo sme my v Nepále videli, odporúčame robiť doma na Slovensku pár mesiacov hoci aj 12-hodinové smeny a potom tam do Nepálu aspoň na 10-14 dní odletieť. A keď tam už budete, navštívte i to, čo zemetrasenie asi najmenej poškodilo: národný park Chitwan-s bengálskymi tigrami /žiadneho sme ale nevideli/, indickými nosorožcami /videli sme dva, asi mamu s dieťaťom, pri jame s vodou/ a slonmi /tých je tam ajajáj/. Zaplaťte si džungľovú safari na slonoch. -nie iba po parku či po ceste ako obvykle, ale pekne krásne „cross-country“, cez les i cez vodu/.

Naša návšteva Nepálu, to je reťazec príbehov, ktoré sa jeden do druhého viazali ako ohnivká na tomto reťazci. Už cesta z letiska do hotela bola zážitok. Bola už noc, keď sme nastupovali do taxíka. Do štvormiestneho tuktuku, ktorý nemal vo vnútri žiaden priestor na batožinu. Šofér nebol sám, mal závozníka. Obaja sa vrhli na naše veľkorozmerné športové tašky a dva plecniaky a o menej ako minútu sme ich už mali nad hlavou, pevne uviazané na ráme, tvoriacom striešku tuktuku. Šofér so závozníkom si sadli dopredu, my dozadu a už sme aj frčali po večerných uliciach smer hotel. Nepálci sa asi rozhodli, že sa pred nami predvedú, akí sú zruční vodiči. Leteli s nami ozábit, zákruty brali zásadne na dvoch krajných kolesách. Batožiny na streche lietali, chalani sa rehotali, my sme sa na slabo odpruženej zadnej náprave natriasali ako na horskej dráhe…no jednoducho ródeo. Navyše-odklonili sme sa do bočnej tmavej ulice, odtiaľ do ešte tmavšej a ešte tmavšej. Úprimne povedané, už sme sa báli, že naši sprievodcovia nás vedú kdesi do tábora maoistickej guerilly. Keď sme konečne vystupovali pred hotelom, mali sme toho akurát dosť.

Hotel, ktorý nám odporučil priateľ, bol pre ženskú polovicu našej expedície zanedbaný, plesnivý a špinavý. Pre osamelého vlka-cestovateľa by zbavel, ale pre náš vtedajší cestovateľský tím nie. Na druhý deň nás hotelový manažment prekvapil „skvelým“ sprievodcom po pamätihodnostiach Káthmandú. Pri prehliadke mesta nás ohuroval nielen slabou angličtinou ale najmä zúfalými vedomosťami o jednotlivých budovách a miestach. Našťastie, keď niekam ideme, máme to tam vopred naštudované z bedekrov. Hlášky nášho nepalského sprievodcu boli a sú povestné a dodnes ich s humorom používame. Príklad ? Naša otázka : „Kedy bol postavený tento palác ? “ Odpoveď nepálskeho sprievodcu: „Ou ja. It vos bilt meny meny meny jírs egou !“ – Po návrate do hotela sme sa hotelovému manažmentu poďakovali za izbu, chceli sa vyrovnať a odísť niekam inam. Zrazu sa ale začali diať veci: dostali sme úplne senzačnú inú izbu-vlastne dvojizbový apartmán. Čistý, obnovený a s fungujúcim internetom. A dostali sme aj novú sprievodkyňu. Vysokoškolskú profesorku histórie, s výbornou angličtinou. Mala za sebou dlhodobý pobyt na univerzite v Madride. Nosila rifle, bola hovorná a vláčila nás šialeným tempom z pamiatky na pamiatku. Keď nám o určitej pamiatke rozprávala, vyžadovala pozornosť a sústredenosť. Výklad dopĺňala kontrolnými otázkami. Jednoducho -profesorka ako hrom. -„Madam-listen to me !!!“ – povedal prísne a vy ste vedeli, že ešte raz a zo skúšky poletíte…Jednoducho, bola to skvelá osoba. Dúfajme, že sa jej nič nestalo.

Profesorka s nami chodila nielen po historických pamiatkach ,ale vzala nás aj na vidiek a do hôr. Boli sme s ňou napríklad na pútnickom mieste Pashputinath pri posvätnej rieke Bagmati, kde žijú mnísi, starajúci sa o posvätné veľké lingamy /symboly mužských pohlavných údov/. Vtedy medzi nimi žil aj slávny „milky man“. Bol to hinduistický svätec, živiaci sa údajne iba mliekom. Nechápeme, ako mu mohlo chutiť, lebo sedel, rozjímal a pil mlieko na brehu rieky, do ktorej každú chvíľu hodili zvyšky spálených nebožtíkov. Na druhom brehu rieky totiž bolo vyhľadávané miesto na spopolňovanie mŕtvol. Za zvyškami mŕtvol sa zakaždým vrhli do vody desiatky miestnych chlapcov, ktorí sa z nich pokúšali vziať resp. z vody vyloviť nejakú cennosť-napr. prsteň či hodinky z kostí „rúk“ alebo zlatú retiazku z čmudiaceho hrudníka…Príbuzní mŕtveho sa na túto rabovačku pokorne dívali a nijako ju nekomentovali. Mŕtveho vraj treba spáliť v tom a s tým, čo mal v momente smrti na sebe a so sebou. Príbuzní nesmeli z toho nič vziať. Zákaz sa ale nesťahoval na cudzích ľudí. Tí to urobiť mohli. A aj to teda robili. A ak mali šťastie, občas na orabovaní nejakého nebožtíka aj pekne zbohatli.

Profesorka nás vzala aj na oveľa krajšie miesto. Najskôr sme tam išli taxíkom pekných pár hodín od Káthamandú. Stále dohora, stále po serpentínach. Napokon sme zastali pred horským hotelom a reštauráciou, kde sme mali objednaný obed. Vyšli sme z auta a pocítili studený no zdravý, čistý vzduch z himalájskych hôr. Nebol to žiaden základný tábor pod Mt.Everstom, nebola to ani osada šerpov, ani Národný park Sagarmatha, no dych Himalájí tam už bol silne citeľný. Zaviedli nás na terasu, kde na nás čakal bohatý obed z miestnych špecialít a ľudových pokrmov. Jedlo bolo fajn-no to, na čo sme sem prišli, bol úžasný VÝHĽAD na zasnežený hlavný hrebeň Himalájí. V ňom jemnúčko dominoval MT.EVEREST. Mali sme šťastie na počasie. Povznášajúci, úchvatný pohľad ! Po obede nám ako pozornosť hotela dali farebný plagát 40 x 100 cm – presne s tou panorámou Himalájí a Mt.Everestu, akú sme pred chvíľou z terasy hotela pri jedle videli. Fakt super výlet a ešte nekončil. Taxík nás nečakal na parkovisku pred hotelom ale asi 6 km nižšie. Schádzali sme k nemu peši, po roľníckych cestičkách, pomedzi poľnohospodárske usadlosti. V prekvapivo „honosných“ jednoposchodových domoch žili spolu dobytok, sliepky, prasiatka, staré a mladé gazdiné a veľa detí. Deti boli na nás zvedavé, no neboli príliš dobiedzavé. Svah bol strmý, ale nám sa po tejto utešenej podhorskej krajine veľmi príjemne zostupovalo. Takmer na konci zostupu nás profesorka upozornila na dve zámožnejšie domy. Bývali v nich manželky či priateľky významného šéfkuchára z jedného luxusnejšieho hotela v Káthmandú. Áno, živil dve samostatné rodiny a jeho manželkám-milenkám neprekážalo /?/, že spolu susedia…

Profesorka nás so suverenitou jej vlastnou vodila po všetkých možných svätyniach. Nemohla ujsť našej pozornosti, že v jednej z nich asi 5-6 vypasených hinduistických kňazov na ňu začalo čosi pokrikovať. Profesorka ich pár slovami rázne zahriakla. Pýtali sme sa, o čo išlo. -Vraj sa kňazom nepáčilo jej ošatenie-rolák a džínsy. Odvetila im vraj, že ani jej sa nepáči ich zovňajšok a tým konflikt tradície s modernitou na túto chvíľu skončil. Bohužiaľ, iba na túto chvíľu…

Profesorku sme počas nášho nie najkratšieho pobytu videli iba raz vyvedenú z konceptu. Bolo to pri jazde chudobným predmestím Káthmandú. Cesta bola z oboch strán zastavaná lacnými tehlovými činžiačikmi. Všade pri nich i na ceste pobehovalo mnoho detí. Šofér išiel cez túto štvrť na náš vkus dosť rýchlo. A takmer sa to vypomstilo. Pred naše auto náhle vbehol asi 10-ročný chlapec. Nasledoval škripot bŕzd. Vodič zo všetkých síl strmo zahamoval. Len tak-tak. Dieťaťa sa auto ani len nedotklo. Vodič a profesorka ho skontrolovali cez okienko auta, spýtali sa ho dačo a keď dostali požadovanú odpoveď, už sme rýchlo frčali ďalej. Profesorka nám potom s veľmi vážnou tvárou povedala, že sme mali veľké ale veľké šťastie. Ak by sa dieťaťu niečo stalo, nejaký úraz alebo nedajbože ešte niečo horšie, boli by sme zle dopadli. Vodiča a profesorku by miestni zbili, no nás bielych turistov /kvôli ktorým by sa to podľa domorodcov stalo/ by jednoducho zlynčovali.

– Áno, cestovanie je i o riziku a o šťastí. My sme ho zatiaľ mali. Aj v tomto prípade, v Nepále. Dokedy bude náš anjel strážny schopný cestovať s nami a ochraňovať naše životy ?

Požijeme, uvidíme.