zemegula

BALI-JÁVA-LOMBOK-KOMODO

Indonézia je krajina, ktorú mnohí spájajú najmä s Bali a Lombokom. Iní s ostrovom drakov -s Komodom. A ďalší s Jávou: Borobodurom a sopkou Bromo. Nebolo to tak dávno, čo si ju ľudia Indonéziu spájali so strašnou tsunami na ostrove Sumatra, v provincii Aceh. No a tí, čo sledujú médiá, ju majú spojenú s popravami za drogy. Neraz sú medzi odsúdenými resp. aj popravenými aj cudzinci. Umierajú často len za „trochu“ kokainu.

Najľudnatejšia islamská krajina sveta si zakladá na svojom turizme ale tiež na svojej islamskej prísnosti pri potieraní narkománie, ktorá je s turizmom neraz dosť spojená. Motívy drakonickej prísnosti Indonézie /a aj budhistického Thajska/ pri potieraní užívania a obchodovania s drogami u zahraničných návštevníkov nie sú ani tak zdravotno-bezpečnostné ako skôr vnútropolitické. Vládcovia, čo za „trocha“ drogy posielajú pred popravnú čatu cudzincov, robia svoje politické divadlo pre domáce publikum.

Zaujímavé je, že počet turistov sa po popravách cudzincov príliš neznižuje. Vzťahy zahraničia voči indonézskej elite, vrátane jej obchodných aktivít takmer po každej poprave cudzinca krátkodobo utrpia. Asi to však politikom v Jakarte vnútropoliticky stojí za to.

Indonézia začala svoj samostatný vývoj dosť zhurta. Po násilnom vyhnaní Holanďanov v takmer regulárnej vojne /najmä pokiaľ ide o boje na ostrove Borneo resp. Kalimantan/, nastúpili k moci nacionalisti, tváriaci sa ako socialisti,-podporovaní komunistami. Boli to časy, keď k nám do ČSSR často chodil súdruh Sukarno. Nebol to samozrejme žiaden súdruh, ba ani komunisti, s ktorými spolupracoval neboli tí „naši“, „skutoční“. Sukarno sa však potreboval v zahraničí o čosi oprieť. „Socialistický tábor“ oporu poskytol s radosťou. A výrobky československého strojárenstva bolo kam vyvážať. Keď sa potom ale pohádali moskovskí komunisti s pekingskými maoistami, nastali pre Sukarna horšie časy. Maoisti z Pekingu chceli Moskve ukázať svoju revolučnú ázijskú silu a zorganizovali definitívne prevzatie moci svojimi „maoistickými“ komunistami. Miesto triumfu to však len riadne pohnojili. Komunisticko-maoistický puč sa nepodaril. Súdruha Sukarna vystriedal generál Suharto. Ten sa preorientoval na Západ a jeho nástupcovia z mierneho koketovania s ateizmom prešli na tvrdý až šovinisticky poňatý islam. Zaujímavé, že indonézskym extrémistom v islamistickom hnutí ani jasný náboženský štýl vládnutia nestačí a dopúšťajú sa brutálností voči zástancom sekularizácie. Bohužiaľ, niekedy aj voči spoluobčanom hinduistom a budhistom a turistom. – Týka sa to aj Bali. Milí záujemcovia o Bali zo Slovenska,-buďte si toho vedomí !

Jakarta bola jednou z prvých ázijských post-koloniálnych metropol, ktorá získala vzhľad moderného veľkomesta. Keď sme doma v 60-tych rokoch ešte len snívali o cestovaní, boli sme šokovaní z fotografií jakartských mrakodrapov a širokých bulvárov plných aut. Keď sme však Jakartu po 1989 prvýkrát navštívili, boli sme šokovaní opäť. Tie budovy boli naozaj vysoké a bulváre široké,-no vzduch bol v Jakarte nedýchateľný a cesty boli kvôli dopravným megazápcham takme úplne nepriechodné. Modernizáciu panorámy miest zažil aj Bangkok a aj Kuala Lumpur. A my sme v nich prežili tiež poriadne dopravné zápchy. Ale dopravným zápcham v Jakarte sa tie thajské či malajské nevyrovnajú. Indonézia jednoducho nezvláda rast obyvateľstva, rast konzumizmu a z toho vyplývajúce technické nároky.

Dopravné zápchy nie sú iba v Jakarte. Týkajú sa aj iných „menších“ miest. Cesta taxíkom z prístavu Semarang do BOROBODURu /cca 80 km/ nám trvala 5 hodín tam a 4 hodiny späť. Najväčšia budhistická stavba na svete stála za tú námahu a za to vysedávanie v aute. Návštevníkom ale odporúčame, aby s dlhým transportom rátali vopred. Stavba chrámového komplexu /8.-9. st.n.l./napodobňuje posvätnú horu Meru z indickej mytológie. Na vrch stavby treba stúpať po 6 štvorcových, stále užších plošinách. Dá to zabrať v tom vlhku. A výzdoba ? Fenomenálna. Reliéfy, ktorými je stavba obložená, sa všetky dajú pozrieť za 1-2 dni. Takže sme to vzdali. Ak máte radi sochy Budhu, tu si prídete na svoje /je ich viac ako 500/. Na vrchu sú tri kruhové terasy a samozrejme, úžasný výhľad. Popozerajte, vydýchajte sa a hybaj dolu.

Výlet na BROMO je dynamickejší. Rýchlosť máte vo svojich rukách, pardon v nohách. Bromo však musí mať návštevné hodiny. Nebýva to často, lebo hoci ide o pútnické miesto hinduistov z etnika Tenggerov /ktorí hádžu do sopky obetné predmety/, kvôli častej sopečnej aktivite je vulkán nezriedka pre turistov zavretý. Výstup na Bromo sme absolvovali v malej skupine iných turistov. Kopec je to riadny: nič pre náladové posúvanie sa krok za krokom len tak v romantickej dvojici. Komu sa nechce po svojich, môže si zaplatiť koníka s pohoničom. Pozor na sírnaté mraky z hĺbky sopky-môžu vás obkolesiť a vtedy je podporná skupina naozaj osožná.

Na Sumatre sme fyzicky neboli. Je to však napriek tomu krajina nášho detstva. Vďaka geniálnemu slovenskému spisovateľovi a mystifikátorovi Ľudovi Ondrejovovi-Mistríkovi sme boli na Sumatre už ako žiaci ľudovej školy . Tu sme spolu s jeho hrdinom-cestovateľom mačetou presekávali hustú džungľu, tu sa brodili tropickými riekami a tu číhali na sumatrianske tigre. Kto na Sumatre nebol a chcel by tam ísť zadarmo, -nech si skúsi kúpiť Ondrejovove „Príhody v divočine“. Pravda, pokiaľ túto knihu ešte v našej demokratickej a pluralitnej krajine zoženie. /Pokiaľ ju do posledného výtlačku nedal spáliť pani Steinerová a ordneri zo ŽNO/. Tí, čo na to majú, môžu sa na Sumatru dostať s niektorou slovenskou alebo českou dobrodružnou cestovkou. Odporúčame cestovať napr. za orangutanmi v relatívnom bezpečí turistickej skupiny. Nie individuálne. Na Sumatre je riziková príroda, rizikové dopravné prostriedky no rizikoví sú najmä fanatickí moslimovia a militantní islamisti, čo tam žijú.

Solventným a menej dobrodružstvachtivým turistom navrhujeme navštíviť ostrov Komodo. Ostrov je zastávkou mnohých výletných lodí, plaviacich sa v týchto končinách. Skombinujte si to s pobytom v Singapure alebo v Austrálii-odkiaľ väčšina plavieb začína. Komodo, pravdu povediac, by bol bez svetoznámych komodských drakov /varanov komodských/ – veľjašterov aj 3 m dlhých, – pomerne nudnou destináciou. No vidieť tieto chvíľu ťarbavé a chvíľu bleskurýchle tvory naživo, to je zážitok. Majú strašidelné jazyčiská, odporné chvosty, zabijácke pazúry, zlovestný pohľad…-a predsa aké sú krásne vo svojej predpotopnosti a zraniteľnosti zoči-voči zničujúcej ľudskej „civilizácii“. Komercia aj na Komode poráža prírodu. Zatiaľ iba na body. K.O. chvalabohu zatiaľ nie. Ale ktovie. Počet tých „drakov“ ubúda a draci začínajú žobrať podobne ako tatranské jelene v Starom Smokovci…

Na našich potulkách sme si odskočili aj na ostrov Lombok. Pobyt na ňom, to je kombinácia starodávnych hinduistických pamiatok, tradičných „pletených domov“ s oblými strechami a rožkami /Sade cultural village/ a najmä pobytu v plážových rezortoch. Kým pláže a lehátka pri bazénoch boli pomerne hojne obležané, pri prehliadkach pamätihodností boli iba sem-tam dvaja-traja turisti. Je to výhoda; aspoň máte medzi starými stáročnými múrmi kúsok miesta a času na hlbšie rozjímanie. Napríklad o pominuteľnosti večných izmov a večného civilizačného pokroku.

No a nakoniec to najlepšie – BALI. Bali je jedinečné miesto na svete. Akoby ani religiózne /je to hinduistický ostrov/, ale ani ľudsky-duchovne do Indonézie vôbec nepatrilo. Je na počudovanie, ako sa na tak malý priestor pomestí toľko prírodných pozoruhodností a historických pamiatok. Nechceme nikomu nič vnucovať-no keď sa už na Bali za tie peniaze dostanete, využite dni naplno. Polihovanie na pláži /napr. Nusa Dua/ nechajte na podvečer. Pozrite si na internete alebo na bedekri ostrovné hajlajty, dajte ich na papier pre šoféra, zaplaťte si iba šikovného a ochotného ísť s vami tam, kde chcete VY a nie on. A potom s dobre klimatizovaným pohodlným autom vyrazte aspoň po 3-4 dni zavčas ráno za malými ostrovnými dobrodružstvami.

Napríklad ku sopke Mt.Batur . Zíďte autom dolu a potom po úzkych cestách do niektorej z dediniek, odkiaľ sú trasy výstupu na jej vrchol. Záleží od vašej vôle a kondície, či oprobujete aj výstup na vrchol. Nie je to až také ťažké-problém je vlhkosť vzduchu a počasie vôbec. Ďalším prírodným resp. prírodno-historickým lákadlom je zostup k niektorému z ostrovných vodopádov. Sú medzi nimi neupravené „divé“ napr. Sekumpul Waterfall, no je i jeden taký, čo je prebudovaný na hinduistický očistný kúpeľ, s množstvom kamenných chrličov, a studničiek. Volá sa „Les“.

Cestou k nemu uvidíte malé ryžové polia a roľníkov ktorí sa v nich s primitívnymi drevenými nástrojmi a byvolmi čvachtajú po kolená v bahne a vode.

Ulička ku vodopádu je na začiatku resp. na konci lemovaná obchodíkmi so suvenírmi. – Malá daň komercii. Ak by sa vám pohľad na ryžové polia málil, treba sa vybrať na špeciálny výlet k nim tam, kde pokrývajú takmer celý svah a údolie: v Tegallalang & Jutiluwih Rices Terraces. Nádherná panoráma. Váš fotoaparát si neoddýchne. Zabrať dostane aj pri tlupách opíc, ktoré na parkoviskách v Ubud Monkey Forest číhajú na naivných turistov. Pozor – balijské opice sú nielen „drzé ako opice“ ale aj dosť agresívne.

Asi najviac agresívne sú však balijské opice pri poloostrovnom chráme na pobreží mora. Pokiaľ sa k nemu dostanete, musíte absolvovať cestičku hrôzy, kde na vás budú opice číhať a kde sa vám palice, ktoré si pri vstupe do areálu vezmete, naozaj zídu.

Pura Tanah Lot je jednou z najatraktívnejších pamätihodností Bali.

Pri mori je však aj chrám Tanah Lot. Medzi sochami tu žijú aj celkom veľké jedovaté hady. Mimochodom, keď sme tam prišli, miestni nikým nenajatí „sprievodcovia“ už na nás gestikulovali a slovo „had“ poznali. Posvätných chrámových plazov nám vďačne ukazovali a rozjarene pokrikovali „had“ ,- „hej mistr-had, had“. Chrám asi patrí medzi obľúbené ciele výletov mnohých Slovákov a Čechov.

S nanútenými /opatrne -nie lacnými !/ sprievodcami sa môžete stretnúť aj v chrámovom komplexe Besakih.

Komplex je dlhý, postupne v ňom stúpate s platformy na platformu, z nádvoria na nádvorie. Na niektorých miestach vám budú núkať aj obetu zaručujúcu vám vaše celoživotné šťastie. Zaručene sa vám po nej bude už len dobre vodiť… Na Bali je aj jeden budhistický chrám Brahmavihara. Je to akási zmenšenina Boroboduru. Stojí za videnie.

Vrcholom balijských historických pamiatok je však Pura Ulun Danu Bratan . Je to komplex pagod s pekným počtom striešok, poukladaných jedna na druhej.

Pagody stoja pri krásnom jazere. Niet azda chvíle, aby tu neprebiehal nejaký pohrebný obrad. Zástupy mníchov a pozostalých ľudí, pohrebné rekvizity, všelijaké farebné čačky-mačky – slovom riadne pekná a aj zvučná ceremónia. Toto už nie je iba na fotografovanie. Tu rátajte s videom, -aby ste zachytili všetky tie obrady a zvuky.

Indonézia je fajn krajina. A poriadne veľká. Má 1 904 569 km2 a 261 mil.obyvateľov. Napriek všetkým negatívam, ktoré sme tam zažili a ktoré iste aj vy, ak sa tam vyberiete, zažijete – stojí za cestovanie. Našou najväčšou výhradou voči tejto krajine je, že je voči prírode príliš pažravá a že nedopraje čiernemu ľudu Irian Yaya, západnej časti ostrova Nová Guinea samostatný život po svojom. Nebyť tohto, bola by Indonézia požehnaná zem. – Ale keďže ho nedopraje, je akoby za trest sužovaná hroznými prírodnými katastrofami- výbuchmi sopiek počnúc, cez tsunami, zemetrasenia…až po zničujúce cyklóny.

Prírodné katastrofy stoja Indonéziu tisícky životov ročne. Ako je ale možné, že po všetkých týchto stratách počet obyvateľov Indonézie len pribúda a pribúda ? To vie len Allah…-Vie a nepovie.

/Autorom fotiek je autor textu/.