zemegula

„Irak“ – už to slovo znie tak trochu hrozivo. Tak spravodajsky nebezpečne, tak palcovo-titulkovo. Keď to slovo počujete, pred očami sa vám mimovoľne začínajú objavovať hrôzy vojny: americké transportéry, vyletujúce do vzduchu po nábehu na nastražené výbušniny, socha Saddáma, stiahnutá lanami z piedestálu do prachu ulice, tlupa od zlosti vyšinutých vrahov, vešajúca na šibenicu vzpierajúceho sa Saddáma, väznica Abú Ghraib, kde si americké vojačky ukájali svoje perverzné chúťky na arabských zajatcoch…

Irak ešte predtým,- zabudnutá vojna sunnitskej bagdadskej vlády proti ajatolláhovmu šiítskemu Iránu. Mali sme tú časť byť v kontakte so 40 irackými pilotmi a navigátormi, školenými v Piešťanoch na našich albatrosoch a iljušinoch. Pripravovali sa u nás do krutej iracko-iránskej vojny. Bohužiaľ, nikto z nich vraj túto vojnu neprežil.

Irak ešte predtým: obľúbená destinácia našich dobre preverených a dobre platených tuzexových montážnikov. Museli byť vtedy čímsi veľmi spojení s našou straníckou verchuškou, aby sa tam dostali. Napríklad náš sused s tým nemal problém. Jeho rodina nemala ťažkosti ani s inými vecami: brat mu bol jeden z prvých hlásateľov v ČsTV, dcéra televíznou moderátorkou a dodnes je tv-manžérkou a syn televíznym kameramanom…

Irak ešte predtým: ropný a plynový raj pre TPC, IPC, Standard Oil Co., ARAMCO…

Irak ešte predtým: turecká osmanská nadvláda a pred ňou najväčší jednorazový mestský holokaust v dejinách ľudstva- keď Džingischánovi zabijaci /údajne za jeden deň a jednu noc/ vyhladili vyše dva milióny ľudí v Bagdade.

A ešte predtým ? – Konečne dačo pekné: Bagdad a Basra boli dva orientálne smaragdy. Boli to i miesta, kde sa čiastočne odohrávali Šeherezádine príbehy z Tisíc a jednej noci. Tu sa diali farbisté dobrodružstvá obchodníka a moreplavca Sindibáda. Milióny ľudí až dodnes vzrušujú tajomné krajiny, ktoré navštívil, strašné netvory, ktoré stretol, nesmierne kopy vzácneho tropického ovocia a korenia, drahých látok, zlata a diamantov, ktoré odtiaľ do Basry a na dvor veľkého vládcu Hárúna ar Rašída priviezol.

A ešte predtým ? Stará Mezopotámia, Babylon a jeho vež, pri stavbe ktorej si ľudia prestali rozumieť, vysuté záhrady Semiramidine, hradby mesta Ninive, Chammurapiho zákonník, starobylé mesto Ur, epos o Gilgamešovi. Národy, ktoré tu žili: semitskí Arabi, Židia a Asýrčania, indoeurópski Kurdi, Peržania, Chaldejci a tajomní proto-árijci Chetiti…No a úplne na začiatku, ak má pravdu starý nebohý pán Zamarovský- na úplnom začiatku boli Sumeri.

Čím ideme v Iraku viac do histórie, tým viac sa mení škaredá žltosivá maskáčová farba vojnovej krajiny na pestrofarebnejšiu, magickejšiu, sviežejšiu. – Máme pocit, že ten nádherný, prenádherný Irak už BOL. A už sa nikdy v budúcnosti nevráti.

Všetko to na území dnešného Iraku začali možno komplikovať sunnitskí Arabi. Vrazili do krajiny na juhu obývanej iracko-iránskymi šiítmi /takmer Peržanmi/ a na severe síce sunnitskými ale ne-arabskými Kurdmi, taktiež „skoro-Peržanmi“. Vrazili do krajiny ako dýka a prenikli priamo do jej srdca – do Bagdadu. Následne sunniti už len bohatli a množili sa. Z provincie Anbar sa začali šíriť do kurdských miest Mósulu a Kirkúku, do Sulajmánie. ďalej na juh začali obmedzovať šiítov. V ich svätom meste Karbale a v prístave Basra.

Začali problémy. Umne ich rozdúchavali majstri sveta v intrigovaní, – agenti večne nenažratého britského impéria. Začala nová éra. V nej nádherne farebné príbehy z Tisíc a jednej noci nahrádzala jedovatá púšťová farba maskovacích uniforiem a smutná červená farba krvi zabitých a zranených vojakov. Daromné už potom boli všetky Aladinove želania. Olej v zázračnej lampe vyhorel a džin odmietol opustiť fľašu.

Irak / 438 317 km2, 39,3 mil obyv./ dnes existuje ako de facto tri autonómne entity. Na severe kurdská /Erbil/, v strede arabská-sunnitská /Bagdad/ a na juhu šiítska /Basra/. Ľudí v týchto troch entitách spájajú ropné rafinérie a terminály, trhy a súky, resp. medzináriodné siete supermarketov a značkových obchodných galérií v Erbile, Bagdade a Basre.

Na rozhraní Kurdistanu a sunnitskej entity sa rozprestierala kedysi slávna Asýria.

Tu sa ľudia klaňali zoroastrianskemu bohovi svetla a dobra Ahura Mazdovi, tu prijali kresťanstvo a dodnes si ho, hoci na vlásku držia ľudia vyznávajúci kresťanskú chaldejskú či aramejskú cirkev. Tu sú dodnes starobylé mestečká, kláštory v horách, svätyne v jaskyniach a kostoly, kde sa napriek ohrozeniu života ľudia modlia k trojjedinému kresťanskému bohovi.

Tu v mestečku Bachdeda sme so slzami v očiach na Veľkú noc sledovali svätú omšu v rodnom jazyku Ježiša Krista – v aramejčine. Srdce nám búšilo pri krásnych zborových spevoch mladých kresťanov a úžasne zladených mladých kresťanských speváčok. Odtiaľto nie príliš ďaleko v Telkeppe sme videli chaldejského biskupa, ako slúži omšu s pištoľou pod habitom a jeho miništranti mu posluhovali s kalašnikovmi na pleciach.

Tu kdesi sú aj mestá a dediny čudáckych Jezidov. Všetky okolité cirkvi – moslimská i kresťanské ich považujú za kacírov, za Satanovu sektu a Luciferových služobníkov. A oni to s tým Luciferom ani neskrývajú. Lucifera považujú za jedného zo svojich hlavných svätých.

V centre jezidov v Lališi / s chrámom svätca šejka Adiho/ sa smie po uliciach mesta chodiť iba v ponožkách. Tu niekde, ak ich IS nepozabíjal, šliapu jezidskí chlapi v obrovských kadiach zrelé olivy na olivový olej.

Tu niekde sú do skál vyryté obrovské okrídlené symboly Mazdu a asýrske levy. Tu sú jaskyne v skalách plné stále nepreskúmaných nápisov, sošiek, pohrebísk zabudnutých miest a civilizácií.

Na toto územie, napriek strastiplnej ceste z Basry či Bagdadu, segmentovanej desiatkami vojenských čekpointov prichádzajú dnes už aj domáci turisti z Bagdadu či Basry, z južného púšťového Iraku, aby na vlastné oči videli sneh, pokrývajúci ešte v máji-júni vrcholy kurdských hôr a obdivovali v kedysi asýrskych údoliach hukot horských vodopádov, riav a riečok. Idú najmä do letoviska Bekhal.

Dačo úžasné, vidieť Araba z večne vyprahnutého južného Iraku, ako sa plný adrenalínu, s holým chrbtom strká pod vodopád Geli Ali Beg. A po arabsky kričí od zimy a od radosti „bŕŕŕŕŕ“.

Ach Irak, Irak, čo to len s tebou porobili ?! Už dávno nie si Chammurapiho Mezopotámia, už nie si Šeherezádin Bagdad, ani Sindibádova Basra. Už nie si ani ten do maskáčov navlečený Saddámov Irak. Si amorfná krajina s neistou budúcnosťou. A aká budeš, o tom sa nerozhoduje pod tvojimi ďatlovými palmami. Ba vlastne, o tom sa nerozhoduje pod žiadnymi palmami. Vo Washingtone predsa palmy nerastú.

KURDISTAN

Iracký Kurdistan má 5,2 miliona obyvateľov a 40 643 km2. Je trochu menší a trochu menej ľudnatý ako Slovensko.

Divé hory Kurdistanu rozpaľovali predstavivosť nejedného európskeho adolescenta. Ovládala a ovláda ich PEŠMERGA, najudatnejšia „armáda“ Orientu. Fúzatí chlapi s kalašnikovmi a v žltohnedých dupačkách, aké majú u nás batoľatá. Tieto ich komplety, opásané vysoko nad pupkom hnedými šálmi sa obliekajú s ťažkosťami. No vyzliecť ich, to si vyžaduje tajné domorodé chlapské grify alebo pomoc zvonku. Nohavicová časť kompletu je na stehnách široká a tým, že opásaný driek je vysoko nad pupkom-vyzerajú aj štíhli muži v tomto odeve ako riadni pupkáči.

Kurdistan neživia skalnaté hory ale svahy a údolia, porastené na jar peknou zelenou trávou. Kurdistan, to sú pasienky, pasienky a zase len pasienky. Na nich sa pasú rohaté ovce a kozy alebo akési ovcokozy. Len občas vidieť na vidieku skromné políčka, obsiate zemiakmi a ovsom. Vyššie nad pásmom údolných pasienok začína ozajstný „divý Kurdistan“.

Sú tam ostré rokliny, priepasti, hlboké kaňony s búrlivými riečkami, s hrmotom sa valiacimi až kdesi do Eufratu a Tigrisu. Ponad potoky vedú chabé mostíky a úzke, zriedka asfaltové cestičky. Trochu trávy a ovečku či kozičku tu vidieť iba zriedka. Ľudia, čo tu žijú sú rovnako diví ako príroda okolo nich. Aby prežili, urobia čokoľvek. Veď sem, do týchto všetkými zabudnutých výšok už ani Allah poriadne nedovidí. Ak sa sem zatúlate, máte sotva polovičnú šancu na návrat. Aj to za poriadne mastné výkupné.

Kurdistan, to sú však aj veľké mestá, azda v prípade Erbilu príp. Sulajmánie a Duhoku aj takmer veľkomestá. Na kraji miest vidieť panelákové sídliská, ako vo Vranove nad Topľou.

Na dobre udržiavaných bulvároch vládne mierový zhon. V bočných obchodných uličkách, trhoviskách a súkoch mierové obchodnícke vyjednávanie. V parkoch sú trochu insitné sochy hrdinov kurdského odboja a na veľkých bilbordoch tváre umučených, zavraždených kurdských bojovníkov,-mučeníkov. Chlapi na obrazoch si splnili svoje poslanie-pešmerga je armáda mučeníkov, armáda tých čo idú na smrť a čo sa umierania neboja.

Kurdistan, to sú však aj pamiatky na Saddáma. Nám sa tu doma na základe správ z médií zdá, že tu za Saddámovho režimu bola samá Halabža. Nebolo to tak. Saddám bol formálnym vodcom „socialistickej“ strany BAAS. Snažil sa zlepšovať sociálne podmienky pre život ľudí aj v Kurdistane a otupiť tým ostrie kurdského odporu. V krajine bohatej na vodu dal postaviť mnoho hydroelektrární a pri priehradných jazerách veľa rekreačných stredísk, parkov pre deti, hotelov a horských chát. Príkladom za všetky je priehrada a priľahlý rekreačný areál v Duhoku.

Mestské hotely sú tu vcelku slušné, s klimatizáciou, krytou plavárňou, fitnessom a dobrou reštauráciou. Niečo by už pravda, potrebovalo aj opravu. Napríklad hotelový výťah, ktorý s nami v hoteli v Erbile spadol o pár poschodí dolu. Našťastie, výťahové brzdy napokon zabrali. Boli sme si však i sami na vine- miesto 4 nás bolo v kabíne 6-7. Šťastie sme mali aj na erbilskej ulici. Tu asi meter pred nás spadlo z tretieho poschodia vrece cementu. Atentát na bielych či nepozornosť robotníka ?

Hlavné mesto Kurdistanu – Erbil resp. Arbil /1,5 mil. obyvateľov/, to už ani nie je kurdská ale skôr medzinárodná liga. Dá sa sem letieť priamym letom z Viedne. 2-3 hodiny v lietadle a ste na modernom letisku, kde na vás mávajú kurdské národné zástavy s veselými kurdskými slniečkami. V strede mesta je veľká aleže naozaj veľká pevnosť-citadella- s mohutnými hradbami. Využitie mala najmä za čias osmanskej nadvlády. Dnes ju miestami už rekonštruujú a prerábajú na múzeá. Jej rozmery však dajú prácu reštaurátorom z ešte aspoň troch-štyroch najbližších generácií.

Na širokých erbilských bulvároch začínajú prevládať moderné budovy zo skla a hliníka. Sú v nich banky, poisťovne, poradenské spoločnosti, administratíva ropných spoločností, predajne aut, chladničiek, nábytku, kobercov…no a supermarkety a hypermarkety.

Najlepšiu obchodnú adresu v Erbile má obchodno-zábavné stredisko patriace Carrefouru. Okrem veľkých špecializovaných predajní potravín, elektroniky a drogérie sú tu aj nákupné pasáže so značkovými butikmi a multiplexy. Je tu aj veľká krytá plaváreň a fitness. No a tiež veľké KLZISKO s umelým ľadom. Pri klzisku je požičovňa korčúľ. Záujem o korčuľovanie je dosť veľký. – Veď nikto nechce zmeškať príležitosť,-keď už je v Iraku a Kurdistane, aby si tu poriadne nezakorčuľoval…

Najsympatickejšou vecou Kurdov sú každotýždńové celonárodné masové pikniky v prírode. Najmä na jar, ale aj v lete a až do neskorej jesene. Kurdi v sobotu a nedeľu sadnú do aut a vyvezú sa z miest do prírody. Pod olivovníkmi, mandľovníkmi, akáciami, na brehoch potokov si rozprestrú pestrofarebné pokrovce a deky, sadnú na ne so skríženými nohami alebo si ľahnú a už spolu čvirikajú, konzumujú a popíjajú čaj z termosiek. Kurdské rodiny, to sú poriadne mnohopočetné famílie. Deti, bratia a sestry a ich manželky a manželia. Muži už nie v dupačkách, ale v oblekoch a ženy v sukniskách ale tie mladé aj v moderných dosť vypasovaných a dosť krátkych moderných sukniach. V strede tohto rodinného rákoša trónia tučné matróny v šari-vari gatiskách – kurdské MAMIČKY. Lebo ako v každej poriadnej moslimskej rodine, aj v Kurdistane vnútrorodinný intímny život diriguje stará „pani mamička“. Keď je zábava v najlepšom, zodvihnú sa Kurdi z diek a začnú do kruhu tancovať a spievať. A pritom sa do omrzenia fotia. Ak je pri nich cudzinec, decentne sa predvádzajú. A ak cudzinec prejaví záujem urobiť si fotku zabávajúcej sa rodiny, sú celí šťastní.- To je pre nich UDALOSŤ. Celá família /v strede s mamičkou a jej najstarším synom/ pred vás nastúpi do polkruhu ako partizánsky odriad komandíra Velička. Všetci sa tvária prívetivo, ale seriózne. Žiadne „čís-úsmevy“, žiadne srandičkovanie. Vážnosť a dôstojnosť sťa na svadobných fotografiách našich starých rodičov. Keď sa náhodou vyberiete do Kurdistanu, odfoťte sa s miestnymi. Urobíte im prenáramnú radosť.

História Kurdistanu je kamenná. Nie blatová, ako tá mezopotámska. Odbehnete si z auta na cik-pauzu do najbližšej roklinky a tam bác-v polozamurovanej štrbine v skale vidieť akési kostry a polorozbité staré nádoby. Hocikde pri ceste sú na plechových tabuliach neohrabane napísané názvy archeologických lokalít s pamiatkami na Asýriu, na Lýdiu či na Perziu. Boli sme na jednom takomto mieste a tabuľa oznamovala, že sa tu podpísal dôležitý akt-mier tu uzavreli vládcovia Asýrie a Lýdie. V kopcoch nad údoliami riek sú vykradnuté hrobky Asýrčanov, ale aj náleziská z doby kamennej. V kurdských múzeách je artefaktov, že nestačia depozitáre. Napríklad v Sulajmanii.

No v kurdskej voľnej krajine je toho ešte oveľa, oveľa viac.

Povinnou jazdou, ktorú organizujú kurdskí sprievodcovia pre zahraničných turistov je návšteva šrotovísk s rozbitou technikou Saddámovej armády a bohužiaľ aj väzníc, kobiek a vyšetrovní, kde Saddámovi vyšetrovatelia rozväzovali jazyky zajatým kurdským odbojárom. Ďalšou takouto zastávkou je výlet do mesta Halabža /246 tis.obyv./. 90% tohto hlavného mesta jednej zo 4 kurdských provincií si dnes už žije svojim pokojným moderným životom. No sú tu ako pamiatky ponechané aj artefakty pod holým nebom a samozrejme aj v múzeu, dokumentujúce chemickú masovú vraždu stoviek miestnych Kurdov zo strany Saddámovho režimu. Udalosť sa stala počas iracko-iránskej „zabudnutej“ vojny. Kurdi z mesta /pokrvní príbuzní Peržanov/ tu vojensky pomohli nepriateľskému Iránu. Saddám sa na túto zradu veľmi nahneval a poslal na Kurdov „chemického Alího“.

Na kurdskom území sú rozsiahle ropné polia. Kurdi zo svojho čierneho zlata dávajú dohodnutý podiel ústrednej vláde v Bagdade. A za ochranu pred Turkami a Bagdadom dávajú licencie ale aj značné objemy vyťaženej ropy Američanom. Svoje ropné polia tu mala svojho času aj rodina Bushovcov a rodina pani Allbrightovej. Videli sme ich na vlastné oči, cestou do Lališu, centra komunity jezidov. -A to, čo po odovzdaní povinných kvót Kurdom zostane, to si môžu sami speňažiť. Vlastne ešte nie celkom. Ropu z logistických i politických dôvodov vozia do sveta cez Turecko. A aby to bolo možné, musia aj Turkom čosi z nej odovzdať.

Kurdi si dnes užívajú faktickú štátnu nezávislosť. Majú vlastnú vládu, parlament, ústavu, armádu-pešmergu. V Erbile sú zastúpenia všetkých významnejších štátov sveta. Nejde o veľvyslanectvá, ale čo tam po forme, hlavne že plnia svoj zahranično-politický účel. Kurdistan by mnohé štáty uznali aj oficiálne, keby kurdská politická elita a kurdská národná doktrína nemala ambíciu ustanoviť „definitívny“ Kurdistan v etnických hraniciach celého tohto údajne až 30-miliónového národa. V Erbile je množstvo máp, na ktorých to majú Kurdi zakreslené v podobe štátu od Stredozemného mora po Kaspické more. Vrátane Tureckom okupovanej Sýrie /Mersin, Iskanderun/, vrátane východotureckého Kurdistanu /s jazerom Van a Diyarbakirom /1,8 mil.obyv./ ako hlavným mestom/, vrátane kúsku Azerbajdžanu, Arménska a Gruzínska, vrátane kusiska Severnej Sýrie a takmer tretiny Iraku /spolu s Mosulom a Kirkúkom/.

Hornatá a prevažne šťavnatá, na vodu bohatá kurdská krajina v jednom štátnom útvare, to je kurdský sen. Sní tento sen okrem Kurdov niekto ? Sotva, skôr naopak. Geopolitika svetových a regionálnych veľmocí hrala a hrá proti Kurdom. Kurdský sen vystrašil minimálne 7 okolitých štátov. A na to, aby ich pešmerga vyzbrojená viac-menej iba ručnými zbrańami „presvedčila“, na to jednoducho nemá v širokých kurdských gatiach primerané „gule“.

Vládnuca kurdská elita používa salámovú metódu postupných krokov. Doma v Kurdistane je ale dosť veľa horúcich hláv, ktorí by do toho najradšej riadne zarezali. Takže je možné, že divý Kurdistan bude onedlho zase krvácať. -Bodaj by sme sa mýlili.

/Autorom fotiek je autor textu/.