zemegula

NEODPORÚČAME NAVŠTÍVIŤ OSOBÁM TRPIACIM NA AGORAFÓBIU !

Kazachstan je krajina otvorených, širokých priestranstiev. Vskutku obrovská krajina ! Málokto vie, že jedna z najväčších krajín na svete a spomedzi suchozemských krajín /ak Kaspik nerátame za more/ je na svete vôbec najväčšia. Má 2 717 300 km2 a 18,3 mil.obyvateľov.

Po rozpade ZSSR si Kazachstan „uchmatol“ zo „sojuzu“ po Rusku druhý najväčší diel. Spolu s pôdou si uchmatol aj milióny Rusov. Po Ukrajine má druhú najpočetnejšiu populáciu Rusov mimo dnešného Ruska. Emigráciou do Ruska sa percento Rusov znížilo z 32% na 26%. Tento údaj však treba brať s rezervou-lebo napr. príslušníkov ruskej pravoslávnej cirkvi je v krajine 35%. Kto by si myslel, že Rusov sem priviezli komunisti, veľmi by sa mýlil. Rusi sú v Kazachstane od 15.-16.storočia teda takmer 600 rokov. Prví osadníci boli kozáci. Založili prakticky všetky veľké kazašské mestá vrátane Nur Sultanu a Alma Aty. Sústreďujú sa dnes okrem Alma Aty v 6 zo 14 oblastí: Akťubinskej, Usť-kamenogorskej, Uralskej, Karagandskej, Pavlodarskej a Petropavlovskej. Venujú sa pestovaniu pšenice v rozoraných celinách / iba zlomok takýchto polí skončil totiž ekologickou katastrofou/. Vývoz pšenice je výhodný exportný artikel krajiny-rovnako ako ropa, plyn, urán a vzácne kovy a tzv. high tech nerasty-ktoré sa ťažia najmä v ruskojazyčných oblastiach. Okrem toho je územie s veľkosťou cca bývalého Česko-Slovenska /4% krajiny/ prenajaté dlhodobo Ruskej federácii /Bajkonur a vojenské polygóny/. Kazachstan a jeho prvý prezident Nursultan Nazarbajev i jeho nástupca Tokajev museli a musia s Rusmi jednoducho rátať. Kazachstan je pre Rusko prvoradou geopolitickou zábezpekou nielen proti ázijským základniam a záujmom USA v Ázii ale aj proti event.zhoršeniu vzťahov s Čínou.

Dakedy je pre Kazachov toto spoliehanie sa na kazašských Rusov príjemné-napríklad v športe. Päť či šesť miliónov kazachstanských Rusov prináša z vrcholných svetových podujatí cenné kovy z behov na lyžiach /Smirnov/, z cyklistiky /Vinokurov/, z tenisu, z ľadového hokeja. – Toto sú Rusi, ktorým je jedno, či žijú v Rusku alebo v Kazachstane. Oni totiž aj tak väčšinu roka trávia lietaním po celom svete. Ak chcete spoznať život bežných kazašských Rusov, musíte ísť ako sme už spomenuli -do Usť Kamenogorska, do centier hutníctva a baníctva, na sever, kde step s čriedami koní strieda tajga s množstvom medveďov, vlkov, vysokých pohorí, hlbokých údolí a búrlivých horských riek. Tajga je tajga. Či v Rusku, Mongolsku a či v Kazachstane. O tajge ale inokedy.

Vzťah Rusov a Kazachov nie je úplne bez komplikácií, no v porovnaní s Pobaltím či Ukrajinou je tu situácia takmer ideálna. Rusi zachránili Kazachov pred ničivými nájazdami krvilačných Džungárov / za cenu pripojenia krajiny ku Ruskému impériu/. Kazaši to Rusom vrátili, ke´d bojovali až do posledného muža v slávnej Panfilovovej gardovej streleckej divízii v najťažsších bojoch o Moskvu /1941/.

Začlenenosť Kazachov /turkicko-mongolsko-skýtskeho etnika/ do Ruského impéria a neskôr do ZSSR paradoxne pomohla Kazachom v etnogenéze ich národa. Zjednotila predtým kmeňovo, kastovne a klanovo rozbitý ľud. Ten sa členil /a stále člení/ na tri základné hordy – žuzy. Ulý žuz /najstarší, najväčší-údajne potomkovia Džingischána/, Orta-žuz /stredný/ a Kiši žuz /najmladší, najmenší/. A ak by toho nebolo dosť, žuzy sa ďalej členia na rody a plemená. Dnes kazašské kastovníctvo znovu ožíva. Aj v prípade Kazachstanu totiž platí geopolitické pravidlo, podľa ktorého ak obnovíš starú geopolitickú konšteláciu /t.j.samostatnosť Kazachstanu od Ruska/, kostlivci v skriniach ožijú.

Za čias ZSSR založili Sovieti z komsomoľcov z celého Sovietskeho zväzu mesto Celinograd. Postavili ho na šírej stepi – celine, ktorú sa Chruščov rozhodol rozorať a pestovať na nej pšenicu a kukuricu. Preto ten názov. Z pôvodne kolchozníckej metropoly sa dnes stala hypermoderná metropola súčasného Kazachstanu-najprv premenovaná na Astanu a v 2019 na Nur-Sultan /asi 1, 2 mil.obyvateľov/. Mnohí poprední zahraniční architekti sa za peniaze z ropy a plynu, železa a ostatných nerastov /ktorých má Kazachstan nepreberné množstvo/-v tomto meste riadne vybláznili. Nur-Sultan je čosi ako stredoázijská Brasilia či Canberra, no je oveľa živší. Menej betónu, viac skla, hliníka a mramoru, no najmä viac ľudí, ktorí sa tu hmýria po širokých bulvároch od rána do večera.

Stará metropola Alma Ata /2 mil. obyvateľov/ však Nur Sultanu nezávidí. Rozhodovacie nitky sa v Kazachstane ťahajú stále z Alma Aty. Tu sú filiálky centrálnych inštitúcií, ktoré sú de facto ich rozhodovacími centrami. Tu je srdce finančné´´ho sveta a biznisu.

Tu v úžasnom horskom údolí na podhorí večne zasneženého Ťan-Šanu, žijú oligarchovia, kontrolujúci ťažbu ropy a plynu, uránu, zlata a iných pre moderné technológie dôležitých kovov a nerastov. Ich rezidencie v hustom zelenom lese lemujú cestu, smerujúcu k vysokohorskému športovému centru Medeo /špecialista na svetové rekordy v rýchlokorčuľovaní/.

Tu sú i haciendy a vily dnešnej kazašskej vládnej verchušky. Prezident a vláda občas chodia aj do Nur Sultanu, no väčšinu času trávia na zdravom vzduchu, vo vilových štvrtiach Alma Aty.

Pri pobyte v Kazachstane sme prebrúsili zopár múzeí. Nechceme našimi poznatkami zahlcovať tento text, preto iba zjednodušene: Kazaši sú zmes turkických, mongolských a skýtskych kmeňov. Na skýtskej tradícií /Skýti-na zlato najbohatší národ staroveku/ si asi najviac zakladajú.

Svedčia o tom pamätníky v centre Alma-Aty i imidžotvorné predmety pre turistov. Kazaši nemali v minulosti takého dominantného národného hrdinu, akým bol pre Mongolov Džingischán či pre Uzbekov Timur. No jednému z nich /meno sme bohužiaľ zabudli/ postavili ne´daleko hlavnej železničnej stanice v Alma Ate veľký pomník.

Nad Alma Atou je pomerne vysoký vyhliadkový vrch, na ktorý turistov vyváža obstarožná sovietska lanovka. Z výhľadovej plošiny sa dá spočítavať všetky almaatské mrakodrapy.

Je tu aj malý park a v ňom VIP reštaurácia s presklenou terasou. Pred reštauráciou, na jednom z bilbordov slovenských turistov /nie však turistov- slniečkárov/ iste potešia doklady o štátnickej veľkosti bývalého prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Sú to velikánske farebné fotografie z jeho stretnutí so svetovými lídrami-a na jednej z nich aj s istým fúzatým pánom prezidentom – pánom prezidentom Ivanom Gašparovičom.

Nuž tak. Jeden náš prezident mal majestátne fúzaté popredie. A ten dnešný má aspoň majestátne masívne tapasírované pozadie. Diametrálny rozdiel medzi nimi však nie je vo výzore ale v chápaní národnoštátnych záujmov SR. Gašparovič chápal slovenskú geopolitiku a jej základnú ukotvenosť. Ten súčasný prezident resp. prezidentka chápe iba to, kto ho do funkcie dostal a komu za to musí posluhovať do poslednej chvíle svojho prezidentského mandátu.

Súsošia pri vládnych budovách sú symbolom hodnotovej orientácie štátu. V kazašskej Alma Ate sú veľavravne venované tajomným Skýtom a ich záľube v zlate. Alma Ata má aj novšie symboly- /novopostavené/ sunnitské mešity. Boli sme v niektorých z nich. Architektúru mali bravúrnu. Zívali však po celý deň prázdnotou.

Alma Ata má však aj modrožlté pravoslávne chrámy a kláštory so zlatými cibuľovitými vežičkami. Tu bolo vo vnútri podstatne živšie.

Alma Ata má dokonca aj katolícky kostol a synagógu. No v prvom rade má mestské parky a v jednom z nich, v tom centrálnom- postavili monumentálny pamätník slávnym obrancom Moskvy, hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny – Panfilovovcom. Tu sa z etnicity vojakov-vlastencov nerobia také nechutné naťahovačky ako v súčasnom Kijeve. /Podľa spoločných záverov historikov z Poľska a Ukrajiny a/ 2.svetovú vojny začal ZSSR; b/ Hitlera do nej iba vyprovokoval; c/ ukrajinské a poľské vojská ale dobyli Berlín a porazili Hitlera -a pritom ešte, d/ vďaka Hitlerovmu spojencovi Banderovi, takmer po vojne porazili aj ZSSR…/.

V Alma Ate horí večný oheň a stoja súsošia hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny na uctenie si všetkých padlých, bez ohľadu na ich pôvodnú etnicitu. Kazašskí červenoarmejci prešli všetky fronty a boli posielaní na tie najťažšie úseky, kde kvôli konečnému víťazstvu maršal Žukov ľudským materiálom príliš nešetril.

V najväčšom mestskom parku Alma Aty, parku M.Gorkého sme si zaspievali s pouličným hudobníkom pesničku Tancuj, tancuj vykrúcaj. Nevedel, text iba melódiu a vraj sa ju naučil ešte ako komsomolec od iného komsomolca, ktorý bol funkcionárom a často chodil „za rubež“.

Park bol fakt prekrásny. Po veľkom jazere sme sa počlnkovali a potom sme si dali v tamojšej reštaurácii šašlik s miestnym pivom. Oboje bolo celkom chutné.

Kazachstan má po Rusku aj druhý najväčší kus tajgy. No predovšetkým má, ako sme už spomenuli, obrovskú, ohromnú step. V takejto stepi je slávny sovietsky Bajkonur, prenajatý Rusku ešte na pár rokov. V Kazachstane sú i tajomné dodnes plne nesprístupnené vojenské polygóny, kde ZSSR testoval svoje jadrové zbrane, balistické rakety, chemickú a biologickú muníciu. Mnohé jazerá sú navonok veľmi očarujúce. Sú husto zalesnené, so stromami až k vode, so šachorinou plnou divých kačíc a polodivými koňmi. Kone sa pokojne pasú na porastoch trávy na pobreží alebo sa prskajúc brodia po pás vo vode. – Aj takéto ľúbezné jazerá však môžu na dne hlbočín alebo v zložení vody skrývať všelijaké nebezpečenstvá. Mnohí, vrátane nás, sa v takýchto stepných jazerách okúpali a teraz už desať-pätnásť rokov tŕpneme, na čo zomrieme.

Ku stepnej kazašskej idylke patria samozrejme aj kazašské plstené klobúčiky a kazašské plstené jurty. V stepi sme videli ozajstné, denne využívané jurty, nie iba muzeálne atrapy pre turistov. Kazaši majú v turistických bázach samozrejme aj turistické jurty.

I tie však majú viac autentičnosti, ako napríklad turistické jurty v Mongolsku. Mongolské jurty pre turistov majú aj de luxe VIP kategóriu . Sú klimatizované, majú kúpeľne s vírivkami a pred jurtou bazény. Takúto „zvrátenosť“ v Kazachstane nenájdete. Americkí cestovatelia – „dobrodruhovia“ sa v Kazachstane musia uspokojiť so sprchami, elektrickým vykurovaním a iba malými chladničkami.

Kto sa rád naširoko rozkročuje a má odolný protinárazový zadok, môže si v kazašských stepných turistbázach zajazdiť na koni či na ťave. Večer pri obrovskom táboráku môže hodovať, jesť a piť /čo piť – slopať !/ ako mu hrdlo ráči. Aj my sme tam boli, vodku, čaj a kumys sme pili. A aj sme tancovali a spievali. Dokonca aj „Studentočku“, -tú komsomolskú, školskú. Ale i tú pôvodnú, z obdobia Ruského impéria, s ktorou sa v rytme tanga lúčili cárski kadeti so svojimi prvými láskami z dievčenského gymnázia, idúc na fronty 1.svetovej vojny. A aby sme my Slováci v hanbe nezostali, zanôtili sme si nakoniec na celú šíru step neoficiálnu slovenskú hymnu „Na Kráľovej holi“. V nefalšovanej neštylizovanej verzii akoby z úst Janka Ambróza.

Noci v kazažskej stepi sú tiché a svieže. Až na dupot syslíkov po jurte. Daromné boli naše preventívne opatrenia, kadejaké zábrany a zátarasy. Syslíci sa prebojovali aj k nám. Behali nám okolo topánok a plecniakov a dohrýzli všetko, čo bolo z pravej kože.

Do Kazachstanu sa dá prísť či odísť nielen lietadlom /aká nuda/ ale aj železnicou, jednou z bočných tratí Transsibírskej magistrály. V kupé sedíte a spíte po 4-6.

Tárate a trepete so spolucestujúcimi „účastníkmi zájazdu“ alebo stojíte osamelo v chodbičke vlaku a cez okno hľadíte pár dní a nocí na šírošíru kazašskú step. Tráva, briezka, úval, riečka, tráva, briezka, úval, riečka, tráva, briezka…atď.

Dosť bolo melanchólie. Vraciate sa do kupé, k novonačatej fľaške vodky a k bujarým rečiam účastníkov zájazdu.

Konečne Šimkent. Vyše miliónové kazašské mesto, solídne prestavené so sovietskej konfekcie na kazašsky skromné veľkomesto.

Dve účastníčky zájazdu, funkcionárky Csemadoku dakde od Kolárova, doteraz pomerne nenápadné sa pred stanicou zrazu odbrzdili a oslovujú zopár miestnych Kazachov srdečným „Jó napot kivánok !“ Kazaši sa udivene pýtajú jeden druhého – „Što ona govorila ? Neponjal…“a pridávajú aj zo dve šťavnatejšie ruské fonetikony. – Ej, ej Šárika a Magdika, nemali ste romantické cestopisy pána Vámberiho brať až tak doslova. Pravlasť starých Maďarov budete musieť hľadať niekde inde. Skúste to na najbližšej štácii v Uzbekistane. Tu v Kazachstane zjavne tá bájna staromaďarská Labádia nebola.

Nastupujeme do maršrutky a vydávame sa v ústrety Kazachstanu. Aké to tam bude ? Ak chcete vedieť, vráťte sa na začiatok tejto kapitoly.

/Autorom fotiek je autor textu/.