zemegula

SKRÝŠA NA MEKONGU

Máločo tak prekvapí aj skúseného turistu ako hlavné mesto Laosu – Vientian. Vládne v ňom ležérna frankofónna atmosféra, rozvaľujúca sa po koloniálnom meste ako hmla nad hlinitými brehmi Mekongu.

Nízkopodlažné koloniálne ale aj postmodernistické vily, budovy so sídlami vládnych a cirkevných ústredných orgánov.

Architektonicky veľmi moderne pochopený palác kultúry a parlament, obe budovy začlenené do hustej tropickej vegetácie. Nič tu nepretŕča, neslušne nevykukuje, nešokuje svojou kvázimodernou brutalitou.

Kolmo naprojektované ulice, štvorce a obdĺžniky novej zástavby s butikovými hotelíkmi, dizajnové luxusné obchodíky s úžitkovými umeleckými predmetmi. V nich laoské „veľkomestské“ dámy ponúkajú módny tovar, ktorý by išiel na odbyt i na Champs Ellysee.

Champs Ellysee -keď už sme pri ňom, má vo Vientiane svojho dvojníka. Rozmery ústredného vientianskeho bulváru sú s parížskym takmer porovnateľné. A aby bola podoba ešte väčšia, aj na vientianskom hlavnom bulváre je Víťazný oblúk. Pochádza z predkomunistických čias; z doby keď ešte vo Vientiane vládol prozápadný frankofónny režim. Dnešná pro-čínska komunistická vláda sa od monumentu Víťazného oblúka trochu dištancuje a trochu nestará. Oblúk ale stále žije-a dokonca na „víťazné oblúky“ dosť nezvyčajným životom: využíva sa ako obchodný dom a tržnica.

Na jednotlivých etážach, medzi okienkami a vyhliadkou, sú stánky trhovcov a trhovníčok. Ako to v Indočíne býva, so všeličím len nie so spomienkovými hrnčekmi pre turistov. Jediný jeden používala jedna z trhovníčok na popíjanie čaju. Súdiac podľa loga na ňom ho dostala zadarmo na nejakom medzinárodnom športovom podujatí /indočínske športové hry či dačo podobné/. Po veľkom prosení nám Laosanka hrnček predala za 30 USD. Dobre mastný hrnček…

Laoský „komunizmus“ sa po vzore čínskeho a vietnamského „komunizmu“ riadne obohatil o prvky trhovej ekonomiky. Modernizoval sa ale nielen v komercionálnej ale aj duchovnej a religióznej oblasti. Štát investoval do obnovy budhistických ale aj kresťanských svätostánkov značné prostriedky. Hlavná pagoda pri sídle správy budhistickej cirkvi sa do ďaleka leskne, akoby bola celá zo zlata. Pozlátené sú sošky budhov, pozlátené sú všelijaké rezbárske filigránske ozdôbky na rohoch budovy. Aj strecha sa jagá ako pokrytá briliantmi.

Historicky hodnotná budova Národného múzea je nielen zvonku nádherne obnovená, ale aj vo vnútri sa má čím pýšiť. Spomedzi muzeálnych exponátov dominujú veľké tajomné DŽBÁNY, aké možno nájsť na laoskej Planine džbánov.

Nevie sa presne, kto megalitické džbány /asi 5 tis.rokov staré, v počte cca 7 tisíc porozhadzované po krajine na severe Laosu,často vo výške človeka/ zhotovoval a na čo slúžili, no vysoký počet džbánov nájdených na rôznych miestach planiny rozpaľuje fantáziu amatérskych archeológov.

Kedysi bola Planina džbánov hlavným operačným poľom ľavicových partizánov. Dnes na nej bojovníci Pathet Lao už nepartizánčia. Mal by byť čas pokojného mierového výskumu. Ale akosi sa nekoná. Nie sú nań ani finančné ani ľudské zdroje. No čo už,-ve´d aj budúce generácie archeológov potrebujú na odhalenie nejaké tajomstvá.

Ak sa dostanete do Laosu, bolo by chybou nenavštíviť aj bývalé kráľovské hlavné mesto Luang Prabang. Turistami navštevovaný je tu predovšetkým bývalý kráľovský palác.

Luang Prabang je pravý, nefalšovaný drevený skvost Laosu.

Dá sa v ňom hodiny a hodiny kochať rezbárskym umením starých siamských umelcov. Siamských ? Áno, pretože kedysi dávno bol Laos súčasťou Veľkého Siamu, spolu s Thajskom. Potom si koloniálne mocnosti Siam podelili: Briti dostali Thajsko a Francúzi zase Východný Siam, z ktorého sa stal Laos / 236 800 km2, 7,1 mil.obyv./. V Luang Prabang vládne príroda, deti a divý Mekong. Ten je tu ešte riadne neskrotený. Je mútny žltohnedý až hnedý. No napriek tomu je vraj plný rýb. Na uliciach vo Vientiane i v Luang Prabangu na dôkaz toho ponúkajú miestni rybári stovky grilovaných stredne veľkých rýb.

Na jeho brehoch nebojácne šantia chlapčiská a desiatky kusov rohatého dobytka. – Ak je priaznivá hydrologická a meteorologická situácia, dá sa cesta z Vientianu do Luang Prabang absolvovať aj malými turistickými loďami. Bohužiaľ, nie je často a plavba nie je veľmi bezpečná. -Nám sa plavbu po Mekongu realizovať nepodarilo. Skúste to vy-možno budete mať viac šťastia.

Laos prekvapuje všeličím. Ale čím asi najviac- to sú večery na krátkej ale hojne navštevovanej vientianskej promenáde popri Mekongu. Tu v atmosfére zhasínajúcich posledných lúčov slnka a ich odrazu na hladine rieky ,- VYHRÁVAJÚ MLADÍ DOMÁCI I ZAHRANIČNÍ UMELCI VO FRAKOCH. Hrajú Mozarta, Vivaldiho, hrajú kusy z Figarovej svadby či z Barbiera zo Sevilly. Zahraniční umelci sú väčšinou mladí Američania, ktorí do Laosu prišli ako aktivisti rôznych amerických protestantských cirkví a siekt. Iní hudobníci prišli ako príslušníci tzv. Amerických mierových zborov a posledná skupina sú obyčajní mladí turisti-batôžkári. Tí poslední fraky nemajú a ani nehrajú. Skôr s fľaškou miestneho piva tlieskajú a robia príjemnú večernú atmosféru.

Toto je účinná taktika: večer hrať Vivaldiho a cez deň školiť miestnych aktivistov napr. v metódach realizácie nejakej oranžovej revolúcie. USA by boli radi, keby bol Laos ďalším v poradí.- Číňania sú ale majstrami preventívnej geopolitiky; sotva to tu Amíkom dovolia.

Našťastie nie všetci Američania a západní turisti idú sem, do Laosu, aby podvracali tunajší „komunistický“ režim. Stretli sme sa v Laose aj s mnohými príjemnými Američanmi. S jedným z nich sme sa dali do reči už v lietadle. Na otázku prečo ide práve do Laosu, odpovedal chlapík po 40-ke, že preto, lebo vyhorel a režim v USA ho už rozčuľuje. Potom položartom ešte dodal, že je americký disident a že si tu, v tomto dobre zašitom „hajdevej“ chce od establišmentu USA trochu odpočinúť. Typ na Laos dostal od svojich známych, ktorí tu boli dva mesiace a nevedeli si to vynachváliť.

Mladší Američania a Západoeurópania -batôžkári však do Laosu sem-tam prichádzajú aj s inou motiváciou. Ani religióznou, ani politickou, ani psychohygienickou, -ale kvôli lacnému MATROŠu. Drogový trojuholník nie je od Vientianu ´daleko a tak si tohto druhu „šťastia“ závisláci zo Západu užijú tu v Laose „za málo“ a dosť.

Nech je motivácia návštevníkov Vientianu akákoľvek, večer sa aj tak všetci stretnú na hudobnej párty pri Mekongu a následne v skvostných vientianskych reštauráciách. Skromných ale útulných. S výborným jedlom a ešte lepšími cenami.

Samozrejme, že popri francúzskym šarmom nasiaknutých centrálnych častiach Vientianu je v meste aj veľa iných štvrtí. Na okraji Vientianu sú rozsiahle štvrte mestskej chudoby.

Ide o migrantov z vidieka, ktorí skúšajú šťastie urobiť kariéru v metropole, no zatiaľ sa im ešte nedarí. Prirodzene, sú tu štvrte miestnych boháčov, pretŕčajúcich sa drahými autami.

A potom sú tu aj postmodernisticky poňaté hotelové obludy /vo vlastníctve štátu/, určené pre masový turizmus a domácich úradníkov na služobnej ceste.

Z takýchto hotelov potom k Mekongu nesmeruje jemná melódia Vivaldiho, ale odporný diskotékový odpad moderného popu.-Ale kde na svete to už dnes tak nie je ?

Nad návštevou Laosu sme chvíľu váhali-no našťastie nakoniec sme išli a cestu sme neoľutovali. – Dobrodruhovia ducha: skúste Laos !

Autorom fotiek je autor textu.