zemegula

BOHATSTVO NA ÚKOR PRÍRODY

Kedysi znel názov tejto krajiny „Malaya“=Malajsko. Väčšina obyvateľov boli a sú totiž Malajci. Patria do malajsko-filipínskej resp. malajsko-polynézskej, resp. sundskej jazykovej skupiny, podobne ako Indonézania, Brunejčania a Filipínci. V krajine však žijú aj iné ázijské národy-Indovia, Číňania, Thajčania, Vietnamci…Takže spravodlivejšie bude volať krajinu Malajzia.

Pred osamostatnením Malajzie sa táto britská kolónia volala „Singapore-Malaya“,-aspoň také známky z nej sme mali vo svojom detskom filatelistickom albume. Po osamostatnení tu bol Sukarnov projekt Veľkých Súnd-spojenia Malajzie, Singapúru, Filipín, Bruneja a Indonézie do jednej federácie. Neujal sa, lebo každý tušil, že by v ňom hrala prím Jakarta a jej vtedajší ľavicový režim. A potom tu bolo chvíľu i spojenie Malajzie so Singapúrom, ktoré sa skončilo dodnes trvajúcou roztržkou. Takou, že keď sme zo Singapúru chceli ísť do Malajzie autobusom, museli sme na hranici Singapúru autobus opustiť, batožinu si pár desiatok metrov preniesť cez zem nikoho v rukách a potom už v Malajsku znovu ju dať do nového-už malajského autobusu. Plus k tomu -samozrejme-prísne colné a pasové formality.-Ktovie, či to takto ešte funguje-ak ste tam boli nedávno, ozvite sa.

Malajzia / 330 803 km2 a 29 mil.obyvateľov/ je dosť prísna moslimská krajina. Ako sme spomenuli, občania Malajzie ale nie sú iba Malajci a nie sú to iba moslimovia. Minority Indov, Číňanov, Thajčanov a pod. tvoria takmer polovicu populácie a islam je síce väčšinový, ale v krajine sú aj milióny hinduistov, konfucianistov, budhistov, kresťanov a pod. V Malajzii sú isté majoritno-minoritné problémy, ktoré keď spomeniete, miestny turistický sprievodca ihneď bagatelizuje a začne básniť o tom, v akej idylickej pohode všetky etnické a religiózne skupiny spolu nažívajú a vzájomne sa obohacujú. Ve´d to poznáte-tak sa ich Vy na to radšej nepýtajte.

Malajskí Indovia-hinduisti majú po celej krajine krikľavofarebné chrámové stavby. Majú však aj zopár jaskynných svätýň, do ktorých tí najvzornejší veriaci hinduisti chodia kolenačky a so zopnutými rukami sa pritom modlia. Nie je to jednoduché, lebo do najväčšej z nich-do jaskyne Batu napr. vedie dlhé a ostré schodisko. Hinduisti sa v jaskyni nakadia a nasmradia dymom z faklí a sviečok, nakŕmia chrámové opice-makaky a pokúsia sa s príslušným božstvom dohodnúť odklad svojej smrti. Dôvod sa vždy nájde-napr. zdraženie dreva na kremáciu.

Indovia sa zväčša venujú obchodu. Vlastnia malé smradľavé krámiky, kde predávajú textilnú metráž s ťažkými vzormi, brošne, príp. aj strieborné šperky, cínový riad, gumičky do vlasov, hrebene, čelenky, plechovky s teplým nápojom 7 UP a pod. Špecialitou niektorých indických obchodníkov je ich spolupráca s miestnymi malajskými hrnčiarmi a výrobcami batikovaných látok. Batike a modrotlači dnes už málokto v západnom svete príde na chuť. Až je človeku tých esteticky pôsobivých textílií ľúto-no ale kupuj v Malajzii dačo, čo potom budeš tlačiť v batožine pol zemegule iba preto, aby si to v Bratislave dal/a do skrine. Lebo u nás si to na seba azda ani raz nedáš. Aj súcit s tunajšími miestnymi remeselníkmi má svoje hranice. Hranice nestanovuje ani tak peňaženka, ako skôr rozmery šatníka v paneláku.

Indovia sú v Malajzii viac-menej ticho. Hoci sa na obzore vynára podobný problém ako na Fidži /kde už počtom presiahli pôvodné obyvateľstvo/, zatiaľ ako chamtiví obchodníci frfocú iba na moslimské sviatky, počas ktorých nesmú predávať a prichádzajú o zisky.

To s Číňanmi boli a sú iné trampoty. Po vojne Mao ruka v ruke so Sovietmi vytváral podhubie pre vznik ďalšieho „komunistického“ štátu. Podobne ako v Kórey, Vietname, Laose, Kambodži…Ľavicový režim prezidenta Sukarna, vládnuci v susednej Indonézii tiež pomáhal. Predovšetkým zbraňami a muníciou ale aj „špecialistami“. „Komunistické“ odbojové hnutie MNLA bolo v Malajzii dosť etnicky obmedzené. Koncentrovalo sa najmä na čínsku menšinu. Väčšinu ľavicových partizánov tvorili Číňania.

Malajskej revolučnej ľavicovej inteligencie nebolo veľa. Indovia dali prednosť plazivej revolúcii prostredníctvom bohatnutia v obchodoch a robenia detí v spálňach. Lenže ani všetci Číňania nechceli žiť v komúnach a ke´d súdruh Sukarno materiálnu podporu partizánom zoslabil, lebo sám začínal mať problémy vo svojej vlastnej krajine, – nebol pre V.Britániu a USA za pomoci vládnych vojakov problém izolovať povstalcov v džungli a tam ich následne zlikvidovať.

Dnes ako spomienka na tie časy zostali iba súsošia spolubojovníkov-udatných angloamerických vojakov a miestnych vládnych ozbrojencov – bojovníkov proti „zločinnému komunizmu“. Pri súsošiach spravidla veje britská a dve dosť podobné zástavy-malajská pruhovaná a americká tiež pruhovaná. Jeden „pijama flag“ vedľa druhého.

Ľavicová revolúcia /1948-1960/ resp. jej recidíva /1968-1989/ bola síce v Malajzii neúspešná, no predsa len krajinu posunula z tvrdo vykorisťovateľskej krajiny trochu doľava. Vládnuca elita, bohatnúca na ťažbe ropy a plynu sa začala kvôli prevencii ďalších ľavicových povstaní deliť o istú mieru ziskov s ľudovými masami. Neodvolávala sa však na Marxa ale na KORÁN. Sociálna politika islamskej vlády bola a je pomerne štedrá. Nie je to len tradičný moslimský „zakát“ či charitatívna miska ryže. Je to výstavba moderných vidieckych komunít. Sú to ulice úhľadných viliek, moderná infraštruktúra, nové autá, napojenia na diaľnice, gríny na golf, tenis, kriket, ihriská na pozemný hokej…-bohužiaľ všetko na pozemkoch kde ešte pred nedávnom bol tropický dažďový prales so všetkou tou jedinečnou flórou a faunou…

Kuala Lumpur je mesto s minimálne troma pozoruhodnosťami. Po prvé, v strede mesta je pozoruhodná koloniálna budova kriketového klubu. Very british a zároveň very tropical.

Malajci tu zabili dve muchy jednou ranou. Majú dôstojné miesto na najobľúbenejšiu národnú hru-kriket a zároveň majú i miesto na všelijaké vládne ceremónie. Po druhé, nie príliš ďaleko od symbolu koloniálnej minulosti majú obrovskú novú mešitu – symbol svojej duchovnej inklinácie ku ázijskému islamskému Orientu. A po tretie, v Kuala Lumpure je symbol malajzijskej afinity ku moderným technológiám- majú známe kualalumpurské mrakodrapové dvojvežie /Petronas Tower/, spojené na vrchu malým mostíkom-asi pre domovníka. – Čo sa už tu nakrútilo bondoviek a iných dobrodružných filmov !

Pobrežie Malajzie je bohaté na plážové rezorty. Tie po páde „komunizmu“ v ZSSR začali často navštevovať tzv. „noví Rusi“. Na Sibíri vravia, že Malajzia a Thajsko síce nie sú destinácie pre skutočných oligarchov, no medzi sibírskymi boháčmi strednej úrovne sú tieto krajiny populárne. Už len preto, že zo Sibíri je do Malajzie relatívne blízko. Letecky napr. z Irkutska je to do Kuala Lumpuru údajne /nemáme to preverené/ bližšie ako do Soči či na Krym resp. do Španielska a Talianska.

Turisti do Malajzie prinášajú slušné peniaze. Malajčania, najmä z moluckého prielivu po cudzích peniazoch túžili už za čias piráta Sandokana. Od túžby po peniazoch ich neodradil ani sv.František Xaverský, ani korán, ani opevnené holandské osady. Sandokanova závislosť na cudzích peniazoch vždy vyhrala. V modernej Malajzii je to trochu inak. Tu sa dnes cudzie peniaze samé núkajú. Nielen v podobe turistov ale aj v podobe investorov,-či už do ropy a plynu, do kaučukovníkov, či do ťažby tropického dreva alebo do plantáží na produkciu palmového oleja.

Malajská chudoba, aby sa najedla. musí rúbať džungľu. Neobviňujme ju, -obviňujme oných cudzích investorov. Obviňujme z ničenia Malajzie a celej planéty aj chamtivých ľudí od nás – z „našej“ /???/ Európskej únie.

Sú krajiny, ktoré si voľkajú v tropickom raji, priam pred očami bohatnú, kde sa aj bežným ľuďom zo dňa na deň lepšie darí. – A predsa, ke´d ich navštívite, je vám akosi smutno. Malajzia patrí medzi takéto krajiny. Boli sme tam viackrát. Strávili sme dokonca v Kuala Lumpur jeden „suchý“ Silvester. Úplne bez alkoholu. O čo menej sa vtedy nalievalo, o to viac sa tancovalo. A bolo nám fajne. Fajn bol aj následný novoročný relax pri hotelovom bazéne a na pláži. Škoda len, že sme polovicu času strávili ponáraním sa a šmátraním po dne bazéna. Jedna naša známa tam totiž stratila mimoriadne drahú náušnicu. – Ťuťa, akoby sa bez diamantov v ušiach nedalo plávať ! Darmo sme sa snažili. Náušnicu sme už nenašli.

Väčšinu času sme aj v Malajzii strávili na túlačkách po krajine. Naznačili sme už, že sme napríklad boli v hinduistickom jaskynnom chráme Batu. Zážitok to bol obrovský. Obrovská socha hinduistického boha vojny Murugana, asi 272 schodov do vstupu do jaskyne. Ke´d sme z ostrého slnka vošli do diery v skale, šokovala nás najprv tma a potom aj veľkosť hlavného chrámového dómu, ktorý osvetľovali iba sviečky a fakle. V pološere sme videli naháňať sa stádo žobravých opíc-makakov. Pri soškách bolo plno vencov so žltých a oranžových kvetov. Tisíce lupienkov z nich sa váľalo všade po zemi. Kvety vypúšťali do ovzdušia sladké, omamné, až skoro mŕtvolné vône.

Iným typom zážitku bola návšteva starého holandského koloniálneho mesta. Dnes je to akýsi mestský skanzen meste Melaka.

Turisti sa tu tvária, že obdivujú strohé, nie príliš vzhľadné nízkopodlažné bielo- bordovo- hnedé budovy, čo tu po Holan´danoch zostali. Nuž, do primeraného tropického staviteľského slohu sa holandskí majstri príliš netrafili. Trochu za očakávaním skončila aj prehliadka zvyškov katolíckeho komplexu s údajným miestom posledného odpočinku sv.Františka Xaverského. Chrám v B.Bystrici, ktorý je po ňom pomenovaný, vyzerá namôjveru lepšie. Veď preto sme v ňom boli na prvom svätom prijímaní.

Navštívili sme i dva malajské „štáty“ na ostrove Borneo. Moderné prístavy v Kota Kinabalu i v Bintulu.

Peniaze z ropy, bauxitu, tropického dreva a palmového oleja robia svoje. Nové cesty, mešity, zábavno-nákupné centrá sa rozpínajú tam, kde ešte včera bujnel tropický daž´dový prales, produkujúci kyslík pre zvyšok planéty. Architektúra vládnych budov a bánk postmoderná, novátorská. Len ľudia, čo ju využívajú sú za ńou trošku pozadu. Najmä ženy, v tropickom dusne pozakrývané od krku po päty, s hlavami ofáčovanými šatkami alebo skrytými pod moslimskými závojmi. V hypermodernej hlinikárni zase muži operátori a inžinieri kľačali pred FIREMNOU MEŠITOU a otŕčali k Alláhovi svoje zadky.

Vracajúc sa z centra mesta do prístavu sme autokarom prechádzali tu a tam i cez zvyšky tropického daž´dového pralesa. Nemali sme pokoj v duši. V duchu sme sa ospravedlňovali vtákom, opiciam, hadom, žabám a všetkej tej džungľovej hávedi za to, čo sme im z ich jedinečným a jediným svetom vyparatili.

Áno-vyparatili sme im to aj my,-Slováci. Lebo nadmerné vypaľovanie džungle sa robí aj kvôli nám. Preto, aby sa zvýšili rozlohy plantáží na produkciu palmového oleja a to sa robí preto, aby boli tovary, v ktorých je olej obsiahnutý, lacnejšie. Všade na svete, aj u nás medzi Dunajom a Tatrami.

Aj ke´d je Slovensko od Bornea ďaleko, na ničení bornejskej krajiny sa podieľame aj my. Bohužiaľ. Pekelná globalizácia zla zasiahla aj nás. Čo s tým urobíme ?

/Autorom fotiek je autor textu/.