zemegula

AKO SI MALÁ KRAJINA PODMANILA SVET

O Írsku až na poslednom mieste. Ako inak, keď sa nachádza až na samom konci Európy.

Írsko sa rado dáva nazývať „zeleným ostrovom“. Je to paradox, lebo rozlohou lesov patrí Írsko medzi najhoršie, najmenej zalesnené krajiny Európy. V Írsku na začiatku 20.storočia lesy prakticky neexistovali – všetky boli zmenené na pasienky, polia, prípadne to boli slaniská a rašeliniská. V polovici 70-tych rokov začalo Írsko systematickú výsadbu lesov a dnes je plocha lesov asi 10% rozlohy Írska /v SR je to 42%, priemer EU je 35%/. Pravda, ako zelená krajina môžu byť vnímané aj pasienky a lúky.

Zalesňovanie v Írsku ide pomalšie, lebo pôvodnými drevinami sú tu listnaté stromy, najmä duby.

Írska vidiecka krajina je napriek nedostatku lesov drsno romantická. Pasienky vytvárajú pocit priestrannosti. Zdá sa vám, že ste v oveľa väčšej krajine, než v skutočnosti /Írsko má 70 273 km2 a 4,8 milióna obyvateľov/. Nemá však vysoké horstvá /najvyššia hora Írska je asi tak vysoká ako Kékes najvyššia hora v Maďarsku, niečo nad 1000 m.n.m./. Nemá ani hlboké údolia a aj vďaka dobrým /miestami ale úzkym/ cestám ju na aute človek prebehne ľahšie, ako takmer o tretinu menšie Slovensko.

Po pasienkovitej, hôľnato-planinovitej írskej krajine sú roztrúsené nielen obce a mestečká, ale aj množstvo samôt. Ako všade, aj tu v nich žijú prevažne starší ľudia. Zaujímavé, že na nich „dohliadajú“ poštári, ktorí tak majú v Írsku aj akúsi funkciu sociálnych pracovníkov.

Vzhľad pasienkovito-stepnej krajiny ozvláštňujú skalnaté kopčeky a rokliny, neraz zarastené hustým kriačím. Tu majú útočisko predstavitelia írskej fauny-popri vtákoch, spevavcoch a dravcoch aj líšky, zajace, králiky, jazvece, kuny a pod. Kráľom írskej krajiny sú však kravy a kone-no predovšetkým ovce. Sú trochu iné, ako u nás. Sú huňatejšie, aby boli viac chránené pred chladnými a vlhkými vetrami. Írske podnebie je typicky oceánske. Za deň sa tu vystrieda slnko, hmla, dážď a vetry rôznej intenzity. Íri si snehy ale ani úmorné letné horúčavy veľmi neužijú. Počasie je takmer vždy na sveter, a vetrovku, hoci otužilí domorodci sa radi producírujú po vonku i v tričkách a krátkych nohaviciach -pri teplote okolo 10°C. Írom nevadí nielen nižšia teplota, ale ani časté mrholenie a štípavé vetry, ktoré im na tvárach vystajlovali večne červené írske líca a nosy, oči prinútili skovať sa hlbšie do očných jamiek a ústa zase stiahnuť pery na prísne minimum. Vlasy Írov zostali na polceste medzi čiernou a blond farbou. Zryšaveli, nevediac, či majú hlavu chrániť pred slnkom alebo chladným vetrom a mrholením.

Nám sa pri potulkách Írskom /NP CONNEMARA a NP GLENDALOUGH/ rátali skalnaté končiare sťaby v Malej Fatre, slaniská, rašeliniská a machnaté rokliny s bohatstvom malých potokov. Miestni nám rozprávali, že v rašeliniskách je ukrytá história miestnych komunít. Neraz tam nájdu dobre zakonzervované zvyšky kráv, oviec, psov i pastierov, ktorí sa v nich utopili azda ešte v stredoveku. Duše utopených vraj v noci nad slaniskami a rašeliniskami čudne svetielkujú-aby ako majáky upozornili živých ľudí na nebezpečenstvo trasovísk. Podnikli sme po tejto krajine zopár kratších túr. A naša fantázia fungovala na plné obrátky. Všelijako povykrúcané korene dubov a bukov, machom obrastené pníčky, škeriace sa na nás ako ježibaby, močiare a jazierka sa nám videli byť vhodným miestom na skrýše lesných škriatkov, trpaslíkov, laktibradov a podobnej rozprávkovej hávede. Čudné, u nás neznáme druhy húb dotvárali miestami hrôzostrašnú, magickú krajinu. Zvukovo ju podfarbovalo množstvo žiab a mlokov, kŕkajúcich na nás z pobrežných skál pri jazierkach. Ke´d sa na chvíľu objavilo zubaté slnko, od kvapôčok rosy sa roztrblietali machy a lišajníky. Atmosféru skvelo podčiarkovali staré zámky, zrúcaniny kláštorov alebo pastierskych útulní a lišajníkmi obrastené staré kamenné kríže s typicky keltskými kružnicami. Bolo príjemné posedieť si na jednoduchých lavičkách pri tmavohnedej vode jazierok a nasávať do seba bájnu atlantickú atmosféru.

Írske mestá a mestečká, to už je iný svet. Iný je už aj presun z vidieckych, pod konármi stromov sa ukrývajúcich úzkych asfaltiek na širšie cesty a autostrády, smerujúce k mestám na pobreží. Rozdiel pobadať už v motorestoch. Len čo sa usadíte v útulnej írskej krčme, už na vás doľahne internacionálny charakter súčasného Írska. Pivo či whisky vám prinesie neírsky vyzerajúca prekvapivo šarmantná čašníčka-z ktorej sa vykľuje ak nie rovno Slovenka, tak aspoň Poľka, Češka, Maďarka, Srbka či Rumunka. Nášmu domovu blízku reč počujete aj zo skladu v supermarkete či na parkovisku nákladiakov.

Keď sa konečne v CORKu ocitneme v zaručene írskom prostredí malého obchodu so svetrami, posťažuje sa nám predavačka a majiteľka obchodu v jednej osobe na záľahy prisťahovalcov z východnej Európy. Myslí si o nás, že sme Nemci a my ju takticky necháme ďalej žiť v omyle. Staršia írska pani má najťažšie srdce-ktovie prečo,- na „tých strašných Lotyšov“. Nie sme si istí, či naozaj myslí na Lotyšov, s identifikáciou ktorých máme aj my ťažkosti. Dôležitejšie než faktografia sú však Írkine emócie. A tie sa prejavujú značne negatívne.

Keď takýto typ príhody spomeniete pred našimi slovenskými „Írmi“, zarábajúcimi si v Írsku väčší peniaz na živobytie než by dostali v SR, budú vás presviedčať, že to musela byť náhoda. Íri sú vraj tolerantní, znášanliví, milí ľudia, ktorí posudzujú migrantov s porozumením. Nuž prečo by mali byť na nich na verejnosti drsní, keď im migranti poskytujú kvalitné služby a dobrú prácu za menšiu plácu, než akú by museli zaplatiť domácim zamestnancom. Tak ako všade na Západe, aj v Írsku sa pravda o ľuďoch skrýva pod povrchom. Íri vám ju vyjavia vtedy, ke´d si myslia, že ste Nemci /ako v našom prípade/, alebo ke´d si dajú v pube zopár štamperlíkov.

Najkrajšia vec, ktorú sme v írskych mestách v DUBLINE i v Corku videli, boli jasne pastelovo-farebne natreté zárubne a dvere na domoch. Tie pestré farby posielali často pochmúrnemu írskemu svetu akoby pozdrav z iného lepšieho a veselšieho mediteriálneho sveta. Akoby udržiavali v írskych dušiach nádej na to, že to všetko môže byť aj inak-prívetivejšie a radostnejšie. Ako všetko, aj toto sa však dnes už sprofanovalo. Farebné zárubne a dvere írskych domov sa už prevažne robia len kvôli imidžu pre turistov alebo ako predloha na „typicky írske“ pohľadnice.

Najzaujímavejšou vecou, s ktorou sme sa v Dubline stretli, sú neverejné komunitné parky. Komunity občanov sa o takéto parky starajú-buď vlastnoručne alebo si za profesionálnu napr. dendrologickú opateru parkov platia. Parky sú ohradené a uzamknuté. Vstup do nich majú len obyvatelia susedskej komunity-majú od parku jednoducho svoj vlastný kľúč. Môžu tam vpustiť aj cudzích ľudí, no potom zodpovedajú za to, aby títo ľudia tam dodržiavali dohodnuté pravidlá správania, schválené komunitou.

Mestotvorným prvkom Dublinu je rieka Liffey, pretekajúca jeho centrom. Dublinčania rieku však až príliš striktne zregulovali. Nábrežná promenáda je výborná ako rýchla a čistá komunikácia pri ceste do práce alebo z práce. Nemali sme však na nej pocit príjemného prechádzania sa a relaxu. Íri akoby relax zúžili iba na reštaurácie a puby. Tam to oddychujúcimi ľuďmi naozaj žije. Podvečer až príliš.

Írska kultúra -najmä írska literatúra -to je na tak malý národ naozaj sila. – Swift, Shaw, Wilde, Beckett, Joyce…-čo meno, to bomba. Prečítali sme si niektoré ich diela- Gulliverom počnúc a Ulyssesom končiac. Zaujímavé, múdre, ale miernučko i nezáživné. V čomsi príliš írske. V hlave nám vírila i kacírska myšlienka, či by sa títo páni literáti stali takými velikánmi svetovej literatúry aj vtedy, keby nepísali v každému prístupnej angličtine ale napríklad v takom vo svete neznámom jazyku akým je slovenčina. A propos, slovenčina a Slováci: jeden írsky spisovateľ si Slovákov a ich slovenčinu všimol a použil ju vo svojom diele ako super-pikošku. Volal sa Bram Stocker a o slovenčine a Slovákoch sa zmienil /ako o sluhoch upírskeho pána/ vo svojom diele Dracula.

Íri sú starobylý katolícky národ. Íri neboli medzi prvými európskymi kresťanmi, no keď sa už na kresťanstvo dali presvedčiť, udržali si ho poctivo až dodnes. Írski misionári sa dokonca zaslúžili o ďalšie rozširovanie kresťanstva v zahraničí. Aj vo Východnej Európe, vrátane dnešného Slovenska. Niektoré pramene uvádzajú, že prvými šíriteľmi kresťanstva medzi starými Slovákmi-Slovenmi neboli franskí ale práve írski misionári. Ke´d potom v neskoršom stredoveku, po páde Rímskej ríše, v Európe zúril rozvrat a nivočili ju vzájomné rozbroje a plienenie ázijských hord, írski mnísi vzali z ohrozených kláštorov a kostolov vzácne knihy a relikvie a odniesli ich na úschovu do „bohom zabudnutého“ Írska. -A ke´d sa situácia konsolidovala, vrátili ich opätovne katolíckej cirkvi. Íri majú veľkú zásluhu na tom, že v stredovekej temnej Európe kresťanstvo pretrvalo.

Íri majú osudové susedstvo s jedným z najsilnejších európskych národov, s Angličanmi. Napriek svojej húževnatosti nedokázali odolať vojenskému, ekonomickému i duchovnému tlaku omnoho početnejšieho Anglicka a pomerne skoro mu podľahli. Stali sa podmanenou krajinou Veľkej Británie, masívne drancujúcou írske prírodné i ľudské zdroje. Najhoršie je, že pod náporom Angličanov stratili Íri svoj pôvodný keltsko-írsky jazyk a masovo prešli na komunikáciu v angličtine. /Zostali iba komické názvy ulíc v jazyku, ktorým v Corku či Dubline skoro nikto nerozumie/. Pred biedou v pôvodnej ostrovnej domovine začali Íri utekať do sveta, najmä do britských kolónii. Ako vlna za vlnou sa valili Íri do Austrálie a do Ameriky. Tri štvrtiny írskeho národa žili na začiatku 20.storočia v zahraničí. Čiastočne úspešný boj za nezávislosť írsky exodus úplne nezastavil, iba spomalil. Únik írskych mozgov do USA, Británie a Austrálie trvá dodnes-napriek protismernej migrácii cudzincov do Írska.

Zaujímavé je, že na konci 19. a začiatku 20.storočia mali írski vysťahovalci do USA podobný osud ako Slováci. Oba národy biedili, v oboch krajinách sa ich príslušníci zachraňovali pred národnostným útlakom a hrozbou hladomoru útekom do Ameriky. Íri a Slováci sa tu chytali tej najťažšej a najšpinavšej roboty v baniach, hutách, na stavbách. Spoločne umierali v ťažkých pracovných podmienkach, spoločne štrajkovali, spoločne živorili v amerických slumoch. Ke´d sa však situácia zlepšila, situácia sa v oboch etnikách zmenila. Slováci, čo sa spoločensky vyšvihli, rýchlo a dobrovoľne presekávali spojenia so svojou starou vlasťou a so svojim národom a jeho kultúrou. Íri naopak. Čím vyššie sa v rebríčku spoločenského uplatnenia v USA dotiahli, tým viac zdôrazńovali svoju írskosť, jedinečnú hudobnú, tanečnú, dramatickú, literárnu a výtvarnú kultúru. Propagovali a propagujú svoje tradície v USA doposiaľ a tak vytrvalo, že si na to ostatní Američania /vrátane Američanov slovenského pôvodu/ zvykli a začali tieto /najmä hudobné a tanečné/ tradície pestovať spolu s Írmi. Najviditeľnejším je oslava Dňa sv.Patrika. Gratulujeme Írom k tomuto triumfu ich vytrvalosti a nepoddajnosti.

Íri sa dnes po materiálnej stránke nemajú zle. Ich priemyselná štruktúra je však trochu jednostranne orientovaná na informatický hardware, na americký trh a naopak na retail americkej produkcie po Európe. Írska ekonomika je tak až príliš spätá s úspechmi americkej ekonomiky. – Ešte viac ako je tá naša naviazaná v konečnom dôsledku na ekonomiku Nemecka. Zatiaľ sa však darí. Bodaj by sa darilo aj naďalej.

Íri si geopoliticky veľmi nenavyberajú. Sú chtiac-nechtiac súčasťou angloamerického sveta. Našli si v ňom však celkom jedinečné miesto pod slnkom. V rokoch národnosocialistického Nemecka sa síce v nich prejavil istý vzdor proti svojmu dejinnému osudu, no po 2.sv.vojne je však všetko zase v starých anglo-amerických koľajach. Akokoľvek, isté pnutie v írskych dušiach zostalo. Uvidíme, čo bude ďalej.

Autorom fotografií je autor textu.