zemegula

DO-MI-NI-KA !

Dominica je ďalší príjemný zážitok. Ďalšie farebné sklíčko v pestrej mozaike karibského tropického raja. Kreolské pohladenie duše cez oči, uši, nos i ústa.

Dominika naozaj nie je na karibské pomery úplne malý štát. So svojimi 730 km2 je napríklad takmer dvakrát väčšia ako Barbados, no žije na nej takmer štyrikrát menej obyvateľov /do 80 tisíc/. Hlavné mesto sa volá Roseau a žije v ńom menej ako 20 tisíc ľudí. Vyše 90% obyvateľov sú černosi, asi 7% kreoli a po 1,5 % belosi a pôvodní Indiáni /Karibovia/, žijúci v malej rezervácii. Hoci takmer všetci sa dorozumievajú po kreolsky, úradným jazykom je vzhľadom na posledného koloniálneho pána – angličtina. Po predchádzajúcom pred-predposlednom koloniálnom pánovi-Francúzoch, zostalo katolícke náboženstvo, vyznávané asi 80ˇ% obyvateľov.

Dominika je doslova banánová republika. Až 50% jej exportu tvoria banány. Zvyšnú časť okrem rastúceho turizmu kokosové orechy, citrusy, kakao, vanilka, maniok a iné hľuzoviny. Jediná surovina, ktorá sa exportuje je pemza /vulkanická hornina, využívaná napr. pri pedikúre/.

Dominika sa hrdí sloganom „Ostrov prírody v Karibiku“. Ostrov je to hornatý a rozoklaný ako každá zem sopečného pôvodu. Je tiež bohatý na vodné zrážky a bujaré vodné toky. Preto si turizmus ostrova zakladá na túrach do džungle, okolo riek, cez kańony, okolo jazierok, horúcich prameńov do relatívne vysokých hôr a ku vodopádom.

Aj my sme počas nášho nepríliš dlhého pobytu na Dominike jednu túru cez polo-džungľu ku horským riavam a vodopádu absolvovali. Začali sme v prístave v Roseau, kde si nás prevzala domáca sprievodkyńa a naložila nás do malého ale mocného autobusíka.

Silný motor je tu potrebný, lebo už po pár metroch od mora sa hradská začne krútiť a zvíjať v strmých serpentínach. V jednej z nich míňame jedinú povšimnutiahodnú budovu na ostrove-sídlo britského guvernéra. Dominika je síce nezávislý štát a členský štát OSN, no zostala členom britského Commonwealthu a za formálnu hlavu štátu stále považuje britskú kráľovnú. Guvernér je na ostrove jej zástupcom a plní ceremoniálne funkcie ako u nás prezident. Krajina je plne poslušná geopolitike USA a V.Británie a poslúžila USA pri ich invázii na susednú Grenadu.

Serpentíny skončili a my sa ocitáme na vyhliadke nad Roseau. V malom mestečku pod nami je zďaleka najväčšou stavbou výletná loď, čo nás sem priviezla, -kotviaca neďaleko brehov ako obrovská nafúknutá veľryba. Netrvá dlho a už okolo nás bzučia miestni trhovníci, ako muchy mäsiarky okolo oného…Cvakneme si pár záberov na Roseau a už aj sme v autobusíku, aby sme im unikli. Ideme ďalej, vedĺa miestneho lýcea, kde sa za plotom po školskom dvore naháňajú adolescenti v úhľadných uniformách. Pokračujeme ďalej a pri riečke, po chodníku pomedzi políčka batatov a manioku vidíme na koňoch klusať troch belochov a sprievodcu. Boli zaujímaví, pretože belosi jazdili na bielych koňoch a ich sprievodca-černoch, na hnedočiernom. No teda,-ve´d je to jasná manifestácia apartheidu, rozšírená ešte aj o zvieratá ! -To sa tu môže ?

Autobusík nás spoľahlivo dotiahol do solídnej nadmorskej výšky a konečne si na štrkovom parkovisku môže na chvíľu oddýchnuť. Vstup do „národného parku“ predstavuje jednoduchá ale vkusná budova v miestnom kreolskom stavebnom slohu. Sú v nej sociálne zariadenia, malá predajňa suvenírov a pokladnica. Sprievodkyńa za nás kupuje lístky a malú mapku miestnych chodníkov. Majú rozličné farby podľa stupńa náročnosti a času, potrebného na ich prejdenie. Vyberáme si stredný stupeň náročnosti. Obchádzame okolo černošky so staetopigickým zadkom, zametajúcej pomocou palmového konára lístie, čo popadalo na štrkové parkovisko. Prechádzame bráničkou do „džungle“ a hor sa za dobrodružstvami.

Naša turistická skupinka má 8 členov. Je to dostatočný počet na to, aby sme my dvaja mohli nenápadne od skupinky odbiehať, zaostávať alebo skupinku predbiehať a vytvárať si tak dostatok možností na fotenie záberov, na ktorých by neboli stále tí istí cudzí ľudia, ale len „čistá“ príroda: stromy, kríky, kvety, motýle, žabky, vtáčiky a pod. Sprievodkyňa sa so zvyškom skupiny zastavuje pri každom kakaovníku, každom mangovníku, každej akácii a každej stonožke, ktorú náhodou na zemi uvidí. Rozpráva o nich všelijaké banality s takou vervou a tak dôraznou dikciou, že je nám jasné, aké povolanie má, keď práve nerobí sprievodkyńu. Áno, je to učiteľka, tak ako väčšina sprievodkýń a sprievodcov na Karibských ostrovoch.

Chodník vedie popri jazierku s menším vodopádom, ktorý do neho padá. Jazierko je pod vodopádom ohraničené zopár mokrými balvanmi. Na nich už stoja dvaja mladí turisti a kazia nám záber. Keby nie ich, mohli sme tu pre záujemcov o naše fotky z ciest vytvoriť celkom slušnú ilúziu hustej, divej a romantickej karibskej džungle. No nič, ideme ďalej.

Chodník začína klesať. Krúti sa pár oblúkmi ku horskej riave. Prechádzame ju po veľkých ploských ale šmykľavých kameňoch a po druhej strane stúpame do mierneho svahu konečne ku hlavnému cieľu našej cesty – ku VODOPÁDU. V našej skupinke začína boj o zábery a na strategickej plošinke, odkiaľ vidieť celý prúd padajúcej vody od hora až dolu sa tvorí malý rad záujemcov fotografovanie.

Sprievodkyňa položartom hovorí, že kto má plavky a záujem, môže ísť vyskúšať vodu až priamo pod padajúcu vodu vodopádu, prípadne sa aj ponoriť do vody pod ním. -A veruže sa nájdu traja odvážlivci, čo sú ochotní to aj hneď vyskúšať. My medzi nimi nie sme. Prečítali sme si v bedekri, že v džungľových jazierkach a vodopádoch žujú tropické vodné parazity, prenikajúce cez všetky dostupné otvory do vnútra nešťastníka, odtiaľ prelezú do pečene, obličiek, pľúc, srdca alebo iných orgánov človeka a začínajú mu to tam postupne obhrýzať. – Vždy keď čítame takéto pasáže v cestovnej príručke, uvažujeme nad tým, akí sadisti ich asi museli písať. Sadisti, lebo škodoradostne znechucujú vysnívané dovolenky v karibskom raji historkami z druhej, piatej, deväťstosedemdesiatej ruky. Samozrejme, že sa nepríjemnosť s parazitmi môže občas v Karibiku prihodiť. Ale jej pravdepodobnosť je počas troj-päťminútového kúpeľa a následnom osprchovaní asi taká, ako že sa nakazíte týmto parazitom z ovocia, ktoré ste si doma na Slovensku kúpili v hypermarkete a poriadne neumyli.

Prechádzka „džungľou“ ku nejakému vodopádu je na Dominike turistické klišé. Ale nielen na Dominike, aj na ďalších ostrovoch Karibiku. Zažili sme ich mnoho, no napriek tomu sme po každej takejto túre túžili ísť na novú túru, ku ďalšiemu džungľovému tropickému vodopádu. A potom k ďalšiemu a ďalšiemu. – Sme na nich závislí. Trpíme na džungľovú vodopádomániu.

Prípadným členom nášho klubu „vodopádomaniakov“ odporúčame pri návšteve Dominiky tieto výlety do jej nádhernej prírody: Middleham Falls, Indian River, Trafalgar Falls, Emerald Pool /ktorý sme horevyššie popísali/, Morne Trois Pitons /tam napr. Victoria Falls/ Pre milovníkov horúcich prameńov odporúčame výlet ku indiánskemu Ti Kwen Glo Cho, Boiling Lake a pod. Pre milovníkov histórie toho na Dominike veľa nie je-azda len bývalá britská pevnôstka z 18.storočia: Fort Shirley /v Cabrits National Park/.

Na Dominike je samozrejme aj veľa pláží, najmä pre milovníkov neuhladených prírodnejšie ladených pláží /napr. Mero Beach alebo Batibou Beach/. Dominika je sopečného pôvodu, preto je tu mnoho pláží so sivým drsnejším pieskom. Dominika však nikdy nebude taký raj na plážovanie ako jej takmer menovkyňa – Republica Dominicana, teda Dominikánska republika. Bude to stále „iba“ jedna zo zastávok na okružnej plavbe výletnou lo´dou po Karibiku. Treba ale dodať, že dôležitou zastávkou. Najmä pre tých, čo hľadajú menej narušenú tropickú prírodu, hory, rozoklanú krajinu, horúce pramene a najmä a predovšetkým vo-do-pá-dy. – A napokon, Dominika je dôležitou destináciou aj pre milovníkov kalypso a plechových bubnov /barelov/.

Pozor: Ak budete o svojej ceste na Dominiku rozprávať doma svojim známym, buďte pripravení aspoň dva-trikrát im zdôrazniť, že ste neboli v Dominikánskej republike ale na Do-mi-ni-ke. A aj potom buďte pripravení pokojne im odpovedať na otázku, či ste pri jej návšteve boli aj v Santo Domingo, ako iní ich známi…

/Autorom foto je autor textu/.